December 1967

Nestál tam totiž nikto. Zamračila som sa, no dvere som zavrela a vrátila sa dnu. Stále som mala akýsi divný pocit, no rýchlo som ho potlačila a opustila predsieň s cieľom nájsť niekoho, s kým by sa dalo porozprávať. V kuchyni som zbadala matku, ale bola ponorená do písania listu, pravdepodobne nejaké prianie pre rodinu alebo známych. Po schodoch som vyšla až k otcovej pracovni, kde som namiesto neho narazila na starého otca.
,,Tak tu si," oslovil ma, keď som sa nenápadne snažila prejsť poza kreslo, na ktorom sedel.
,,Ahoj," pozdravila som ho a prešla som k stoličke pri dverách. ,,Čo robíš?" spýtala som sa a oči som uprela na papiere v jeho rukách.
,,Nič," odvetil a papiere chytro odložil. ,, Nič zaujímavé. Poď sem, niečo pre teba mám."
,,Pre mňa?" zmätene som sa spýtala a namierila na seba prstom. Keď starý otec prikývol, prešla som k nemu. Do rúk mi vložil škatuľku miniatúrnej veľkosti, do ktorej sa podľa môjho názoru nemohla zmestiť ani len lyžica.
,,Ale otvor to až večer," prikázal starý otec a venoval mi posledný pohľad, než sa znovu zahľadel do papierov.

To by som nebola ja, ak by som ju hneď ako som vošla do svojej izby neotvorila. No krabička bola prázdna, čo som mohla čakať. Stavila by som sa, že starý otec ma poznal a preto si záhadnú krabičku poistil zopár kúzlami.

Nestihla som sa nad tým ale veľa zamýšľať, keďže o moment neskôr na mňa z dola kričala matka. Jej slovám som nerozumela, ale tón hovoril aj za ne a preto som čo najrýchlejšie krabičku schovala pod vankúš a zbehla do salónu, odkiaľ sa podľa mňa hlas ozýval.

Keď som tam však pribehla, čakalo na mňa nepríjemné prekvapenie. Miestnosť bola prázdna a nepôsobila, že by tam ktokoľvek čo i len pred chvíľou bol. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, pretože pocit cudzej prítomnosti ma neopúšťal. Pomaly som priveľa viečka a s ich otvorením som zo seba nepríjemný pocit striasla. Rozhodla som sa miestnosť predsa len prejsť a dokázať tým sama sebe, že som statočná. Dokázať si, že som ako moja matka.

Miestnosť bola pochmúrna, nie však tak ako zvyčajne. To, čo salón ovládalo, by som nazvala iným druhom pochmúrnosti, no nakoniec mi mysľou prebehol výstižnejší výraz - izba pôsobila temne. Čierny krb pôsobil desivejšie, knihy zaprasenejšie a nábytok nebezpečnejšie. A o dosť. Potlačila som úzkosť a nahovárala si, že ako vravieval moja matka - mohlo za to moje detské zveličovanie. A možno to bola aj pravda, ale keď dvere, ktoré som nechala pootvorené zavŕzgali, v momente som sa skrčila za jedno z kresiel napätá z nezmyselného pocitu strachu.

Keď som uznala že prešla dostatočne dlhá chvíľa, opatrne som spoza kresla, konkrétnejšie opierky na ruku vyzrela. Ako som čakala, nikoho nikde. Najdesivejšie na tom bolo, že v ten deň to bolo už tretí krát. Začínala som uvažovať, že má začal prenásledovať nejaký duch, keď som na spodnej polici jednej z knižníc v salóniku zračila prsteň. I keď som bola vo veku, kedy ma dokázalo ohúriť čokoľvek a nič zároveň, čo som si plne uvedomovala, ten prsteň bol naozaj nádherný. Dovolila som si pomyslieť že bol krajší ako ktorýkoľvek z rodinných klenotov, i keď sa mi ešte nenaskytla príležitosť vidieť ich všetky.

