"Zločinci alebo hrdinovia? 

Fenomén ukazujúci sa po celom svete sa tentokrát zjavil i v odľahlom obchodnom centre v Sydney v noci z dvadsiateho tretieho na dvadsiateho štvrtého Decembra. 

Chýbajúce kamerové záznamy, symbolické červené brnkadlo a spacifikovaná ochranka s neústupnou výpoveďou o extravagantne oblečených mladých mužoch. 

Obchodníci nezaznamenali žiadne finančné straty ani inú ujmu na majetku... Polícia je aj napriek tomu tlačená k zahájeniu pátrania po neobyčajných fatamorganických výtržníkoch..." 

Hyunjin vypol televíziu, ktorá už hodnú chvíľu hrala čo najtichšie, aby nenarušovala tuhý spánok ostatných chlapcov vo Vianočne vyzdobenej obývačke. S výdychom si ľahol bokom na chrbát Jeongina, s ktorým skôr driemal na gauči. Oprel si o neho bradu a zadíval sa do tmy, na ktorú si privykal. 

"Nikdy nenechajú viac než neuveriteľnú výpoveď svedkov a výrazné trsátka..." 

Jeongin zamručal z polospánku a natiahol sa lenivo dlaňou po Hyunjinovom líci na jeho ramene. Neohrabane ho pohladil, než mu ruka klesla späť na matrac. Sám už pár dní poriadne nespal.

"... ak by ozaj nechceli pútať pozornosť, použili by vílí prach a zmenili im spomienky... tak ako Chrisovmu bratovi." 

Bol to ledva deň, čo sa svetom rozletela správa o kométe, ktorá padla na Never Never. Hyunjin bol tou kométou... Po tom, čo bol uväznený v ilúzii, ktorá z neho vysávala jeho mágiu, sa sotva stihol dať dohromady a už musel riešiť niečo ďalšie. A aj keď to už skončilo, Jeongin chápal, že mu určite stále nebolo najlepšie a chcel cítiť, že je pri ňom.

"Nechávajú znieť svoje echo, ale nenechajú sa odhaliť... Zrejme chcú ostať ľuďom v podvedomí, v ktorom ich môžu ovplyvniť," odpovedal Jeongin, vediac, že jeho priateľ asi nezaspí bez toho, aby ešte aspoň raz počul jeho hlas. 

"Zrejme..." 

Hybrid sa pousmial, otočil sa k Hyunjinovi čelom a utešujúco si ho k sebe pritúlil. Nikoho iného by sám od seba neobjal, ale objímať plavovlasého mága mu už bolo prirodzené.

"Pokús sa na to nemyslieť, Hyun. Čaká nás kúzelné ráno..."

Chameleón sa mlčky usmial a zadíval sa cez Jeonginove rameno do izby, v ktorej na zemi pospávali ďalší dvaja chlapci. Mohlo byť sotva sedem večer, no vonku už pár hodín vládla hlboká tma, pretkávaná sviatočnou atmosférou.

"Už teraz je to kúzelné," zašepkal nakoniec Jeonginovi do ucha, načo sa mladší ošil, pretože ho to zašteklilo.

Hyunjin sa spokojnejšie uchechtol, než sa odhodlal si zavrieť oči, poddať sa únave a odovzdať svoju myseľ do dlaní Ríše snov.

✵☘︎✵

Zdalo sa, že mal Lucas z Jooyeonovho pozdravu azda ešte väčšiu radosť než z vecných darčekov, čo dostal, a tak si Santa Chris mohol odškrtnúť ďalšiu pomyselnú kolonku v zozname tajných splnených prianí.

Radosť najmladšieho brata nakoniec obmäkčila dokonca aj srdce ich sestry, takže viac nebolo potrebné, aby jej ich mama pripomínala, že sú Vianoce... Lucas bol koniec koncov v poriadku a bolo zbytočné, aby sa Hannah s Chrisom i naďalej vadili, keď už sa konečne stretla celá rodina.

Celá... a pre Chrisa zároveň už nie jediná.

Takže vysnený bozk... opravená Vianočná spomienka... stretnutie s idolom a doručený pozdrav...

Christopher sa možno nikdy predtým necítil tak vyrovnane, ako keď sa vracal od vlastnej rodiny späť k tej, ktorú získal, keď sa anjel smrti rozhodol, že mu zo seba ukáže všetko, čo k nemu patrí.

Uvedomil si, že dni a noci nikdy predtým nebývali tak dlhé... možno mal Felix tú moc, že spomalil i Chrisov čas.

I teraz ako kráčal ulicami, zdobenými Vianočnými svetlami, a myslel na to, koľko pekných chvíľ a pocitov sa i vďaka nemu mohlo naplniť, to bolo, akoby sa mu čas spomalene prelieval prstami spolu s vlažným prievanom medzi tehlovými budovami.

Ako rýchlo si na ne znovu zvykol...

Kdeže, na domov si zvykať nemusel.

