~Baekhyun~

Idem znova tam. Už tam idem po tretí krát. Nechápem prečo ma musí Sehun predať. Nebol som veru dobrý otrok? Nevyhovoval som mu? Bol som mu nanič? Pretiahol som si cez hlavu tričko, a čakal som kedy po mňa Sehun príde s tým, že idem znova na aukciu. Ako trinásťročného ma uniesli a dali na aukciu. Môj prvý pán bol Hoseok. Bol na mňa milý a ja som ho mal rád. Ale mal nejaké problémy a tak sa ma musel zbaviť. A tak som sa dostal ku mojemu druhému pánovi. Ten nebol moc milý. Užíval si utrpenie jeho otrokov. Liezol som mu na nervy a tak ma dal znova na trh. Doteraz mám od neho jazvu na bruchu za to, že sa naštval a nervy si vybil na mne. Môj tretí pán bol Kai. V súkromí na mňa bol milý, ale keď sme boli medzi ľuďmi, tak bol chladný a zlý. Kúpil si ďalšieho otroka a mňa sa zbavil. Vraj mu stačili traja otroci a ja som mu bol na príťaž.

Povzdychol  som si a ľahol som si na posteľ. Tak moc mi chýba moja rodina. Načo som vtedy šiel k tomu kamarátovi? Keby som tam nešiel, tak som nemusel byť tu. Už som ako otrok tri roky. Tri poondiate roky! Tri roky trpím za niečo, za čo nemôžem. Počul som otvorenie dverí a tak som sa posadil. Spoza dverí vykukla hlava s čiernymi vlasmi. Sehun

,,Už si oblečený Baekhyun? Lebo už musíme ísť" opýtal sa ma a ja som prikývol.

V chodbe som sa obul a vyšli sme z domu. Nasadli sme do auta a Sehun mi dal šatku na oči. Nenávidím keď nevidím cestu pred sebou. Toto je také malé opatrenie aby sme nevideli kde sme a nesnažili sa utiecť. Aj tak by sa mi to nepodarilo keďže by ma chytil. Sehun bol doteraz môj najlepší pán. Aj tak nechápem prečo sa ma chce zbaviť. Veď vždy som urobil všetko čo chcel.

Asi tak po hodine sme zastavili. Z otvoreného okna som vedel že sme na benzínke. Smrdelo to tu.

,,Chceš niečo na jedenie Baek? Cesta bude trvať asi tak ešte polhodinu" opýtal sa ma a ja som sa usmial ,,áno dám si. Ďakujem" stále som sa usmieval ako slniečko na hnoji, a Sehun zatiaľ odišiel.

Počul som už iba zabuchnutie dverí, a už ho nebolo. Tak moc by som si chcel dať dole tú šatku. Ale nemôžem. Mal by som problém. Sehun je dobrý pán...len keď sa naštve tak je ako vymenený. Preto sa snažím ho nenaštvať, aby som nemal modriny na zvyš. Naposledy keď som ho naštval, tak mi dal takú silnú facku až ma odhodilo na zem. Odvtedy som si povedal že sa neoplatí skúšať jeho trpezlivosť. Oprel som sa o operadlo a oddychoval som. O chvíľku som počul ako Sehun nastúpil do auta. Cítil som jeho pohľad na mne. Nebolo mi to príjemné, ale nemôžem nič povedať. Za tie tri roky som sa naučil že mám byť radšej ticho.

,,Môžeš si dať dole šatku Baek" odvetil Sehun a ja som si zahryzol do pery

Vážne si ju môžem dať dole? Nieje to nejaký chyták? ,,V-vážne si ju môžem dať dole?" Zakoktal som sa a on sa schuti zasmial

,,Jasné že si ju môžeš dať dole. Veď vieš že v súkromí som k tebe milý. Si zatiaľ môj najlepší otrok" odvetil a ja som sa usmial

S roztrasenými rukami som si pomaly chytil šatku. Zastal som a nadýchol som sa. Nie som si celkom istý či si ju môžem dať dole. Ale keď mi to dovolil Sehun, tak sa nemám čoho báť. Rozviazal som si ju a dal som si na kolená. Oči som privrel pri návale svetla. Musia si najprv zvyknúť. Par krát som zažmurkal aby som videl lepšie. Pozrel som sa na Sehuna a on sa usmieval. Úsmev som mu opätoval a pozrel som sa von oknom. Vedľa nás bolo čierne rodinné auto. Rodinka sa v aute smiala a boli šťastný. Tak moc mi toto chýba. Toto isté som robil s rodinou aj ja

,,Tu máš Baek. Kúpil som ti bagetu a colu" usmial sa a podal mi to. S malým úsmevom som si do vzal a poďakoval. Iba kývol hlavou na súhlas a naštartoval.

