Nemohol ma vidieť!

Ale videl ťa.

Buď ticho ti hovorím!

Prečo? Lebo mám pravdu?

Nie nemáš!

Z môjho hádania sa samým so sebou, ma vyrušil zvuk dverí, a následne výkrik môjho mena.

Ja sa bojím...prosím...zachráňte ma niekto...

,,Baekhyun! Ihneď poď dole!" Zakričal na mňa mohutný hlas Yutu, až ma striaslo.

,,U-už idem!" Zakričal som mu späť, a s trasúcim sa telom, som šiel dole po schodoch.

Kľud Baekhyun. Nič sa ti nestane. Nič ti neurobí. Len od teba určite chce nejakú hlúposť. Áno. Určite to tak bude.

Keby som len vedel...

Zišiel som dole po schodoch, a potom vošiel do miestnosti, kde bol Yuta.

,,P-potrebovali ste n-niečo p-pane?" Vykoktal som zo seba, a svoj pohľad zapichol do zeme.

Nemám povolené sa mu pozerať do očí, kým ma sám nevyzve.

,,Áno. Chanyeol ťa veľmi chválil." Odvetil.

,,N-naozaj? a-a v č-čom?" Moja zvedavosť ešte vzrástla, a tak som sa ho to musel opýtať.

Len keby som bol radšej ticho...

,,Že si dobrý v posteli" odfrkol akoby to nič nebolo, a urobil jeden krok ku mne.

Čože to? Je normálny?!? Panebože pomoc! Ja tu s ním nechcem byť sám! Yoongi Jimin, pomoc! Prosím!

Keď ku mne začal kráčať, tak som od strachu zdvihol hlavu, a stretol som sa s jeho čiernym pohľadom.

Čierne oči.

Čo sa to tu preboha deje?!?

,,Neustupuj odo mňa! Stoj! To je rozkaz!"

,,Nie! Vy mi nič nemôžete rozkázať! Nepatrím vám! Patrím Chanyeolovi! Nie vám!" Rozkričal som sa, a rýchlo sa postavil za linku.

,,Ja môžem všetko! Ty si len vec. Hračka. Tak poslúchaj, inak dostaneš trest!" Zavrčal na mňa varovne, až som sa začal triasť.

Nie prosím...

,,Ihneď poď sem!" Zakričal na mňa, a urobil krok ku linke.

,,Nie!" Zakričal som mu ako odpoveď, a zo strachu som vzal do ruky nôž.

Prepáč Chanyeol. Ale ja musím. Kľudne ma potom zabi, ale ja sa nenechám nikým iným znásilniť, iba tebou.

Počkať. ČO SOM TO POVEDAL? PRESKAKUJE MI? Asi áno.

,,Odlož to ty kurva!" Zavrčal na mňa, a šiel svižným krokom ku mne.

,,N-nie prosím," začal som sa triasť, a ustupoval som.

,,Hovorím ti, stoj!" Svoje kroky zrýchlil, a tak som ich zrýchlil aj ja.

,,A ja hovorím, že nie!" Môj pohľad padol na schody, a tak som sa tam rozutekal s nožom v ruke.

Prečo ho vôbec mám u seba? Bojím sa ho? Áno. Bojím. Prečo? Odpoveď je jednoduchá.

Môže mi ublížiť.

,,Hovorím ti, ihneď poď sem!" Počul som za sebou krik, ale nezastavil som sa. Naopak, svoj beh som zrýchlil.

Rýchlo som vybehol hore po schodoch, a zavrel sa do izby.

Sadol som si do rohu izby, a klepal som sa. Vystrašený, a s nožom v ruke som tam sedel, a čakal kedy mi vyrazí dvere od izby.

Len nech tu nepríde, prosím!

Aj keď nie som nejako nábožensky založený, tak som sa modlil. Tak moc som sa triasol a modlil sa, aj keď som vedel...

Že mi to nepomôže.

,,Otvor ty buzna!" Začal trieskať na dvere, a ja som rukoväť noža chytil silnejšie.

Neotvorím! Nech ide preč! Nikdy mu neotvorím! Aj keď....keď neotvorím, tak schytám trest...

Ale radšej trest, než byť znásilnený ním! Nikdy! To nedovolím!

,,Varujem ťa Baekhyun! Otvor, a nič sa ti nestane!"

,,Nie?! Znásilnenie berieš ako nič?!?" Zakričal som mu späť, a ruky sa mi začali triasť.

,,Kedy som ti dovolil mi tykať?" Trieskol do dverí.

Do riti! Do riti! Ja som porušil pravidlo!

A viete čo? Kašľať sa na skurvené pravidlá! Teraz mi ide o život!

Aj keď ma potom Chanyeol zavrie na týždeň do pivnice bez jedlo a vody, aj tak to bude lepší trest než toto.

Nechcem aby sem vošiel. Aby sa ma dotýkal...

A zrazu bol dnu.

,,Myslel si si, že neprídem na to, že nebolo zamknuté?" Zavrčal, a na to sa uškrnul.

Prosím nie...

,,P-prepáčt-te p-pane j-" začal som plakať.

,,Nie. Buď ticho, a počúvaj. Teraz sa pekne krásne zdvihneš, a podáš mi ten nôž. Nič sa ti nestane. Len mi ho podaj"

Začal byť milý, a aj sa usmial.

Vstal som.

Čo to preboha robíš? Zabije ťa! Znásilní ťa pokiaľ mu dáš ten nôž! Nerob to!

Máš pravdu podvedomie. Urobí to. Dotkne sa ma. Ublíži mi.

Ale aj tak som vstal, a šiel k nemu.