Vošiel do výťahu. Po pamäti nahmatal neviditeľný gombík v tvare štvorstenu a nechal sa vyviesť k tajnému bytu jeho priateľa.

Keďže sa k nemu spoza jeho dverí nedoniesli žiadne zvuky, ktoré by mu napovedali, že je niekto hore, odkódoval ich a v tichosti vošiel do chodbičky.

Čierno čierna tma. Ešte opatrnejšie za sebou znovu zavrel, poslepiačky si vyzul topánky a porozhliadal sa po obývačke. 

Jediné úlomky svetla sa odrážali od lesklých ozdôb... až kým jeho pohľad nepadol k otvorenému oknu, na ktorom sedel jeden zo stratených chlapcov. 

Hyunjin s Jeonginom spali na gauči, Minho pod ním na ustlanej podlahe. Chris ho opatrne obišiel, aby sa dostal k elfovi, pozorujúcom nočnú oblohu. 

Keď Jisung zaznamenal Chrisov príchod, pritiahol si kolená bližšie k sebe, aby si tiež mohol prisadnúť. Chris to vzal ako pozvanie a vyštveral sa k nemu na parapet. 

Vymenili si priateľský úsmev. 

"Čakáš tu na Santu?" 

"Hech... Odhalil si ma," šepol pobavene Jisung a oprel sa bradou o kolená. 

Na moment sa obaja zadívali na hviezdne nebo. Ich oči akoby pohltili páry iskrivých hviezd, ktoré tancovali na tiché piesne o ich spokojnej radosti. Odkedy boli obaja skutočnými deťmi, to boli asi tie najčarovnejšie a zároveň tie najzvláštnejšie zažité Vianoce vôbec. 

"Takže... záhada Jollyho Rogera bola vyriešená," oddýchol si Chris do noci a zablúdil pohľadom k spiacemu Minhovi. Potom sa zrakom vrátil k jeho kapitánovi, ktorý cez svoje rameno nazrel na okennú tabuľu. Prešiel po nej bruškami prstov, v kútiku pier kúsok jemnej ľútosti nad myšlienkou, v ktorej už istú chvíľku pobúdal. (pozn. Jolly Roger sa volá loď kapitána Hooka) 

"Chcel pre mňa pomaľovať okno mrazom... vtedy, keď som tu našiel ten kúsok ľadu." 

Chrisov zrak sa na chvíľu stratil v jeho vlastnom rozdvojenom odraze očí nad Jisungovými prstami kĺzajucimi po hladkom skle.  

"Nešlo to...," odhadol skladateľ podľa svojich vlastných znalostí o fyzike dôvod, prečo vyzeral všeumelec tak sklamane. Dnes už bola väčšina okien vyrobená tak, aby sa na nich netvorila námraza. 

"Niektoré pravidlá nejde porušiť. Kto by čakal, že mágiu porazia obyčajné fyzikálne zákony," uchechtol sa Jisung a pohodil rukou. Rozprával o tom, ako sa mu nechcelo uveriť, že veľa detí v tejto dobe už možno ani nezažije, aké je to vidieť jedinečné obrazy Jacka Frosta na oknách svojich detských izieb. Kedysi sa tešil na každý jeden ranný unikát. 

Chris nič nepovedal, iba trochu s prikývnutím sklonil pohľad, zdieľajúc Jisungove pocity. Bezpochyby súhlasil, že to bola večná škoda. 

Nakoniec neostalo nič, čo by k tomu dodal. 

"Mal by si ísť. Určite na teba čaká." 

Oči oboch detektívnych partnerov skĺzli na škáru medzi zárubňou a dverami do Felixovej izby. 

✵☘︎✵

Keď Chris vstúpil, s ukradnutým dychom za sebou zatvoril dvere. V izbe to vyzeralo, akoby mu tam anjel priniesol kúsok modrého z neba... a bol toho veľkou súčasťou. 

Nadýchané oblaky akoby sa zmenili na hromadu vankúšov po celej posteli, uprostred ktorej Felix uvoľnene ležal a díval sa na strop. Jeho oči pri tom žiarili v ich prívetivom belasom odtieni a drobnučké body pod nimi pokojne mihotavo preblikovali sťa hviezdy na nebeských mapách. Pár z nich poletovalo po miestnosti a zaháňalo tak úplnú tmu, ktorej mohli oponovať iba biele obliečky a Felixova žiarivá aura. 

Jeho milovaný vyzeral tak nádherne, že Chris zabudol na akékoľvek slová... teda si bez nich usadol na kraj postele. Natiahol ruku k Felixovmu čelu a prečesal prstami jeho jemné plavé vlasy. 

"Aký bol večer s rodinou?" spýtal sa anjel so záujmom. Jeho hlboký hlas snáď ani cez slúchadlá a citlivý mikrofón nikdy nevynikol tak, ako keď s ním bol teraz Chris sám... uprostred noci v uzavretom priestore. 

