August 1968

Opatrne som položila nohu na ďalší schod tak, aby nezaškrípal, ako vždy. Síce to nevyšlo úplne a chodbou sa rozlahod zvuk podobný reakcií mačky, ktorej niekto stupni na chvost, ale hlasy, ktoré sa ozývali z kuchyne nestíchli.

,,Ja som ti vravela, že z premávania sa medzi muklami nemôže vzísť nič dobré!" ozvala sa matka.

,,A ja som vravel, že áno?" pokojne odvetil otec.

Povdychla som si a pobrala sa späť na poschodie. Keď som dvihla nohu, aby som stúpila na najvyšší schod, stratila som rovnováhu, čo spôsobilo že som sa zatackala a dostala sa o niekoľko schodov nižšie. Naozaj som netúžila padnúť, tak som sa pokúsila rovno zastať, coz sa mi podarilo, akurát ma pri tom hodilo o stenu. Zhlboka som sa nadýchla a priveľa som oči. Po tom, ako sme prišli domov som sa cítila akoby zo mňa vyprchala všetka sila. Mohlo to byť tým incidentom, ale rovnako tak aj preto, že som už niekoľko dní poriadne nespala.

Hneď ako sa mi podarilo dostať na poschodie, zamierila som k Regulovej izbe. V poslednej dobe odtiaľ nevychádzal príliš často, si tak ako Sirius, akurát ten na to nemal žiadny dôvod. Zaklopala som a po krátkom a nezreteľnom "áno", som otvorila dvere a vstúpila dnu.

Regulus sedel na posteli chrbtom k dverám, ako som to v posledných dňoch robila ja.

,,Máš sa dobre?" skúsila som rozprúdiť konverzáciu a prisadla som si k nemu, avšak dbala som na to, aby medzi nami ostala dostatočná medzera, pretože ani jeden z nás nebol nadšený z nežiadaného ľudského kontaktu.

,,Predstav si, že ani nie," povedal neutrálnym hlasom, ktorý sa uňho už staval bežným.

Nedokázala som si pomôcť a prekrutila som očami. Už som sa chcela postaviť a odísť z miestnosti, keď mi niečo zišlo na um.

,,Nechceš, aby som ti spravila tvoj obľúbený koláč?" spýtala som sa s neskrývanou nádejou v hlase. Môj nápad nesklamal a Regulove oči v momente zažiarili a prikývol. Usmiala som sa aspolu sme sa vybrali do kuchyne. Rodičov sme našťastie nestretli, takže sme sa vyhli zbytočnému rozhovoru o tom, že varenie nie je moja povinnosť. Ale stretli sme nášho ako vždy extrémne milého domáceho škriatka, ktorý sa nás najprv pokúsil poslať preč, ale keď som to podala ako rozkaz, nie ako požiadavku, s frfľaním sa vzdialil.

Príprava Regulovho obľúbeného koláča netrvala dlho a možno by sa mi to aj podarilo, keby do kuchyne každých päť minút nelozil náš domáci škriatok a neobšmietal sa nám za chrbtom. Až to nakoniec môj malý brat nevydržal.

,,Vypadni!" skríkol po ňom a hodil po ňom aj lyžičku, ktorá ležala na stole. Škriatok sa jej s ľahkosťou vyhol a s frfľaním sa otočil a opustil miestnosť.

Neodpustila som si krátky výbuch smiechu a konečne som sa pustila do práce. Hlavou mi prebehli spomienky na to, keď ma starý otec tento recept učil. Dovtedy som pochybovala o tom, že niekto z našej rodiny dokáže variť, nie to ešte že sa v tom výživa tak ako Arcturus. Ale aj mňa varenie bavilo. Len som na to nemala čas a hlavne ani veľa príležitostí.

Zrazu sa ozval zvuk, pripomínajúci kopanie. Spočiatku som tomu nevenovala pozornosť, ale keď buchot zosilnel, Regulovi som povedala aby ostal v kuchyni a vyšla som na chodbu.

Zmätene som sa poobzerala a môj pohlad zastavil pri okne. Aj keď bolo trochu zaprášené a vonku pršalo, videla som za ním siluetu sovy. Bez najmenšieho zaváhania som okno otvorila. Sova sa na mňa doslova vrhla a úplne mi zamokryla oblečenie. To ma ale v tom momente trápilo najmenej, tú sovu som totiž nikdy nevidela. Poštu nám doručovali rôzne sovy, ale postupom času som sa naučila všetky rozpoznať, túto som ale nikdy predtým nevidela.

Obzrela som sa, či hluk neprivolal aj iného člena rodiny, ale obklopovalo má len ticho. Dokonca som nepočula ani Regula, čo bolo divné. Nadýchal som sa a odviazala som síce z nohy list, na ktorom sa počasie vôbec nepodpísalo.