Ako sme išli, tak som zjedol bagetu a pozeral sa na cestu. Míňali sme stromy a niekedy ľudí ktorý šli po ceste. Prešli sme aj okolo cyklistov, vďaka ktorým si Sehun ponadával a mal menšie nervy. Zasmial som sa nad tým ako na nich nadával a on sa smial so mnou. Tento pán mi bude chýbať. Ja od neho nechcem ísť preč! Bože prečo ja? Prečo vždy keď som šťastný tak sa musí niečo pokaziť? Po ukrutne dlhej ceste, sme sa dostali do cieľa. Sehun mi znova zaviazal oči šatkou, a vošli sme dovnútra. Počul som ako Sehun otváral veľa dverí, až kým sme sa nedostali do izby kde boli aj ostatný otroci. Zastali sme a Sehun ma objal

,,Budeš mi chýbať krpec" zašepkal mi do ucha a mne sa tisly slzy do očí ,,aj ty mne Sehun" zašepkal som mu naspäť a on ma pustil

,,Prečo som znova tu? Ch-chceš sa ma zb-zbaviť?" Zakoktal som sa. To napätie medzi nami by sa dalo aj krájať ,,vieš Baek....mám nejaké problémy a nechcel som ťa ohroziť. A tak som ťa tu musel dať. Pochop ma krpec" odvetil a ja som iba prikývol

,,Zbohom" zašepkal a dal mi pusu na líce. Zbohom Sehun. Odišiel a mňa tu nechal medzi ostatnými otrokmi. Keď sme tu, tak si môžeme dať dole šatky. Svoju som si dal dole a schoval som ju do vrecka. Poobzeral som sa naokolo. Vôbec sa to tu nezmenilo. Stále to tu je preplnené mladými ľuďmi ako som ja. Od desať rokov do dvadsať. Chlapci aj dievčatá. Je mi aj docela ľúto tých malých detí, ktoré tu sú. Vôbec netušia čo ich čaká. Vôbec nevedia kto si ich kúpi. Či zlý alebo dobrý človek. Ale viem jedine to, že z tohoto sa už nikdy nedostanú. Nikdy neuvidia svoje rodiny a kamarátov.

Nechápem tých ľudí ktorý toto robia. Ako môže uniesť také malé dieťa a potom ich predať? Veď to je odporné! Ale svet už je taký. A polícia toto vôbec nerieši. Zmizne dieťa, rodič zavolá na políciu, polícia ho začne hľadať, a po týždni to vzdajú. Pochybujem že ešte niekedy uvidím moju rodina ja. A nie to ešte tie malé deti ktoré tu sú prvý krát. Niektoré deti plakali a chalani a dievčatá v mojom veku to brali ako samozrejmosť. To, že si ich každú chvíľu niekto kúpi. V rozhlase nám oznámili že prišli kupci a že sa máme pripraviť. Malé deti sa rozplakali ešte viac, a mne ich bolo ešte viac ľúto.

Ten ktorý oznamoval na pódiu tak povedal dievčenské meno. Asi tak desaťročné dievčatko sa postavilo a odišlo na pódium. S vystrašenými očami sledovala okolie. Zo slušnosti by mala dať dole hlavu. Tak ale je to malé dieťa. Chápem že sa bojí. Ten bastard tam začal hovoriť o nej všetky informácie. Jediné čo som počul bolo, že má desať rokov a volá sa Rebeka. Kupci tam začali vrieskať obrovské ceny. Nakoniec ju vyhral nejaký tridsaťročný chlap. Chúďa Rebeka. Vyhlasovali mena až došlo na mňa. Kurva...

Pokračovanie nabudúce 😙
Dneska som chcela vydať inú knihu, ale túto knihu som mala v konceptoch už veľmi dlho. A tak som ju konečne vydala:-D ako sa zatiaľ páči?