August - september 1968

Všetkých päťdesiat tvárí sa otočilo k dverám. Osoba, ktorá tento rozruch vyvolala si ale nič nevšímala a zamierila rovno k hlavnému sudcovi. Niečo mu pošepkal, na čo sudca prikývol. Neprestával sa však mračiť.

Spočiatku som si kôli tme nebola istá, ale keď sa na mňa muž otočil a usmial sa, všetky pochybnosti zmizli. Bol to profesor Dumbledore. Nechápala som, čo tu robil a už vôbec čo sudcovi povedal.

Keď od neho Dumbledore odstúpil, sudca dvihol zrak rovno na mňa.

,,Slečna Blacková?" oslovil ma.

,,Áno?"

,,Môžte ísť," povedal rozhodným hlasom.

Nenamietala som a pomalým krokom som vyšla z miestnosti.

Na chodbe som sa stretla s profesorom, čo som vpodstate zamýšľala.

,,Prečo ste mi pomohli?" spýtala som sa trochu nahnevane. Bola som mu vďačná, to áno, ale niečo mi na tom nesedelo.

,,Niekto ma o to požiadal." povedal a znovu sa usmial.

,,Kto? Poznám ho?" nedalo mi. Bola som strašne zvedavá, kto by pre mňa niečo takéto spravil.

,,Nie. Ešte nie," povedal prívetivo a záhadne žmurkol.

Nadvihla som obočie. Čo tým myslel že ešte nie?

,,Nájdete si na mňa zopár minút slečna Blacková?" prerušil moje myšlienky.

,,Nemala by som ísť oznámiť rodičom čo s stalo?" snažila som sa z toho vyvliecť. Nemala som chuť tráviť čas s Dumbledorom, kôli jeho aure, pretože aj keď bola záhadná, pôsobil akosi nudne.

,,Nebojte sa, to už som vyriešil," povedal a pousmial sa, no i tak som mu neverila.

Tvár som skrivila do grimasy, ale aj tak som profesora nasledovala po chodbe lemovanej tmavými stenami, nemala som totiž pocit, že mám inú možnosť.

Profesor zastal v chodbe, kde nikto okrem nás nebol.

,,Slečna Blacková, teraz mi prosím povedzte čo sa tam vlastne stalo."

Zamračila som sa. ,,Pán profesor... Vy ste mi pomohli aj keď ste vôbec nevedeli o čo šlo?"

,,Veď som povedal, že ma o to niekto požiadal," povedal a usmial sa. Trochu mi liezlo na nervy ako sa stále usmieval, ale nebola som v pozícii aby som o ňom premýšľala negatívne.

,,Šli sme po dedine a ja s Regulom sme šli dosť popredu. Potom sa na nás začal dívať jeden z tých muklov, ktorí tam bývali. No a mal... tú... no zbraň." konečne som prišla na slovo, ktoré som hľadala.

,,A ste si istá, že bol ten muž mukel?" spýtal sa zamyslenie profesor.

,,Ak bol čarodejník, prečo nepoužil prútik?" odvetila som takmer okamžite.

,,Rozmýšľajte slečna Blacková," povedal Dumbledore. A tak som skúsila prísť na to, čo tým myslel.

,,Takže len nechcel, aby sme vedeli že je čarodejník?" došlo mi nakoniec.

,,Možno," mykol plecami. ,,A možno to bol naozaj len mukel," povedal Dumbledore s úsmevom, otočil sa a odkráčal chodbou preč.

Ostala som zmätene stáť uprostred prázdnej chodby, dokým sa pri mne akoby z ničoho nič nezjavila mama a neodtiahla ma preč z ministerstva.

Takmer som ju nevnímala, v hlave mi vŕtalo čo povedal Dumbledore. Nerozumela som, čo myslel tým, že by ten muž mohol byť čarodejník a už vôbec nie prečo by sa tajil. Ale čo ma zaujímalo viac bol ten 'známy', ktorý profesora požiadal aby sa za mňa prihovoril. Aj keď som už stihla pochopiť, čo myslel tým, že ho spoznám, absolútne zom nepochopila ako niekto, koho ešte nepoznám, mohol požiadať Dumbledora aby mi pomohol. Možno to malo niečo s cestovaním v čase, ale to bola téma, ktorej by som sa pre vlastné dobro mala vyhýbať.

Keď som sa vrátila domov, dúfala som že sa situácia trochu zlepší, ale opak bol pravdou. Obaja bratia sa dištancovali od okolitého sveta a vpodstate aj od zvyšku rodiny, zatiaľ čo otec trávil takmer celé dni v pracovni. A i keď ním a matkou som sa aspoň vídala, celé dni som trávila vo svojej izbe.

Keďže ani jeden z mojich bratov ešte nenastupoval na rokfort, musela som sa pripraviť sama. A to hlavne psychicky, pretože vzhľadom na to, že vec ako to čo sa stalo mne, sa neutají ani keby sa Dumbledore snažil ako by chcel. A teda som mohla očakávať ignoráciu a šepkanie za chrbtom od ostatných študentov.

V priebehu dňa mi spoločnosť robil jedine Kreacher, ktorého rodičia akoby začali ignorovať. No zistila som, že sa s ním dá prekvapivo dobre porozprávať.

V deň, keď som sa mala vrátiť do školy mi prišiel list. Ešte než som ho otvorila mi bolo jasné, od koho je. Ale tento list nebol oficiálny. Nebolo to písané v mene školy, ale v mene profesora Dumbledora. V liste ma požiadal, aby som na Rokfort nenastúpila hneď. Vraj všetko vybaví a do školy pôjdem až týždeň po začiatku školského roka. Aj keď som nevedela aký, musel na to mať vážny dôvod a preto som situáciu nekomplikovala zbytočnými námietkami.

Veď to bol len týždeň navyše čo som mala byť zavretá v tomto dome ticha. Ale našťastie som to prežila bez ujmi na zdraví, či už na tom fyzickom alebo psychickom a nastal deň, kedy som sa konečne mala vrátiť do školy. A až vtedy mi napadlo, že netuším ako sa mám do školy dostať, keďže vlak som nestihla. Aj napriek tomu som sa ale pripravila ako obvykle a so všetkou batožinou som zišla do vstupnej haly, kde som zaváhala. Možno by bolo vhodné sa rozlúčiť so Siriom a Regulom, ale nakoniec som sa rozhodla nechať ich tak. Veď im môžem neskôr napísať list.

Keď som vyšla z domu, znovu ma čakalo prekvapenie. Aj tentokrát v podobe profesora Dumbledora.

Ostala som síce prekvapená, no nemohla som povedať, že som ho tu nečakala. V poslednej dobe... vlastne od kedy ma dostal z ministerstva, mi venoval všeobecne až priveľa pozornosti.

Ako som mohla očakávať, premiestnili sme sa na Rokfort. Ale až keď sa tak stalo som si uvedomila, že na Rokfort sa premiestniť nedá. Iba ak... zmätene som sa poobzerala a by som zistila, že Dumbledorova pracovňa, v ktorej sme sa nachádzali bola zároveň aj pracovňa riaditeľa.