Júl 1968

Všetci piati sme sa náhlili po starej betónovej ceste. Ešte stále nechápem, prečo sme sa nemohli premiestniť rovno do toho sídla, či čo to bolo, ale len k dedine vzdialenej asi kilometer. Ale odporovať mame by nebol dobrý nápad, takže som radšej ostala ticho a všetky negatívne myšlienky som si nechala pre seba.

,,Ako si to predstavuje?! Radšej by som vyšliapala na nejakú skalu ako sa trepať cez muklovskú dedinu!" frfľala mama.

,,Prosím ťa, ukľudni sa," napomenul ju otec kľudným hlasom a zastal.

,,Prečo?! Ja nemôžem za to, že moja matka nevie nájsť rozumné miesto pre strávenie leta!" zakričala zúfalo, ale pokračovala v ceste a otcovi nevenovala ani pohľad. Zasmiala som sa, moju mamu len maličký detail dokázal vytočiť do nepríčetnosti.

,,Je mi žima!" úputal na seba pozornosť Regulus.

,,Aj mne!" pridala som sa.

Sirius sa neozval. Už od kedy sme odišli z domu neprehovoril a držal sa niekoľko metrov za nami. Prišlo mi, akoby sa od doby, keď som bola na Rokforte niečo zmenilo. No nedokázala som prísť na to, čo to je.

Otec si povzdychol a podal nám obom kabáty. Regulus si ho samozrejme obliekol naopak. Chytila som sa za hlavu, ale pomohla som mu. Celkom ma bavilo sledovať, ako dokáže všetko popliesť, i keď to podľa všetkého robil naschvál.

Neviem ako, ale nejak mi prútik vykĺzol z vrecka spadol na zem. Zohla som sa, že si zdvihnem, no môj mladší brat ma predbehol.

Regulus sa zaškeril a začal mi pred tvárou prútikom mávať.

Mierne som sa zamračila pokúsila som sa mu ho vytrhnúť z ruky. On sa ale rýchlo otočil a začal utekať preč. A mne neostávalo nič iné len sa za ním rozbehnúť. Nedokázala som ani pomyslieť na to, do akých problémov by sme sa dostali, ak by sa Regulus pokúsil čarovať.

Matka bola až tak ponorená do hádky s otcom, že si ani jeden z nich nevšimol, že sme odišli. Siriusovi bolo všetko jedno, takže aj keď sa na mňa chvíľu pozeral, nijak nereagoval.

,,Stoj!" skríkla som po ňom. Nechápem, ako môže mať niekto toľko energie. No on ma ako vždy ignoroval.

,,Regulus, daj mi ten prútik!" skríkla som, no bolo to k ničomu.

,,Regulus..." chcela som zakričať, ale už som len šepkala. Úplne som si vykričala hlasivky. Zastala som a opretá o kolená som sa snažila chytiť druhý dych.

Keď sa mi to ako-tak podarilo, vystrela som sa a namierila zrak predsa seba. Môj brat bol asi dvadsať metrov odo mňa a stál na mieste. Chvíľu som sa naňho zvedavo dívala, ale keď sa na mňa nepozrel, pribehla som k nemu.

Regulus sa díval na jeden z neďalekých domov lemujúcich cestu. Využila som jeho nepozornosť a z ruky, ktorú mal voľne spustenú pri tele, som mu vytrhla prútik. Rýchlo som si ho schovala do vrecka, keby sa mi ho znovu pokúsil zobrať. Ale on sa ani nepohol, akoby bol zhypnotyzovaný. Alebo nejak začarovaný. Ale to bolo dosť nepravdepodobné vzhľadom k tomu, kde sme sa nachádzali.

Bez žmurknutia hľadel na to isté miesto. Pozrela som sa tým smerom aj ja a rovnako ako Regulus som znehybnela.

Asi dvadsať metrov od nás, pri jednom z domov, stál muž. Bol nízky a zavalitý a nepôsobil zrovna príjemne. Už na prvý pohľad bolo jasné, že to bol mukel.

