Pohľad 3. osoby

Hodiny ubiehali, a zo slnečného dňa, sa stal chladný večer. Príjemný letný vánok sa hral s Baekhyunovými vlasmi, a tomu to nevadilo. Práve naopak. Bol za to rád. Slzy ktoré pred pár hodinami zmáčali jeho tvár, už boli preč. Teraz už nemal čo robiť, a tak sledoval tých ktorých nenávidel, ako sa pri ohni zabávajú.

Ale Baekhyunovi začalo byť chladno. A tak vstal z drevenej stoličky, a malými krokmi si vykračoval cestičku k partii chlapcov, ktorý ho brali len ako vec. Bolelo ho to, ale čo s tým mohol urobiť? Nič. A preto sa práve teraz šiel opýtať, či môže ísť dnu.

Čím bol bližšie, tým viac sa bál Yoongiho reakcie. Pustí ho si ísť ľahnúť? Alebo ho strápni rečami pred Yutom a Shotarom?

Jeho nohy sa od strachu začali triasť. Nevedel, čo má čakať. Bál sa ho. Jimina nie. Toho mal z malej časti rád. Ale Yoongi. To bol priam satan v ľudskom tele.

Na začiatku k nemu bol milý. Ale ako plynul čas, tým viac k nemu bol spomínaný Min Yoongi chladný. Mladšieho to bolelo. Nemohol povedať že nie. Ale čo mohol urobiť? Presne tak. Nič.

Len sa nechať mlátiť niekým, komu v živote nikdy nič neurobil.

Jeho kroky ustáli tesne vedľa Yoongiho kresla. Hlava zvesená, a pot na čele. Ešte nikdy sa nebál tak, ako teraz.

A tak palcom šťuchol to Yoongiho ramena. Na čo sa naňho starší otočil, a následne zamračil.

,,Čo chceš?" Chladný hlas Yoongiho sa rozmiestnil okolo ohniska, čo malo následok, že ich všetky páry očí začali sledovať.

Mladší si začal trieť prsty v lone, a zahryzol si do pery.

,,J-ja len..."

,,Je niečo dôležité, s čím sa ospravedlníš že ma otravuješ?" Chladný podtón sa nezmenil, a tak si mladší povzdychol.

,,J-je mi chladno, a t-tak som sa chcel opýtať že....č-či môžem ísť d-dnu?" Stres a strach mladšieho bol cítiť na kilometre.

,,To si ma prišiel otravovať len kvôli tomuto? Fajn. Choď. Len nech ťa už nevidím" starší sa zamračil, a tak Baekhyun odišiel dovnútra chaty.

Pohľad Baekhyuna:

Ich pohľady mi vadili. A tak som sa rýchlo spratal dovnútra. Konečne.

Moje kroky ma zaviedli do kuchyne, kde som okamžite otvoril chladničku. Tak čo to tu máme?

Vybral som si vajíčka, vegetu, varešku, a potom ešte pánvicu.

Do pánvice som dal olej, a čakal kým bude horúci. Zatiaľ som si rozbil vajíčka, ktoré som ešte pre istotu prezrel či nemajú škrupinky, a keď som si bol istý že nemajú, tak som ich vylial na pánvicu.

Začalo to trochu prskať, ale skľudnil som to vareškou.

Chvíľu som to miešal, a potom tam dal dostatok vegety aby to bolo dobré.

Keď som už vedel že je to hotové, tak som si vybral tanier, a dal to naňho.

Z linky som si ešte vzal chleba a kečup, a sadol si aj s tanierom za stôl.

Otvoril som kečup, a trochu dal na praženicu.

Som divný viem. Ale takto je to naozaj dobré!

Premiešal som si to lyžičkou, a začal jesť.

Pri každej lyžičke čo som si dal do úst, som si dal aj kúsok chleba. Je to naozaj dobré.

Keď som mal dojedené, tak som tanier aj s lyžičkou umyl, a šiel do izby.

Zavrel som za sebou dvere, a ešte šiel na balkón.

Oprel som sa o zábradlie, a nakukol ku ohnisku.

Kde sú všetci?

Nikto tam nebol.

Ale to som sa zmýlil. Sedela som postava, a podľa svetla z ohňa som si všimol, že to bol Yuta. Kde sú dofrasa ostatný?

Prikrčil som sa, a stále ho sledoval. Čo tam robí?

Asi sedí nie? Premýšľaj trochu.

Buď ticho podvedomie! Až taký sprostý nie som!

Ale vyzeráš tak.

Arghh! Zavrčal som trošku hlasnejšie než som chcel, a tak som sa radšej skryl ku dverám.

Nemôže ma vidieť!

Počul som kroky, a tak som sa musel pozrieť. On sa na mňa díval!

Kurva kurva kurva!

Prečo tu nie je Yoongi keď ho potrebujem?!? ARGHHH!

Počkať....čo som to pravé povedal? Yoongiho? Nikdy!

Len keby som vedel, že mám radšej zamknúť...