~Baekhyun~

Keď som započul moje meno, tak som sa zdvihol zo stoličky a šiel som na pódium. Hlavu som dal dole a pozeral som si na topánky. Telom som sa otočil na ľudí ktorý si ma premeriavali pohľadmi. Nebolo mi to príjemné, ale nemôžem s tým nič urobiť

,,Toto je Baekhyun. Má šestnásť rokov. Nikto sa naňho nikdy nesťažoval. Je to vraj veľmi dobrý otrok. Niekedy tvrdohlavý ale s tým sa dá veľa urobiť" ten chlapík o mne hovoril ako o veci. Bolo mi na vracanie. Toto nieje normálne

,,Päť miliónov a štyristo tisíc wonov!" Zakričal jeden rúžovovlasý chalan. Mal drsné črty tváre a chudý postavu ,,po prvé! Kto dá viac?" Zakričal znova ten chlap, a kupci tam začali vrieskať obrovské ceny.

,,Dá niekto ešte viac?" Znova táto prekliaty otázka. Ten rúžovovlasý chalan stále zvyšoval cenu. Už som si myslel že ma dajú tomu chalanovi, ale zrazu sa spoza neho ozval ďalší kupca

,,Jedna miliarda a pol!" Zakričal chalan so sivími? Neviem. Bola to taká sivo biela farba. Asi tmavosivými vlasmi a už bolo ticho ,,dá niekto ešte viac?" Pozeral na ľudí ale nikto nič.

,,Predané! Tam tomu chlapovi v čiernom obleku!" Buchol tým jeho kladivkom po dreve, a ten chlap šiel ku mne. Zatiaľ čo si ma obzeral, tak zavolali na pódium ďalšie dieťa. Chytil moju bradu medzi jeho dva prsty a zodvihol mi hlavu vyššie. Mal som celý čas zatvorené oči kvôli strachu. Bál som sa, to je jasné

,,Otvor oči" prikázal mi tvrdo a ja som nemal inú šancu iba ich otvoriť. Prezeral si moju tvár asi desať minút. Potom si prezrel aj moje telo a usmial sa ,,ideme!" Zavelil a ťahal ma preč. Vošli sme do izby kde boli aj ostatné deti a dal mi šatku na oči. Ešte predtým som si všimol ako na mňa všetci pozerajú s ľútosťou v očiach. Aspoň to mám už za sebou a nevybral si ma nejaký starý úchyl. Za toto som Bohu vďační. Keby ma dostal niekto iný, tak by ma asi porazilo. Nevidel som ani na krok, a ten chlap ma niekde ťahal. Hodil ma do auta a zavrel dvere. Tipujem že som asi na zadných sedadlách. Pochybujem že by ma dal sadnúť do predu. Rukami som si prezrel všetko okolo. A naozaj. Som na zadných sedadlách. Nejako som nahmatal pás a zapásal sa. Oprel som si hlavu o operadlo a oddychoval som. Bol som unavený a tak som si chcel trochu zdriemnuť. Pred tým než som zaspal tak som počul toho chlapa

,,Už si môžeš dať dole tú šatku" povedal to chladne až mi nabehli zimomriavky. Iba som prikývol a dal som si ju dole. Všimol som si jeho pohľad na mne ako na mňa pozerá cez zrkadlo. Môj pohľad ostal na sedačke. Bál som sa mu pozrieť do očí. Bolo to v pravidlách. Nemôžeme sa pozerať do očí svojim pánom kým nám to nedovolia. Po chvíľke som zaspal a posledné čo som počul bolo ako si odfrkol.

Tíme skip

Zobudil som sa na to, ako so mnou niekto trasie ,,zobuď sa. Heej zobuď sa" niekto do mňa pichal prstom a ja som musel otvoriť oči. Môj pohľad padol na toho chlapa ktorý mal jeho hlavu nad mojou a v jeho očiach bolo vidno že ma nervy. Ou....asi som to pokašľal

,,P-prepáčte p-pane...zaspal som" povedal som koktavo lebo som mal strach že mi niečo urobí kvôli tomu lebo som zaspal. Rýchlo som vystúpil z auta a on na mňa stále pozeral ,,to nič" odvetil a ja som si vydýchol. Možno nebude až taký zlý ako sa zdá. Možno budem mať pre tentokrát šťastie. Nemám tu žiadne veci takže som si nemal čo zobrať z auta. Ten chlap bude musieť ísť na menší nákup. Potrebujem aspoň nové spodné prádlo. Môj nový pán išiel predo mnou a ja za ním. Prezeral som si okolie. Nieje to tu škaredé. Práve naopak. Je to tu nádherné. Ja by som na toto nepovedal že je to dom, ale skôr zámok. Naozajstný zámok. Bolo to obrovské. Malo to vyčnievajúce komnaty a naozaj to bol hrad. Čierny a strašidelný hrad. Okolo hradu boli postavičky a všelijaké obrazce urobené z trávy. Asi má záhradníka. Záhrada bola nádherná. Bolo tu aj obrovské bludisko, a vedľa bludska bola väčšia fontána a okolo nej tri lavičky.

