Bola tma, no jediné vďaka čomu som to vedela bola obloha, ktorú som zahliadla cez hlavný vchod pri miestnosti, kde sa podávala večera a všetky ostatné jedlá dňa. V porovnaní s Veľkou sieňou to pôsobilo ako vo väzení a jedlo bolo tiež také, aké by tiež mohli podávať vo väzení.

Keď som kráčala po chodbe, bola som tam sama. Stále som mala nepríjemný pocit zo všetkých tých ľudí a preto som sa pravidelne obzerala a aj pri tom najmenšom zvuku ma striaslo.

Mala som namierené do izby. Nebola som si úplne istá, či idem správnym smerom a ako je to ďaleko, no nemala som inú možnosť ako kráčať.

Odrazu, ani neviem ako sa to stalo, ma ktosi zastavil a prudko hodil k stene. A než som sa stihla akokoľvek pohnúť, ten istý ktosi mi priložil prútik ku krku. Než som poriadne spracovala čo sa deje, v hlave som sa zasmiala. Nikdy som nerozumela tomuto gestu, ktoré som osobne videla len dvakrát. Prútik nebol nôž, človek ním môže zabiť aj z päťdesiatich metrov, a práve keď ho niekomu priloží ku krku, nedá sa ním poriadne hýbať.

No nečakala som, že sa mi stane niečo takéto, či už tu, alebo doma. A aj keď mi to prišlo zbytočné, nebolo mi všetko jedno. Až keď som si uvedomila, čo všetko sa mi môže stať, pozrela som sa útočníkovi, ak som ho tak mohla nazvať, do očí. Bol to chlapec, s rovnakým ak nie ešte viac desivým pohľadom aký mali všetci ostatní študenti. Bol odo mňa starší, to sa dalo zistiť už napohľad. Bol odo mňa asi o hlavu a pol vyšší a mal výrazne kruhy pod očami.

Povedal mi niečo v tom jazyku, ktorému som nerozumela. A on si to všimol. A zasmial sa. Desivým smiechom.

Chvíľu som mala pocit, že mi chce niečo povedať. V mojom jazyku. No zrejme zmenil názor a namiesto toho mi venoval desivý úsmev.

Opäť chcel niečo povedať, no tentoraz to podľa všetkého malo byť zaklínadlo. A premýšľajúc nad tým, kde som sa nachádzala a čo všetko ich tu učili, som sa bála premýšľať nad tým aké. A našťastie som to ani nezistila.

Na chodbe sa totiž ocitol aj niekto ďalší, kto útočníka odsotil obdivuhodnou silou a niečo mu povedal. Bol to Gellert.

Chlapec sa len s frflaním postavil a odkráčal, čo ma prinútilo pomyslieť si - naozaj to bolo také jednoduché?

Bola som neskutočne zvedavá, čo mu Gellerta povedal, no oveľa viac zvedavá som bola na to, prečo to vôbec urobil. No opäť, než som sa na to stihla spýtať, Gellerta mi odpovedal.

,,Správy sa tu zrejme šíria rýchlo. To bol... no, neviem ako sa volá. Ale viem, že má z nejakého dôvodu obrovský problém s Angličanmi. Tak si naňho dávaj pozor," povedal monotónnym hlasom bez toho, aby sa mi pozrel priamo do očí.

Potom ma bez slov doviedol do izby, ku ktorej sa išlo opačným smerom. Z jeho správania som mala pocit, akoby som za všetko mohla ja. Nerozumela som tomu, pretože to nebola pravda. 

V tú noc som nemohla zaspať. Nechcela som si to priznať, no bála som sa. Čo ak sa to neskončilo a nakoniec ma ten študent nájde a použije na mňa nejakú kliatbu z oblasti čiernej mágie? Naozaj som nevedela, čo mám od všetkých tých ľudí čakať a nemyslela som na nič iné ako na to, že chcem odísť.

Na druhý deň sa Gellert tváril akoby sa nič nestalo. Nehnevalo ma to, pretože aj mne prišlo najlepšie na to aspoň naoko zabudnúť. Zúčastnila som sa len troch vyučovacích hodín, z ktorých som si opäť nič neodniesla. Pokiaľ sa samozrejme nerátali tie otázky, ktorých mi čoraz viac behalo v hlave.

,,Čo chceš robiť?" spýtal sa ma Gellert. Sedela som pri vode, len kúsok od miesta, kde sme sa prvýkrát stretli. Stále som sa bála ísť na úplne neznáme miesto pri škole, a on to vedel, preto som sa nečudovala že ma našiel. Spočiatku som chcela odpovedať čosi ja ten spôsob, že chcem jesť, pretože som naozaj bola hladná, no uvedomila som si, že to myslel inak.

Pýtal sa na to, čo chcem robiť so situáciou, v ktorej som sa ocitla. No odpoveď som nepoznala. Nepremýšľala som takmer nad ničím iným, no i tak som nevedela, čo robiť. Nechcela som tu ostať naveky, to nie. Ale keď som sa zamyslela nad situáciou doma... No stále som tam mala rodinu. A Irmu. Nikdy by som si nepomyslela, že mi bude toľko chýbať.

Pozrela som sa na Gellerta. Stále ma pozorne sledoval a očividne čakal na moju odpoveď.

,,Neviem," povedala som. A Gellert nebol prekvapený. Namiesto toho vyzeral, že je rád.

,,A čo keby si to povedala niekomu z profesorov?" spýtal sa. Jeho hlas naznačoval, že im neverí o nič viac ako ja, no podľa všetkého to bol jediný rozumný nápad. Spočiatku som nad tým premýšľala, no nakoniec som súhlasila. Rozhodla som sa s tým ale počkať, kým sa odhodlám prehovoriť pred nejakým profesorom a kým si premyslím, čo mu vlastne poviem. A ako.

Nasledovala ešte jedna hodina. Podľa čísel v učebnici a máp to malo niečo spoločné s históriou. Nech som sa obzerala kamkoľvek, Gellerta som si nevšimla. Myslela som si, že ma posiela len na tie hodiny, na ktoré chodí aj on, no možno len niekam odbehol, alebo s ani jednoducho nechcelo.

Presvedčila som sama seba, že to zvládnem aj bez jeho prítomnosti, a aj keď som profesorovi nerozumela ani slovo, započúvala som sa do jeho prednášky.

No v tom sa stalo to najhoršie, čo sa v tej chvíli stať mohlo. Učiteľ niečo povedal, potom stíchol a pozrel sa smerom k študentom. Konkrétne smerom ku mne. Keď mi hľadel do očí, opäť niečo povedal. A potom sa na mňa otočili všetci ostatní. Bol to nepríjemný pocit, najhorší aký som zažila. Toľko pozornosti a ani som nevedela prečo.

Profesorov výraz sa stával čoraz desivejším. Potom kývol rukov. Mala som pocit, že to gesto znamenalo, aby som sa za ním. A tak som pomali vstala a nasledovala ho, nevediac čo očakávať.