Chan sa nadýchol a zamyslene sa pousmial. Prižmúril oči a voľnou rukou si zovrel obnažené koleno, zatiaľ čo druhou naďalej prepočítaval hebké pramienky Felixových vlasov. 

"Občas sa mi v Kórei zvykne zdať, že sa od nich vzďaľujem. Nekomunikujem s nimi toľko, koľko by som mal... respektíve koľko by som chcel..." 

Zakrútil nad sebou hlavou, odpustil si v úsmeve, s ktorým sa zadíval na svojho anjela. 

"... ale keď už sa stretneme, je to vždycky také, akoby som ani nikdy neodišiel," dopovedal. Úsmev, ktorý sa anjelovi rozlial do trblietavých líc, ho zahrial na srdci. 

Priľahol si k nemu a objal ho okolo pása. Felixov úsmev mu odhalil rady pekných perličiek. 

"Rodinu a domov si nosíš v srdci, Christopher... Preto si sa cez stream i na diaľku mohol cítiť, akoby si bol tu... v Sydney... so mnou... Pomohol som ti to nájsť..." 

Keď ho Felix pohladil po líci, musel sa zapýriť. Tuho si ho k sebe privinul a svojsky spokojne zamručal, než ho dlho pobozkal na líce. 

"Tomuto sa aj tak nič nevyrovná...," šepol. 

Dobrú chvíľku si iba premeriavali jeden druhého a užívali si kúsok času, ktorý konečne patril len a len im. Už nebolo kam sa ponáhľať... 

Tentokrát to bol Felix, ktorý sa už so známym omámeným pohľadom sklonil k Chrisovi a vzal si od neho nežný bozk, nasledovaný vzájomnými jemnými dotykmi tvárí a rúk... až jedna skončila nad Chrisovým srdcom, kde sa tuho splietli. 

Pobozkal ho raz, pobozkal ho dvakrát a nie naposledy. Vždycky tak, akoby to bolo to jediné, čomu chcel venovať svoju pozornosť. Zapamätať si každú jemnú vrásku jeho pier, kopírujúcich jeho vlastný úsmev... 

Až nakoniec jedna z prichádzajúcich myšlienok vytvorila drobnú vrásku medzi jeho obočím. Roztiahol prsty nad tlkotom srdca svojej lásky a pritisol ich viac do jeho hrudníku, čím si možno i nechtiac vyslúžil Chrisov tichý výdych do jeho pekne vykrajovaných pier. 

Poodtiahol sa, no sotva na pár milimetrov. 

Chris si uložil svoje prsty medzi Felixove, nazrel v tesnej blízkosti do jeho úprimných očí. 

"... ten, s ktorým sa priblížia tie najtajnejšie priania...," vyriekol úctivo. 

Chris chvíľku nechápal, čo Felixove slová znamenajú. No keď pod ním precitol a ucítil, ako bola jeho zraniteľnosť v jeho bezpečnom objatí... pochopil, že mu anjel práve daroval vedomosť o jeho pravom mene. 

Poznal ho vždycky? 

"Doteraz som ho nemohol prečítať... nič som pred hviezdnym strážcom netajil. Si moje všetko..." 

Felix nemal dôvod na to, aby pred Chrisom niečo tajil. Odhalil mu svoju podstatu, aby ich vzťah nebol čistým klamstvom... Chris mu veril viac než komukoľvek inému. 

Utíšil ho stiskom jeho ruky. Verím ti. 

"Možno to vysvetľuje, prečo všetko posledné dni vyšlo najlepšie, ako len mohlo..." 

"Mali sme ten správny talizman," usmial sa znovu potešene Felix. 

"S tou hromadou problémov...," odul Chris zamyslene spodnú peru, "asi by ste si ma mali nechať." 

Miestnosťou sa ozval hlboký smiech. 

"Bez teba sa nehnem už ani na krok." 

"Takže žiadne rozlúčky?" 

"Ahah... no way." 

✵☘︎✵

Perfektný koniec? 

Táto rozprávka možno ani žiaden nemala... Márne som pátrala po dokonalých posledných vetách. 

... ale ak by na ňom predsa len niekto trval... možno by ho našiel medzi týmito poslednými riadkami o bezhraničnej láske alebo v babkiných rozprávkach na terase plnej krásnych červených ruží. Hádam by sa veľký kúsok stále schovával i vo hviezdach, v ktorých bol zapísaný každý jeden príbeh... ale najviac by Vám azda pošepkal anjel, ktorý na Vás čaká na stálom mieste medzi spánkom a bdením... 

Tak sa hádam ešte znovu stretneme a poletíme spolu na ostrovy, kde sa rodia sny a čas nemá žiadnu moc. 

Mám pre Vás jedinú podmienku - nesmiete dovtedy úplne dospieť, pretože dospelí zabúdajú na to, ako vidieť zázraky a plávať v oblakoch. 

Happy Bday, Chanie~ <333 Good night, sweethearts