Vošli sme dnu a tam to bolo tak isto obrovské. Tak toto je niečo! Konečne niečo veľké! Aj keď....len toto je pre mňa luxus. Len to, že mám kde bývať. Stáli sme v "uvítacej" hale. Na bokoch boli schody ktoré viedli do bokov. Zo schodov ste sa mohli dostať na chodby, ktoré boli po bokoch. Na stenách boli všelijaké obrazy a taktiež dvere. Na jednej chodbe mohlo byť taká cca desať dvier. A potom nad nami boli asi ďalšie dve poschodia. Tento zámok je naozaj obrovský. Pred nami boli obrovské dvojkrídľové drevené dvere. Za nimi bola asi jedáleň. Tipujem že asi áno. Ale aj na tejto chodbe bolo dosť dvier. Ok. Teraz som sa oficiálne stratil. Veď ja potrebujem GPS! Veď ja sa tu bez nej stratím! Veď ani neviem kde mám izbu. Panebože

,,Budeš tu len stáť alebo sa aj pohneš?" Opýtal sa ma môj pán. A ešte stále neviem jeho meno! Ako ho budem volať keď sa naňho budem sťažovať vo svojej hlave? Určite mi ho povie ,,hmm" jediné toto som zo seba dokázal dostať. On sa iba uškrnul a šiel na schody. Šiel som za ním a stále som sa obzeral naokolo. Višli sme po schodoch, a ocitli sme sa na rozdeľovacej chodbe. Zabočil doľava a ja tiež. Došli sme do roku chodby, a zastali sme pred dverami. Pán otvoril dvere a nechal ma vojsť prvého. Pekná izba. Ocitol som sa v dosť tmavej izbe kde boli zatiahnuté žalúzie. Izba bola zladená do tmavočervenej farby, a bola dosť útulná. Ale na môj vkus príliš veľká. Mne by stačila aj úplne maličká izba s posteľou. A nie toto tu. To je až moc veľké

,,Ehm...nenašla by sa prosím aj menšia izba?" Hlavu som dal dole a zašepkal som ,,menšia? Ja som si myslel že budeš rád že máš aspoň veľkú izbu. Ale keď nie, tak ťa môžem bez problému zavrieť do pivnice a budeš spať na zemi" dohovoril a usmial sa. Vypúlil som oči a hlavou som pritakal na súhlas že mi to stačí. Iba sa uškrnul a otočil sa. Ale pred tým než odišiel tak sa na mňa ešte otočil

,,A inak. Pri mne nemusíš mať zvesenú hlavu. Je mi to nepríjemné keď ti nevidím do očí. A ešte pár vecí. Volám sa Chanyeol. Ale ty ma budeš volať pane. Rozumel si?" Zasyčal a ja som pritakal na súhlas ,,dobre" šepol a priblížil sa ku mne

O krok som ustúpil a on mi chytil bradu medzi dva prsty ,,vyzeráš tak nevinne Baekhyun môj. Máš krásnu tváričku. Nechcel by som ju nijako poškodiť. Takže buď dobrý a počúvaj dobre? Nikto nechce aby sa tej tvojej detskej tváričke niečo stalo" uchechtol sa a ja som prikývol

,,A povedz že mi. Si ešte panic?" Čože?!? To čo je za otázku?!? Čo mu je do toho?!? On nieje normálny! ,,Som...pane" zašepkal som a on sa odporne usmial. Asi budem vracať. Za čo bože za čo? Za čo musím takto trpieť? ,,Dobre" uškrnul sa a o krok ustúpil. Pohľadom som padol niekde inde, len aby som sa naňho nemusel pozerať.

,,Oddýchni si. Za chvíľu po teba prídem a  rozdám ti zoznam úloh ktoré budeš musieť urobiť" oznámil mi a ja som iba prikývol. Odišiel z izby a ja som sa hodil na posteľ. Aspoň že je mäkká...

Pokračovanie nabudúce 😙
Tento príbeh ma baví písať keďže je to Chanbaek:-D