Muž stál nehybne na mieste, rovnako ako my a prepaloval nás pohľadom. Rýchlo som sa obzrela za seba, či nezbadám mamu, ale cesta bola úplne prázdna. Dokonca som nevidela ani iných obyvateľov dediny.

Zrazu sebou Regulus trhol. Zrak som vrátila späť na muža, no niečo bolo inak. Na prvý pohľad som nedokázala určiť čo presne to bolo, ale sa pohol, všimla som si predmet v jeho rukách.

Niekde som už takú vec videla, no nedokázala som si spomenúť kde presne. A aj keď som nepoznala jeho presne využitie, bolo mi jasné že neprináša nič iné ako smrť.

Muž predmet prechytil do oboch rúk a namieril ho smerom k nám. A vtedy som si spomenula, že to čo držal v rukách, bola puška. Pozrela som sa najprv na seba a potom na svojho brata, no stále som nerozumela tomu, prečo na nás zbraňou mieri.

Muž nás neprestával prepalovať pohľadom, čo vo mne začalo vyvolávať pocit nebezpečia, preto som pevnejšie zovrela prútik, ktorý som znovu vzala do ruky, ani neviem kedy.

A potom mi to došlo. Z muklovho pohľadu muselo byť divné vidieť úplne neznámeho chlapca pobehovať po prázdnej ceste a pritom mávať prútikom. Vedela som, že ľudia v tejto oblasti sú poverčiví a majú sklony k agresivite. Ale toto som nečakala.

So zrakom upretým na mukla som sa načiahla smerom k bratovi a chytila ho za golier jeho čierneho letného kabáta. Potom som sa snažila čo najnenápadnejšie cúvať a Regulusa som ťahala so sebou.

Pohli sme sa len o necelé tri metre, keď ma zamrazilo zo zvuku, ktorý znenazdajky preťal desivé nočné ticho. Bolo to šťuknutie. Šťuknutie vychádzajúce z pušky.

Nasucho som prehltla a začala rozmýšľať o možných únikových cestách. Ale žiadne som nenašla a len tak bezcieľne utekať mi prišlo zbytočné. A keď som videla, ako sa mužove prsty pohly spolu s malou páčkou, zodvihla som prútik, namierila ho na muža a vykríkla zaklínadlo, ktoré som nikdy predtým nepoužila a o jeho existencii som sa tiež dozvedela len náhodou.

,,A potom sa ma spýtal 'Myslíš si, že ma len tak porazíš?'. Ani si nevieš predstaviť, koľko námahy ma stálo, aby som sa nerozosmial. Potom sa na mňa pozrel, bol to dlhý pohľad plný rôznych emócií, hlavne nenávisti. Trvalo to asi tri minúty, potom sa otočil a zamieril k dverám, akoby odišiel, akoby sa vzdával. Ale ja som vedel, že jeho ego je priveľké na to, aby sa len tak vzdal. A preto som bol pripravený, keď sa odrazu otočil a vyslal po mne kliadbu. Ale ja som bol rýchlejší a než sa stihol spamätať, ležal na podlahe."

,,A... zabil si ho?"

,,Nie! Prečo? Všetko sme si vysvetlili. Veď minulý rok sme spolu boli na poháriku."

,,A aké kúzlo si vtedy použil?"

,,Nemal by som to vravieť, neviem či to zaklínadlo nie je náhodou zakázané, ale..."

Mávla som prútikom a snažila sa vysloviť rovnaké slová, ako môj starý otec, keď mi tu príhodu rozprával.

A evidentne sa mi to podarilo, muža totiž odhodilo niekoľko metrov vzad.

,,Antares!" začula som hlas svojej mamy, ale nevnímala som čo vravela ďalej.

Iba som zaregistrovala, ako schmatla za predlaktie mňa aj Regulusa a začala nás ťahať preč. Regulus kráčal ticho so sklonenou hlavou, no ja som sa nemohla prestať obzerať. Moju myseľ totiž zaplavili obavy o tom, aké následky bude môj čin mať.