(Hello, my sweethearts! Je tu ďalšia časť <3 Ide do tuhého! XD Každopádne! Ak ste tak ešte neurobili, prejdite prosím najprv do Characters Portfolio v  LonelynotAlone a prečítajte si za Minhom pridané infošky o Pirátoch a Hviezdnych strážcoch ^^ azda Vám vďaka nim bude niečo viac dávať zmysel <3 <3) 

✵☘︎✵

"Minho je TARDIS a Jisung je jej kľúč...," vyniesol Chris prirovnanie, ktoré prv nedostalo vlnu pochopenia. 

"TARDIS?" 

"Vesmírna loď z jedného fantasy... scify seriálu. Dokáže cestovať skrz dimenzie, všetky štyri vrátane času... tak ako Minho." 

Good point. 

"... a ak tomu rozumiem, vznik Jacka Frosta je spojený s Jisungovou smrťou. Vďaka tomu ostávajú všetci traja - Jisung, Frost a Minho - prepojení... Myslím si, že Jisung má tú kľúčovú melódiu, ktorú potrebujeme..." 

"... Jisung is the captain." 

✵☘︎✵

Jisung aj so svojim malým mrazivým zázrakom sa vykradol z bytu, len čo sa spustila ešte väčšia vrava a chaos ohľadom Lucasa a magickej poľadovice. Veril, že všetka tá ligotavá nádhera vonku a padajúci sneh, ktorý sa viac neukázal, boli výkrikom po jeho osobe. Mali ho osloviť a nehodlal nikoho nechať čakať. Nezáležalo, či by to bol Minho, alebo tieň, ku ktorému vždycky cítil neznámy súcit a spojenie. Minho ho v tom chápal ako i v mnohom inom, aj keď sa k sebe často zachovali neprimerane hlúpo. 

Všeumelec spočiatku skutočne tú priateľskú seansu nepočúval, keď však započul Chrisovu otázku na Minha, a následne Felixov tlmený hlas, nedalo mu to. Započúval sa. 

Hoci nevedel, že Minho nie je mŕtvy, obaja vždycky tušili, že je v ňom čosi viac. Bolo v ňom niečo, čo s Jisungovym príchodom do Nezeme dostalo zmysel. Teraz vedel, že tým zmyslom nemusel byť výhradne on sám, ale zrejme ním bola duša, ktorá sa tam aj kvôli nemu omylom dostala. Trpela iba pre to, že on utiekol z domu, aby si osamote užil kúsok kúzelnej zimy. I napriek tomu, že bola jeho posledná, bola až dodnes jeho obľúbenou spomienkou. 

A tak mu nakoniec rozumel. Rozumel tomu, prečo mu Felix zamlčal všetky tie informácie okolo vzniku tieňa. Vedel, že by ho to zožieralo a zničilo to najkrajšie, čo mu zo života na Zemi ostalo. Jeho hnev bol výbušný, ale prchavý... ako snehová víchrica náhle odhaľujúca jasné nebo. 

Keď sa dostal vonku z tehlovej bytovky, už dávno sa na Felixa nehneval. V jeho mysli ostala jediná trojica vecí - hádanka, Minho a opakujúca sa melódia s neznámym pôvodom, ktorá intuitívne ladila jeho kroky, vedúce pozdĺž jazykov z obrovských ľadových kryštálov. 

Tak, ako netušil, v ktorom momente sa z neho stala Gerda, pátrajúca po Kajovi, zmrazenom bozkom Snehovej kráľovnej, tak presne netušil, čo vlastne urobí, keď Minha nájde. 

"... nikto nikam nepôjde, dokiaľ nenájdeme správnu loď... dokiaľ do seba nezapadnú všetky čriepky a všetko bude kompletné." 

Zadíval sa na kus nepravidelnej ľadovej doštičky a obracajúc ju v omrazených dlaniach potiahol nosom, keď ho vtom čosi pošteklilo na zápästí, sčasti schovanom čiernym koženým rukávom.

"Uh?" 

Pramienok chladivej vody ho prekvapil. 

Ľad vytvorený mágiou sa doteraz nezmenšil ani o kúsok a takmer celú cestu ho iba ostro mrazil na pokožke, akoby sa snažil si ju privlastniť. Pokrytý vrstvou vody mu však začal kĺzať z prstov, zanechávajúc medzi jeho perami poplašné citoslovcia. 

No tak to nie... Nonononono... 

