Keď konečne našli jaskyňu, ktorá by im poskytla úkryt, búrka sa už začala. Všade lietali vločky, blesky a ozývalo sa dunenie hromu. Jaskyňa bola našťastie suchá a Solveig sa rýchlo podarilo vyčarovať oheň. Konečne mohla trochu porozmýšľať čo videla vo Valdisiných spomienkach. Popravde ju to veľmi zaujalo. Bola to časť histórie, ktorú nikdy neučili. Aj keď popravde ich históriu učili minimálne. 

Teraz si však uvedomila, že s menom Sunniva už stretla. Bolo to v tajnej knižnici, ktorú navštevovala. Tu bola spomenutá v jednej jedinej knihe iba pár vetami. ale Solveig si už nevedela spomenúť o čom text bol. 

Ale ich malý výlet im predsa len priniesol ovocie. Teraz mali istotu, že Measgadarth nič netuší. Aspoň sa tak zdalo, ale zrejme to bola pravda. Solveig zo zamyslenia vytrhol zvuk padajúceho kameňa a šuchot. Zdvihla hlavu. Všimla si, že Roigon to tiež počul. V tejto časti krajiny nežili žiadne zvieratá, žeby to bola iba náhoda. Solveig sa to rozhodla preveriť. Pozrela sa na Roigona, mysleli na to isté. Roigon sa utiahol do tieňa a nebolo ho vôbec možné vidieť.

Solveig opatrne a potichu vykročila smerom k miestu odkiaľ prišiel zvuk. Narazila na stenu, a na úzky otvor, ktorý smeroval do chodby. Solveig bola dostatočne chudá nato aby sa otvorom pretiahla bez problémov a potichu kráčala po chodbe. Našľapovala potichu a veľmi opatrne aby nevydala žiaden zvuk. To bolo celkom jednoduché, keďže chodila bosá. 

Onedlho zazrela akoby v diaľke malé mihotavé svetlo. Opatrne sa priblížila, až sa dostala na koniec chodby. Vykukla spoza rohu.

V malej jaskyni tam sedela postava v plášti, s kapucňou na hlave. Neznámy bol k nej otočený chrbtom a hľadel do malého a podľa Solveig veľmi úbohého ohníka. Takže očividne to nebola ohnivá čarodejka.

Solveig veľmi opatrne vošla do jaskyne a nečujne našľapovala smerom k neznámemu. V ruke zvierala kameň ako prípadnú zbraň. Keď už bola dostatočne blízko kameňom ho udrela do hlavy a ona sa omráčený zrútil na zem. Mal zakrytú tvár ale Solveig sa rozhodla teraz to neriešiť. Do jaskyne sa dostal zrejme druhým vchodom z tejto časti a nie chodbou, ktorou sem prišla Solveig, a zrejme o nej ani nevedel.  Solveig gestom zahasila ohníček a schytila ho a začala ho vliecť do druhej časti jaskyne.

Neznámy nebol veľmi ťažký, ale bolo ho ťažšie prepchať cez otvor do jaskyne. Keď sa to Solveig podarilo nechalo ho ležať na zemi. Neobťažovala sa mu odokryť tvár, počkajú kým sa preberie. 

Roigon podišiel ku neznámemu a oňuchal ho.

,,Čarodejník, nie veľmi mocný a očividne vyhladovaný," zhodnotil situáciu.

Čarodejník sa začal preberať a Roigon sa pre istotu utiahol do tieňa, aby ho nebolo vidieť. Solveig sedela pri ohni a skúmavo hľadela na neznámeho. Ten sa posadil a očividne sa snažil spamätať.

,,Ešte sa pohneš, alebo sa o niečo pokúsiš tak zhoríš," povedala a v ruke sa jej na dôkaz toho, že to myslí vážne  rozhorela ohnivá guľa.

Čarodejník sa na ňu vystrašene pozrel, Solveig doslova cítila jeho strach. Zrejme nebol jeden z najodvážnejších.

,,K-kto si?" povedal roztraseným hlasom, ktorý sa Solveig zdal povedomý.

,,Daj si dole tú šatku," prikázala mu. Poslúchol a Solveig sa na okamih zastavilo srdce, ale na sebe nedala nič znať. Spoznala tú bledú tvár, zelené oči s kúskami hnedej, aj čierne vlasy.

,,Ale veď ty ma predsa poznáš, Corey."