Dvere sa rozleteli a v nich stál chlapec, zdal sa byť v Gellertovom veku - nech už ten jeho bol akýkoľvek. Mal tmavé nakrátko ostrihané vlasy a výrazné lícne kosti. Jeho oči boli modré, čo mu však trochu odoberalo na serióznosti. Až na to však vyzeral pomerne desivo, rovnako ako všetci v tejto budove.

Povedal mi niečo v tom cudzom jazyku, no keďže som ostala ticho a dívala som sa na neho dosť zmätene, otočil sa na Gellerta, ktorý stál za dverami. Ten mu povedal čosi, čomu som tiež nerozumela, no zrejme niečo v tom zmysle, že mu nerozumiem ani slovo.

,,Som Anton, ty si sem prestúpila s inej školy?" predstavil sa a položil mi nepríjemnú otázku. Najprv som rozmýšľala, čo mu na to povedať, no rozhodla som sa len prikývnuť a dúfať, že to už nebude rozoberať.

,,Aha. No, každopádne, spíš tam," povedal a ukázal na jednu z postelí, ktorá zrejme ešte nikomu nepatrila. Najprv som sa naňho zamračene dívala. Nechápala som, čo sa mi snažil povedať, no vysvetlila som si to tak, že tu nemali spálne rozdelené na dievčenské a chlapčenské. Aj keď mi to prišlo zvláštne, na znak že som rozumela som si sadla na tú posteľ. Nespustila som z neho zrak, stále som sa cítila nepríjemne. Neubehla asi ani hodina, od kedy som sa zjavila v tomto čase a na tomto mieste, o ktorom zatiaľ naozaj nevedela takmer nič.

Gellert zrazu niečo povedal, opäť v tom zvláštnom jazyku a Anton sa otočil a vyšiel z izby. Keď sa dvere zavreli, vydýchla som si, že som konečne sama. No potom som si uvedomila, že je mi to nanič. Byť sama niekde, kde som bola prvýkrát a nevedela som, čo by som mala robiť.

Zívla som si. Spomenula som si, že vonku sa už stmievalo, z čoho som predpokladala, že už bude noc a teda aj čas ísť spať.

,,Antares... tak sa voláš, že?" oslovil ma niekto. Otvorila som oči. Prvé čo som uvidela bola Gellertova tvár. No slnko mi tak prudko zasvietilo do očí, že som ich hneď opäť zavrela.

Počula som, ako sa zasmial. Keď oči opäť otvorila, Gellert už tam nebol, videla som len strop. Ten naozaj pôsobil ako vo väzení. Aj napriek tomu, že izba bola upravená, omietka na trope sa lúpala a bolo na nej niekoľko fľakov.

,,Ale už by si naozaj mala vstať," povedal. Otočila som hlavu jeho smerom. Chystal si nejaké knihy na posteľ.

Posadila som sa a do chrbta mi vystrelila prudká bolesť. Asi som spala v nie najlepšej polohe. A to že som spala v tej uniforme tomu asi tiež nepomohlo.

,,Prečo?" spýtala som sa. Bola som v zvláštnej situácii. A čudovala som sa, že som mala vzhľadom na tú situáciu mala takú chuť spať.

,,Poď," povedal a hodil po mne jednu z kníh.       Ledva som ju chytila, pričom som sa porezala o príliš ostrý roh obalu.

Nemala som náladu sa o čomkoľvek dohadovať a rovnako tak som nemala dôvod mu na to čokoľvek vravieť. Ja som tu bola narušiteľ, ja som sem nepatrila a bola to len jeho dobrá vôľa, alebo teda vnútorný hlas, kôli čomu mi pomáhal.

Nasledovala som ho po chodbe. Stretli sme viacerých študentov kráčajúcich do rôznych smerov. Až keď sme zastali pred dverami, spoza ktorých vyžarovala mierne strašidelná aura. Až vtedy som si prezrela knihu v mojich rukách. Stalo na nej Čierna Mágia. Čierna mágia? Už mi bolo jasné, že som v škole, no naozaj tu vyučovali čiernu mágiu? V Rokforte ju, pokiaľ som vedela, ani nikdy nevyučovali a aspoň v Británii bolo je používanie prísne zakázané. To mi pripomenulo situáciu, ktorá nastala len krátko pred mojím odchodom. Čo sa asi stalo, kým som bola preč?

Kým som premýšľala, nasledovala som Gellerta do učebne a na stoličku vedľa neho úplne vzadu miestnosti. Postupne sa v učebňa napĺňala a hodina sa mala začať..

Spočiatku som sa bála, že si hneď každý všimne, že som tam navyše. A keď nie študenti, tak aspoň profesor. No ten nepoznal ani mená študentov. Čo však poznal ako vlastnú dlaň bola čierna mágia.

Profesor pôsobil ako duch, prízrak či dokonca démon. Išlo aj o jeho výzor - bol nízky, šedivý a mal stredne dlhý bradu. Išlo aj o jeho hlas - bol hlboký a temný, ak to dávalo zmysel. Nikdy by som si to nepriznala, no mala som strach. Z profesora samého ako aj z toho, čo sa bude na hodine robiť.

A bolo to oprávnené. Na hodine sa preberali zaklínadlá, ktoré som ja poznala ako neodpustiteľné kliatby. Profesorovi som síce veľa nerozumela, no vedela som, ako sa tie tri kliatby prejavovali. A profesor sa unúval predviesť názorné ukážky na akomsi nevinnom malom tvorovi.

Čo ak práve takto teraz trpel niekto z mojej rodiny? Alebo Irma? Alebo Rabastan? Bola som preč len deň, no každú minútu sa mohla situácia zmeniť.

Pozrela som sa na Gellerta. S ním, akoby to nič nerobilo. A ani nikomu inému aktuálne prítomnému zjavne nevadilo, že živá bytosť stráca život priamo pred ich očami.

Nepáčilo sa mi tam. Vôbec. Škola, kde študentov učia ako mučiť a vraždiť. Kľudne by sa tu mohli navzájom pozabíjať. A mala som taký nepríjemný pocit, že by s tým ani vtedy nič neurobili.

Nasledoval obed. Zvláštne, že bola len jedna hodina. I keď, tiež bolo možné že ma Gellerta zobudil až na túto hodinu, neviem však prečo.

Poobede som bola na dvoch ďalších hodinách, ktoré to však boli mi nebolo úplne jasné, keďže po mne nikto nechcel nijakú aktivitu.

Bolo to zvláštne, no za celý deň si ma nikto nevšimol. Hralo mi to do karát, ale stále tu bol ten problém, že som musela vyriešiť, ako sa dostanem domov. Nemohla som tu ostať navždy. A ani som nechcela. Hlavne nie po tom incidente, ktorý sa mi stal večer pri ceste do izby.