Len tak-tak udržal vzácny kúsok v pomaly pretekajúcej mystičke z dlaní. Bolo mu jedno, že takého ľadu bolo naokolo neúrekom. Tento dostal. Domnieval sa, že bol indíciou k tomu, aby našiel Minha. Nemohol oňho predsa iba tak prísť! Nemohol. 

Ľad však i napriek jeho prosbám a panike stále rýchlejšie strácal svoje pôvodné skupenstvo, zanechávajúc v ňom des... priam ako z nočnej mory. Mizol neobyčajne rýchlo. 

"Wow!!!" vykríkol nakoniec, vykročiac prudko vzad, keď mu tento horor zaklincovalo náhle vypadnutie, a následné blikajúce naskočenie prúdu v obrovskej budove pred ním. 

Roztekane si premeral zbláznene otvárajúce a znovu zatvárajúce sa posuvné dvere. 

Hrudník sa mu dlhšiu chvíľu rýchlo zdvíhal pod nádychmi a výdychmi ústami. 

Keď švihol pohľadom k rozochveným dlaniam, medzi ktorými sa otvorila medzera, očakával najhoršie. 

Miesto diery však našiel pohľad do očí, vsadených v jeho vlastnom rozrušenom výraze. 

Jeonginovou modrou dúhovkou zakrúžil jemný, akosi upokojujúci záblesk. 

Prehltol. Prstom sa jemne dotkol neveľkého čriepku zrkadla, ktorý mu z ruky opätoval upretý pohľad. 

Na jediný dotyk sa odraz zachvel ako vodná hladina a na zlomok sekundy mu odhalil pár známych jagavých očí, s ktorými sa malý chlapec natiahol po sánky na kraji zamrznutého jazera, ktoré mu na dych berúci moment požičalo svoj uhol pohľadu. 

... dokiaľ do seba nezapadnú všetky čriepky... 

V ušiach sa mu ozval radostný detský smiech. Tomu plynule nasledovala veselá Vianočná pieseň, z ktorej mu pár tónov prekĺzlo ústami, tvoriac tak tichý duet s jeho šťastnou spomienkou na malého Jisunga, ktorý ťahal sánky hore brehom. 

"Hach," vydýchol si ohúrene, prsty voľnej ruky ponorené vo vlasoch. 

Obzrel sa dozadu a naokolo. 

Ľadovce, ktoré sa v diaľke začínali prebárať pod zem, končili práve pri budove pred ním. Podľa vysvietených presklených výkladov hádal, že sa jedná o obchodný komplex. Vstupné dvere sa stále chaoticky pohybovali vo svojich koľajničkách. Za nimi sa ozýval tlmený rachot. 

Pristúpil si. 

Jisung chvíľku váhal, či by naozaj nemal počkať na ostatných, ktorí im boli zaiste na stope, no nakoniec vychytal správny moment a prekĺzol širšou škárou dovnútra. 

Bolo to akoby vošiel do ľadového kráľovstva. Ľadová triešť, padajúca snáď zo všetkých strán, pokrývala podlahu rozsiahlej haly. Priezračné kryštáli sa v družiciach týčili na náhodných miestach a zahaľovali celé schodisko na druhé poschodie. Na jeho terasách okamžite zbadal rýchle pohyby. 

Elf odhadom napočítal asi päť osôb, ktoré sa v behu snažili vyhnúť rýchlo rastúcim vodným stalagmitom. Bez váhania určil, že sa nejedná o ľudských civilistov, pretože tí by kusy objemného ľadu nerozbili holými rukami, nieto vystreľujúcimi mätovými lúčmi mágie. 

Týchto už poznal... 

Zviazaný úžasom z bojových schopností a akrobacie skupiny polokrvných anjelov sa nehol z miesta. Ich výskoky toľko krát pôsobili tak ľahko, že vyzerali, ako keby vskutku dokázali lietať. 

Škrípavé zvuky vzrastajúcich ľadovcov a ich následné trieštenie sa ozývalo až do chvíle, kedy štvorica zbrázdila zmrznuté schodisko s takou ľahkosťou a eleganciou ako vlnu na Bells Beach. 

Elfovu tvár ovial chlad.  

Keď piaty skočil z poschodia, pričom iba pár metrov od Jisunga rozbil zmrznutý útočný meteor, ktorý si všeumelec sotva stihol všimnúť, nastalo na moment mrazivé ohlušujúce ticho. Všetko začalo tuhnúť. 

