Máj 1968

Dlho som nemohla zaspať. Blížil sa koniec roku. Posledný mesiac som sa snažila sústrediť výhradne na školu, no aj tak sa našli predmety, z ktorých som bola úplne ľavá. Napríklad herbológia. Trochu som sa bála reakcie rodičov na moje výsledky, ale aspoň bolo vidno, v čom som dobrá.

Na večeru som prišla neskoro. Zase. Bola som tam takmer sama, dokonca aj z profesorov tam bol len Slughorn a učiteľka Astronómie. Pri bifľomorskom stole som sedela len ja. Bol to divný pocit, preto som sa ponáhľala. Keď som sa načiahla za čašou, mala som zvláštny pocit, no aj tak som sa z nej napila. Nápoj v nej chutil zvláštne a rozhodne to nebol tekvicový džús. Rýchlo som dojedla a odišla, napriek divnému pocitu.

Vstala som a prútikom som si zasvietila na hodiny. Boli dve hodiny ráno a ja som stále nespala. Možno by som v knihe, ktorá sa stala mojou bibliou, nájsť niečo, čo mi pomôže. Stihla som sa naučiť, že ak niečo naozaj chcem vedieť, stačí na to pomyslieť. Aj teraz som to využila. No kniha sa prelistovala a zavrela sa. To znamenalo, že nič o tomto v tej knihe nebolo. Povzdychla som si a knihu som sklamane odložila na nočný stolík.
Nakoniec sa mi podarilo zaspať, no nebol to bezsenný spánok.

Otvorila som oči a poobzerala sa. Stála som na suchej tráve uprostred lesa. Stmievalo sa, no presný čas som odhadnúť nevedela. Vybrala som si smer a začala som kráčať, nič iné mi totiž neostávalo. Kráčala som dlho. Stromy sa zmenili na rozsiahle trávniky a trávniky na neupravený asfalt. A z ničoho nič sa predo mnou zjavila budova. Bolo to niečo medzi hradom a zámkom, no pôsobilo to ako väzenie.
Z budovy vyšli dvaja chlapci o niečo starší odo mňa. Boli zahĺbený do rozhovoru v neznámom jazyku a mierili mojím smerom. Rýchlo som sa skryla za blízku tehlovú stenu, ktorá akoby tak stála iba na to.

Dvojica prešla okolo mňa a mne sa naskytla príležitosť poriadne sa poobzerať. Za stenou, len zopár metrov od mňa bolo jazero. Voda bola vyslovene čierna a aj keď nefúkalo, prehnalo sa ním aj niekoľko vĺn. Na brehu sedel chlapec.

Videla som ho síce iba zozadu, no dalo sa všimnúť, že je približne v mojom veku. Mal svetlé vlasy po plecia a oblečený bol v nekvalitnom hrubom svetri. Chlapec zrazu otočil hlavu. Zazmätkovala som a skryla sa na druhú stranu steny. Hlavou som sa oprela o chladný kamenný povrch a snažila sa nevydať žiadny zvuk. Chvíľu bolo úplne ticho, počula som dokonca aj vlastný dych.

,,Ja som ťa videl," povedal zrazu.

Nereagovala som, zo začiatku som si totiž neuvedomila, že hovorí na mňa. Vykukla som spoza steny a keď som sa uistila, že pri jazere nikto iný nie je, rozhodla som sa vyjsť z úkrytu.

Chlapec sa díval do diaľky. Dlho som váhala, nakoniec som si predsa len opatrne sadla vedľa neho. Omylom som sa pri om dotkla jeho ruky. Bola až neprirodzene studená. Zadívala som sa mu priamo do očí. Pozrel sa na mňa. Jeho oči boli tmavé.

,,Som Antares," predstavila som sa, aby reč nestála.

,,Ja som...." začal no viac nepovedal.

,,Antares!" započula som, akoby v diaľke.

Všetko sa zastavilo.

,,Slečna Blacková!" počula som, tentoraz zreteľnejšie.

Naposledy som sa pozrela na chlapca, no už tam nebol. Na mieste kde stál, bola iba tma, a rovnako tak aj všade okolo mňa.