Keď som si všimla pečať ministerstva na obálke, neprikladala som nejakú špeciálnu pozornosť. Predpokladala som, že je to pre otca. Čo ma ale znepokojilo, bolo meno napísané na druhej strane obálky. Ten list bol určený pre mňa. Znovu som sa obzrela, ale bolo to ako predtým a tak som sa rozhodla list otvoriť.

Vážená slečna Antares Walburga Blacková,

vzhľadom na udalosti minulého mesiaca v muklovskom svete, Vás musíme požiadať, aby ste sa dostavili na výsluch na Ministerstve Mágie dňa 29. 8. 1968. Ak sa ne~

Zrazu mi niekto list z rúk vytrhol. Dvihla som zrak, aby sa moje oči stretli s tými matkinými.

Nič nevravela a sama sa pustila do čítania listu. To jej však zabralo len niekoľko sekúnd. Hneď na to list zložila a bez toho aby mi venovala jediný pohľad niekam odišla.

Nechala ma tam stáť samu so svojimi myšlienkami a ja som konečne mala čas spracovať obsah listu. Takže to kúzlo ma dostalo do pekných problémov, pomyslela som si skleslo. A to, že to bolo v sebe obrane mi asi nikto neuzná. Postavila som sa k oknu a sledovala scénu za ním, aby som aspoň na moment mohla na všetko zabudnúť.

Asi o päť minút sa do miestnosti vrátila matka, s otcom tesne za pätami. Otec sa na mňa usmial a povedal, že sa mám vyspať a zajtra ma vezme na ministerstvo. Matka sa ale mračila a hneď ako to otec spomenul, skočila mu do reči s tým, že pôjde aj ona. Napriek situácii v ktorej som sa nachádzala som sa pousmiala. Takýto záujem mi obaja rodičia neprejavili už dlho.

~

Ráno som vstala skoro. Teda, nedalo sa povedať že som vstala, vôbec som totiž nespala. Rýchlo som sa obliekla do šiat, ktoré mi niekto nachystal k dverám a zišla som na prízemie. Tam ma čakali obaja rodičia. Vyzerali, akoby tam stáli už hodinu a čakali len na mňa. Bez rečí sme sa premiestnili do jednej kancelárie, na čo vraj otec dostal špeciálne povolenie, keďže matka odmietla cestovať iným spôsobom.

Cez takmer prázdnu halu sa ozývalo len klopkanie maminých opätkov. Mierili sme k dverám na konci haly, ktoré boli čoraz bližšie. Úprimne, trochu som s začínala báť, ale nedokázala som to dať najavo.

Asi desať metrov pred dverami nás zastavil nejaký muž. Teda presnejšie, zastavil len mojich rodičov. Matka sa na chlapa škaredo pozrela a siahla po prútiku, ale ukľudnila sa keď jej otec položil ruku na rameno.

Muž ma odviedol do miestnosti za dverami, ktorá vyzerala ako súd. Možno preto, že to súd bol.

Po obvode miestnosti sedelo minimálne 50 ľudí, prevažne mužov, a ja som sa všemožne snažila ani z jednému z nich nepozrieť do očí. Muž, ktorý má doviedol kývol hlavou k stoličke v prostriedku miestnosti a ja som si na ňu sadla.

,,Slečna Blacková," oslovil ma postarší muž sediaci na vyvýšenom mieste a ja som nemohla inak, len dvihnúť zrak. Jeho pohľad bol prísny, avšak videla som
, že to bola len maska.

,,Slečna Blacková, môžete nám prosím opísať celú situáciu?" povedal neutrálnym tónom a pozrel na mňa spoza hustého obočia.

Spočiatku som mlčala. Od otca som totiž vedela, že na súde si treba dávať nesmierny pozor na slová, ktoré vypustíš z úst. Keď som ale znovu dvihla zrak, nápor, ktorý na mňa vyvíjali desiatky nemilosrdných oči, dom nezvládla.

,,S rodinou sme išli na návštevu,... " začala som svoje rozprávanie. Čakala som, že ma budú všetci urpene počúvať, ale jediný kto mi venoval pozornosť bol muž na vyvýšenom mieste. Ostatný ľudia v čiernych habitoch si medzi sebou šepkali a občas na mňa zazreli.

Postupne som stišovala hlas, až som zmĺkla. Nevedela som, čo hovoriť a hlavný sudca, alebo kto to bol s tým evidentne nemal najmenší problém. Aj tak som ale cítila tie nepríjemné pohľady.

Zrazu dvere, ktoré som ani nezaregistrovala kedy sa zavreli sa z hlukom rozleteli. A do miestnosti vošiel niekto, koho by som tam nečakala ani v najhoršom sne.