Bolo to akoby vedúca bytosť v pozadí celej tejto naháňačky dokázala zmraziť i čas. 

Ten jediný zoskok... dlhý pád, ktorý si pripútal pozornosť jeho spolubojovníkov... 

Bola to pasca... 

Pasca ako vyšitá pre anjela strážneho. 

"Yeonjun!!!" 

Len čo bojovník dopadol, jeho členky i členky ostatných si podmanila zima. Námraza bleskurýchlo obrástla ich telá, postupne ich zahaľujúc do hrubej vrstvy tuhej poľadovice. 

Nehli sa. 

Na priehľadné sochy stihlo nežne dopadnúť pár vločiek, lesknúcich sa vo svetlách závesných rozhojdaných lustrov, kým sa Jisung odhodlal vykročiť do ticha. To prelomil zaškrípaním triešte pod ťažkou topánkou. 

Dostal ich... skutočne ich dostal? Elf všeumelec krátko zahabkal po vzduchu, neschopný zbaviť sa nemilého prekvapenia v tvári. Zblízka skutočne spoznal obličaje hviezdnych strážcov. Nepochyboval o tom, že chceli iba pomôcť. 

"To sú posledné kúsky do našej zimnej záhrady... Pekné, nie?" 

Jisung sa otočil za známym sladkým hlasom. Znel chladne... unavene. Nikdy predtým nevidel Minha tak bledého. Jeho pery a mihalnice nad skrehnutými laními očami pokrývala inovať. 

Iba vďaka Jeonginovmu oku bol schopný vidieť čiernu auru, ktorá sa miesila s Minhovou a tvorila okolo neho roztekanú siluetu. Jack Frost... aké môže byť jeho skutočné meno? 

"Popravde... uprednostnil by som snehuliakov," riekol všeumelec, potláčajúc svoje emócie, a vložil si stále trochu červené dlane do vreciek koženky. 

Pristupujúci starší mladík sa slabo zachechtal. "Uznávam, trochu sa tá naša hra obrátila... Nechcel som, aby urobili nejakú hlúposť," uškrnul sa jemne. Bolo vidieť, že neobvyklý magický boj, ktorý viedol nielen so strážcami, ale aj vo svojom vnútri, ho fyzicky vysilil. 

Bojíte sa... Preto šírite strach? Iskričky v Jisungovych očiach sa rozochveli. 

"Ty by si mi neublížil, Hanie... Je tak?" spýtal sa Minho ospalo. Viečka mu zreteľne oťažievali. "Priniesol som ti zimu... máš ju rád," uchechtol sa cez nos a rozpažil ruky nad porozbíjaným dielom naokolo. Túžil, aby to elfovi prinieslo úsmev... Neusmieval sa. 

"Prišiel som vám pomôcť," šepol Jisung skľúčene, ako sa k nemu starší pomaly približoval. Nespustil z neho pohľad. Hoci veril Minhovi a nikdy sa nestaval doslova na niečiu stranu... či už Felixovu alebo tieňa... nemohol si odoprieť tú štipku strachu, ktorú vyvolávala ťažko ovládateľná moc a emócie Jacka Frosta. 

"Ty vieš ako?" 

"Iba hádam, že to má niečo so mnou... a týmto..." 

Skôr než by sa Minho stihol priblížil až tak, že by sa mu mohol zavesiť okolo krku, Jisung vytiahol črep zrkadla, ktoré rámovalo jeho šťastnú spomienku. 

V nádhernej skrehnutej tvári sa nad ňou zmätene prelínal úsmev a hnev s rozochvenými perami. 

"Tieň vraví, že je to črep zrkadla z medzidimenzionálnej praskliny... Z veľkej časti tam ostal uväznený... kvôli Felixovi. Portál je rozbitý... Bolí to, tak veľmi to bolí, Ji," Minhov hlas sa lámal a škrtil stále viac. Slabol, napriek tomu bol o toľko silnejší než vtedy Jeongin. Skutočne musel byť okrem anjelov jediným, kto mohol roztrieštenú dušu udržať. Triasli sa mu prsty.  

"Opravíme ho...," šepol znovu Jisung, hypnotizujúc zúfalú unavenú tvár pred ním. Sám si nebol istý svojimi slovami. Nevedel presne v akom stave sa zrkadlo nachádza a ani ako dať všetko bezpečne do poriadku, ak to bolo vôbec možné. Chcel to iba zastaviť. Chcel ukončiť to utrpenie a povedať Minhovi pravdu o tom, čo mal na srdci. 