,,Antares!" ozvalo sa zdola. Hlas opäť patril matke. Dúfajúc, že tentokrát to bolo skutočné som sa ešte rýchlejšie ako prvýkrát rozbehla, no pri dverách som sa zarazila a zrak mi zastal na prsteni. Zahryzla som si do pery, ale vrátila som sa ku knižnici a prsteň vzala. Ešte stále stojac na mieste som si ho nasadila. Prekvapilo ma zistenie, že mi prsteň sadol ako uliaty.

,,Antares, poď sem! A ver tomu, že to nemienim opakovať!" ozval sa opäť matkin hlas. Vedela som, že provokovať ju sa nevypláca, preto som sa na prsteň posledný raz pozrela a čo najviac som sa ho pokúsila prekryť volánovým rukávom zimných čiernych šiat, ktoré som mala na sebe.

,,Áno?" zmätene som sa ozvala ešte počas chôdze dolu schodmi.
,,Vezmi prosím bratov von," povedala matka, ktorá stála pri okne a sledovala okolie domu. Najprv pôsobila ako strážny pes, no potom som v jej očiach zbadala radosť.
,,Von?" zvraštila som obočie, jej správanie bolo zvláštne
,,Áno, pozri, ako nádherne sneží," zasnívane povedala. Na tvári sa mi ocitol úsmev, pretože vtedy som prišla na zdroj jej dobrej nálady. Sneh. Matka ho milovala. Nepoznala som síce dôvod, ale tú jej stránku som mala rada.

Ani nie o desať minút sme už všetci traja stáli pred domom po členky v bielej snehovej pokrývke. Matka nás von vyhnala i napriek Siriusovmu sťažovaniu sa na neprestávajúcu fujavicu a aby nám ukázala i kúsok zo svojej hlavnej stránky, nakázala nám nevracať sa skôr ako hodinu pred večerou.

Vládla medzi nami tichá atmosféra, ktorú som sa podujala prerušiť. No než som stihla prehovoriť, môj mladší brat ma potiahol za rukáv a keď som sa naňho pozrela, priložil si ukazovák k ústam. Keď som prikývla, ukázal ním smerom k Siriusovi a potom na sneh. I keď mi chvíľku trvalo, kým som pochopila čo naznačoval, keď sa tak stalo, nemohla som si pomôcť a pery som roztiahla do širokého úsmevu.

,,Hej, Sirius!" privolala som na seba jeho pozornosť, no tú radosť som nechala Regulovi. Keď sa otočil, Regulus mu z celej sily hodil snehovú guľu do tváre. Nasledujúcich tridsať sekúnd si zdĺhavo zotieral sneh z tváre. Zomkla som pery zo strachu, že sa nahnevá a bude po zábave. Sirius sa ale za kaziča zábavy nikdy nedal považovať. Uškrnul sa aj on smerom k nám hodinu za hrsť snehu, ktorá ma takmer trafila.

Snehová vojna sa ťahala ešte dlho po zotmení a takmer sme večeru zmeškali. No i tak sme sa ledva stihli prezliecť a do jedálne sme vbehli všetci vo veselej nálade. Čo nás ale rýchlo schladilo bola prítomnosť sesterníc s oboma rodičmi pričom atmosféra v miestnosti by sa dala krájať.

Večeru, pri ktorej sa nikto z nás nenajedol, keďže sme boli nútení nerušiť rozhovor matky a jej švagrinej našim nekultivovaným prežúvaním. Prežili sme ju ale bez ujmy na zdraví a všetci šiesti sme sa o niečo skôr pobrali do hosťovskej, kde sesternice prespávali, pretože mali v pláne ukázať nám darčeky, ktoré dostali. Možno i to mi pripomenulo úzku škatuľku pod vankúšom v mojej izbe, v ktorej sa, ako som v ten večer zistila, skrýval nádherný náramok, a ktorý skončil na rovnakej ruke ako nájdený prsteň.