Ráno sa Solveig zobudila a nad ňou sa skláňala Roigonova hlava. Okamžite vyskočila a chrbtom narazila do steny. Keď sa spamätala z prvotného šoku začala sa ku drakovi približovať. Končekmi prstov sa dotkla dračej teplej kože. Zahľadela sa do jeho zlatých očí. Strhla sa keď do miestnosti vošiel Dramatgon.

,,Takže, dievčatko, mali by sme začať s vytváraním puta. Poďte!" povedal a znovu sa otočil a odkráčal smerom do chodby. 

Solveig sa pustila za ním a Roigon za ňou. Vtedy si uvedomila, že kráča medzi dvoma drakmi a zovrelo jej žalúdok. Niekde v jej podvedomí stále sídlil prirodzený strach z nebezpečných legendárnych monštier. V hlave sa jej začali vynárať desivé obrazce toho ako draky za ňou trhajú jej telo na kusy a žerú jej zakrvavené ruky, oddeľujú hlavú od rozdriapaného tela...  Zahnala temné myšlienky pokrútením hlavy.

Po chvíli vošli do ďalšej jaskyne. Celé toto dračie hniezdo bolo bludiskom plné tisícok chodieb a jaskýň. Táto jaskyňa bola väčšia ako tá v ktorej spala. V jej strede bolo niečo ako oltár po ktorom sa povaľovali kosti, z čoho Solveig zamrazilo. Na jednej strane boli klady, ktoré vytvárali vzory. Po bokoch miestnosti horeli fakle a  osvetľovali jaskyňu teplým svetlom. 

,,Prvým bodom nášho programu je vzájomná dôvera," povedal Dramatgon. ,,Začneme na týchto kladách. Dievčatko bude po nich behať a ak bude padať, čo určite bude, Roigon ju zachytí. Môžeme začať."

Solveig nechápala prečo by mala padnúť. Klady boli dostatočne široké aby po nich s ľahkosťou prebehla, no len čo sa postavila na jednu z nich hneď to pochopila. Klady sa totiž  rozhýbali. Jedna fungovala ako kyvadlo, ďalšia sa hýbala z boka na bok a iná sa zas otáčala.

Čarodejka sa zhlboka nadýchla a opatrne sa pustila po dreve pred ňou, ktoré sa hýbalo z boka na bok. Rovnováhu udržiavala roztiahnutými rukami. Išlo to celkom v pohode pokiaľ neprišla k medzere, ktorú  mala prekročiť. Vykročila vpred, keď sa klada na ktorej stála zastala a on letela dolu, kým ju Roigon nezachytil.

Solveig sa zamračila a skúšala to neustále znovu. Už ju bolelo celé telo, predovšetkým preto lebo poslednýkrát keď padla ju rozkývaná klada zasiahla do brucha, na čo ju odhodilo do steny kde sa doudierala ale Roigon je našťastie stihol zachytiť.

 Keď konečne prekročila na druhú kladu kyvadlová ju zrazila dole a Roigon ju opäť zachytil. Solveig sa už nahnevala a znovu sa vyštverala hore pred prvé drevo keď si to konečne uvedomila. Pointou nebolo dostať sa na koniec ale dôvera. Rozbehla sa plnou rýchlosťou, podarilo sa jej preskočiť na druhú kladu, obísť kyvadlo a pri tej kruhovej sa jej opäť podarilo spadnúť a Roigon ju už zaniesol na zem.

,,Tak fajn dievčatko, teraz si skúšala či to s bežaním bude jednoduchšie ale si prišla k niečomu duchaplnejšiemu?" spýtal sa  Dramatgon celkom znudene lebo tu skákala vyše hodiny (očividne nebol až tak trpezlivý ako tvrdil). 

,,Mala som dôverovať Roigonovi a..."

,,Áno, výborne zdá sa, že chápeš. Takže môžeme pokračovať a to porozumením dračieho jazyka a komunikáciou medzi vami dvoma lebo toto sú veci, ktoré je možné naučiť sa aj bez puta, ktoré však zosilní."

Solveig prikývla na znak, že rozumie.

,,Takže, reč drakov prebieha v ich mysliach a nevyužívajú pri tom zvuk, ktorý môžeš počuť ale zvuk, ktorý dokáže zachytiť len myseľ. Keďže vy ľudia neviete používať myseľ týmto spôsobom musíš sa to naučiť."

Solveig znovu prikývla.

,,Teraz si iba pozerajte navzájom do očí a ty dievčatko sa pokús začuť Roigonove myšlienky. Lebo v našich očiach sa odzrkadľujú všetky naše myšlienky."

Solveig sa medzi tým usadila na zemi a hľadela do Roigonovych zlatých očí. Sedeli tam tak dlho, uprostred ticha pozerajúc sa navzájom do očí. Čarodejka sa sa snažila nejako prinútiť myseľ aby načúvala. No nedarilo sa jej to, myšlienky jej v hlave hmýrili, žiadnu z nich nevedela zachytiť, snažila sa vyprázdniť a vyčistiť si myseľ. Napokon jej myšlienky ustali a ona nevnímala nič okrem teplej zlatej farby dračích očí. 

A potom prišiel ten moment. Začula slabý hlas. Snažila sa sústrediť, porozumieť slovám tichého hlasu, ktorý znel tak vzdialene. Hlas pomaly zosilnel ale ona stále nedokázala počuť, jasne porozumieť tomu, čo jej hlas chcel povedať, akoby počula jeba súzvuk tónov nejakej hudby. Solveig sa celou svojou mysľou upla na ten zvuk sústredila sa sa naň a snažila sa o jediné - porozumieť. Onedlho počula zreteľne jediné slovo, ktoré sa ozývalo v celom jej vnútri.

,,Solveig".