,,Slečna Blacková!" zakričal niekto a zatriasla mnou. Otvorila som oči, ktoré sa ihneď stretli s tými Dumbledorovými.

,,Vďaka Merlinovi," vydýchol si profesor a narovnal sa.

,,Čo sa stalo?" nechápala som.

V mojej izbe totiž bolo viac ľudí, ako na otcovej pracovnej konferencii. Pri mojej posteli stál Dumbledore, madam Pomfreyová, vedúca mojej fakulty a profesor Slughorn.

,,Niekto vás otrávil slečna," povedal Slughorn.

,,Ako to myslíte?" prekvapene som sa naňho pozrela.

,,No," začal profesor elixírov ,,máme dôvod si myslieť, že ste skonzumovali...." pokračoval, no prísny pohľad Dumbledora ho zastavil.

,,Skonzumovali ste jed, ktorého názov vedieť nemusíte." dokončil a tajomne sa usmial.

,,A...." chcela som položiť otázku, no nedostala som šancu.

,,A jedným z následkov jedu je možnosť nahliadnutia do budúcnosti. Preto sa vás pýtam, slečna Blacková, nesnívalo sa vám niečo neobvyklé?" prezieravo sa spýtal profesor.

Mala som pocit, že mi číta myšlienky. Vedela som, že nemám šancu ho oklamať, no aj tak som to skúsila.

,,Nie," povedala som čo najpresvedčivejšie.

Dumbledore sa mierne zamračil a prezieravo sa na mňa pozrel. Nedýchala som, mala som pocit, že ma len skúšal a vie mi čítať myšlienky. Nakoniec sa ale otočil a niečo povedal profesorom. Tí prikývli a postupne niekam odišli. Nakoniec už pri mne ostal iba Dumbledore.

,,Naozaj sa vám nič nesnívalo, slečna?" nadvihol obočie.

,,Naozaj, pán profesor," povedala som prudko.

,,Dobre teda. Dnes a zajtra ostaňte v izbe, musíte sa trošku zotaviť," povedal a odišiel.

Keď za sebou zavrel dvere, vydýchla som si. Bolo to na mňa príliš veľa. Ako to, že ma niekto otrávil? A hlavne by som rada vedela, kto to bol. A som chcela vedieť, čo za jed to bol, keď mi jeho názov nechceli povedať.

Uškrnula som sa a znovu som dala tajomnej knihe šancu. Otvorila sa na strane stodvanásť.

Futuro Participatur

Jed, ktorého príprava trvá takmer rok a ktorého ingrediencie sú tak vzácne, že zohnať ich trvá minimálne sedem mesiacov. No aj napriek tomu sa našlo niekoľko čarodejníkov, ktorý to skúsili.
Účelom jedu, alebo teda nápoja, je zdieľanie budúcnosti. Iba človek, ktorý ho namiešal, ho môže niekomu podať. A ten, komu je jed podaný, uvidí to, čo čarodejník, ktorý mu ho podal chce. Pôvodne to bolo určené iba k videniu do budúcnosti.

Začala som rozmýšľať. Kto mi ten jed mohol podať? Asi niekto, kto chcel, aby som videla toho chlapca. Že by to bol ten chlapec? Ale profesor Dumbledore vyzeral, že vie viac ako si myslím, takže, čo ak to bol on? Ale, prečo by mi ten jed chcel dať Dumbledore? A, prečo by mi ho dával ten chlapec?

Chytila som sa za hlavu, to bolo na mňa priveľa informácií naraz. Rozhodla som sa, že to nateraz nechám tak a oddýchnem si.

A možno by sa mi to aj podarilo, ak by v tom momente, keď som sa zababušila do perín, niečo nezaklopalo na okno.

Bola to sova. Pustila som ju dnu a prevzala som od nej list. Nemusela som ho ani otvárať, aby som vedela, že je od matky.

ㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡ
• ospravedlňujem sa za taký obrovský časový skok, ale v prvom ročníku sa toho nikdy veľa neudeje hehe.... Ale sľubujem, po skončení prvého ročníka to začne byť omnoho napínavejšie.
• moja fantázia znovu útočila, 'jed' som si vymyslela sama