Oliver sedel na bufetovej stoličke bez pohnutia a ako v mrákotách vnímal dianie okolo seba. Rozprávali sa o ňom, akoby tam ani nebol.

Marekove slová ho zranili. Keď si mi ho nechal na krku... Cítil sa ako malý otravný hmyz, ktorého sa chce každý čo najrýchlejšie zbaviť. Už chýbala len tvrdá ruka obra, ktorá by ho zahubila raz a navždy. Radosť zo skvelého dňa bola náhle preč.

Okamžite musí vypadnúť. Nie je malý chlapec, dokáže sa o seba postarať. Nie je odkázaný na ich dobročinnosť. Program na prázdniny si predsa zariadi aj sám, nepotrebuje vodiť za ručičku.

„Idem domov," vyhlásil a postavil sa. „Už ma to tu nebaví."

Nedojedenú pizzu nechal na stole a odišiel.

Marek za ním dlho nechápavo hľadel. Nerozumel, čo sa práve stalo. Doteraz bol Oliver úplne v pohode, dokonca sa zdalo, že sa baví a pobyt na kúpalisku si užíva. Niečo sa po príchode Lukáša s Kristiánom zmenilo a on netušil čo. Nechcel Olivera stratiť, no nemohol sa za ním len tak rozbehnúť.

„Debil," uľavil si Lukáš, rovnako prekvapený z Oliverovho odchodu. „Nie aby bol rád, že nemusí sedieť doma..."

„Vieš, že sa mu ani nečudujem? Občas sa fakt správaš ako kokot."

Marek prekvapil sám seba.