"Bez Felixa," ozvalo sa o čosi pevnejšie. Tieň sa trhane zamihal v rozrušení. "Felix s tým nič neurobí. Nikdy s tým nič neurobil. Nikdy. Nikdy ma nepočúval." 

Akoby to telo viac nepatrilo Minhovi. Mladík sa v istejšom postoji prešiel po malom okruhu a zľahka sa dotkol ruky jedného zo zamrznutých strážcov. Ich oči jemne svetielkovali. Zrejme sa snažili oslobodiť. 

"Čo si tam robil? Vtedy na svahu... keď som sa utopil," to bolo po prvý krát, čo Jisung presným slovom opísal svoju smrť. 

Síce si nepamätal, ako umieral - tú spomienku nahradil Felixov úsmev, sneh a pristátie v piesku na pláži Nezeme, kde zahliadol Minha - ale i tak sa zdalo, že tá bolesť naveky ostala v jeho podvedomí. Nikdy sa nenaučil plávať. Možno aj preto mu roztápajúci sa ľad pretekajúci pomedzi jeho prsty naháňal takú hrôzu. Ľad preňho znamenal pevný základ pod nohami. 

"Tiež som utiekol...," začal úprimne chlapec, ktorého večné roky nikto nepočúval. Aj práve preto sa rozhodol Jisungovmu záujmu odpovedať. 

"Myslel som si, že to bude zábava, ak ťa prekvapím a budeme sa smiať spolu. Chcel som sa zoznámiť," na Minhových perách sa objavil jemný neprirodzený úsmev... predsa mu nepatril. 

Jack Frost... tak mu hovoril jeho najlepší priateľ, ktorý sa mlčky aj s jeho smrteľným partnerom objavil vo dverách. Vtedy sa Jisungove oči naširoko rozovreli a tep jeho srdca sa značne zrýchlil. 

Impulzívne chytil studenú ruku chlapca, ktorý prechádzal naokolo, prezerajúc si súsošie polokrvných anjelov. 

Vrelo si ho pritisol telo na telo a modlil sa, aby sa mu Minho čoskoro vrátil a premohol Jacka Frosta. Tak veľmi si prial, aby bol zase slobodný. 

"Čo ak... čo ak by sme sa zoznámili teraz?" zajakal sa všeumelec hlasnejšie. Nechýbalo mu veľa, aby sa znovu zo stresu rozospieval. 

Jeho oči a prst na perách mali dať Felixovi jasne najavo, že má ostať ticho. Plavovlások pre zatiaľ chápavo prikyvkal, než mu čosi došlo. Zakrátko sa zvrtol dozadu k ďalšiemu dlhovlasému vchádzajúcemu, ktorý už-už otváral ústa a nacapil mu na nich svoju dlaň. 

"Teraz?" 

"Pche... Lepšia príležitosť nebude, ver mi. Stojíme v ľadovom paláci uprostred letného Sydney!" 

Elf v rastúcej panike zovrel Minhovo telo a zľahka ním energicky zahádzal. V čom sa to ocitol? Zúfalstvo mu krivilo výraz. Nebol práve bojovník, cítil sa skôr ako umelec, a navyše sa nachádzal v centre hviezd, ktoré mohli každú chvíľu nadobro vybuchnúť. 

Keď uvidel, ako sa Felix vzniesol nad podlahu, mal z toho celkom zmiešané pocity. Má snáď jeho priateľ nejaký plán? Ak áno, bol by naozaj vítaný. 

"Asi máš pravdu," ozval sa Minhov slabý sladký hlas. Všeumelec ucítil, ako si mu uľahol na rameno. Aj na tak silnú bytosť to muselo byť pridlho. Mrzol pridlho. Nesmel zaspať. 

Nespi, hyung... 

"Ja som Han Jisung... už ma určite poznáš. Ako sa voláš ty, zlato?" pokračoval Jisung i naďalej naoko odľahčene a s povzneseným tónom. 

Po chvíľke plnej napätia sa od elfovho ramena ozval tichý zvučný smiech, ktorý ho prinútil prižmúriť oči pred prilietajúcim anjelom. Zovrel pery a tuhšie objal uvoľňujúce sa telo, ktoré ťažklo v jeho náručí. 

"Ja... ja si to už nepamätám." 

https://youtu.be/n_PyjJ-WAXI