Všeumelec sa po štyroch mlčky priplazil k ležatej jemne svetielkujúcej ploche. Črepy, ktoré vizuálne stále oddeľovali pavučiny svetlomodrej mágie, mu ukazovali zaseknutý moment, ktorý mu ostal živo v pamäti. Scéna, ktorú si toľko krát spätne vyberal z knižnice spomienok, sa teraz javila priamo pred jeho očami.

Iba on, biely svah a jeho sánky. Smrť s hrejivým úsmevom ostala ukrytá pod svojou maskou, ktorú zrkadlo nevedelo odrážať, a tak mohol Jisung jasne vidieť ďalšieho malého chlapca, ktorý musel v poslednej chvíli pribehnúť a chytiť sa zadnej časti drevených sánok. Tie ho kvôli nepovoľnému zovretiu neľútostne ťahali po bruchu dolu brehom.

Možno to bolo rokmi a vílim prachom. Možno tým, že v odraze nevidel Felixa... a možno to bolo nepekne skresleným pohľadom zamrznutej hladiny jazera... no tento obrázok pôsobil oveľa desivejšie než ten, ktorý si pamätal.

Duny studenej vody z podvedomia mu zaľahli v ušiach. Bál sa nadýchnuť a nevedomý tlak v hrudi sa ho snažil tlačiť k tomu, aby strachom vycúval od zrkadla. Ten ho však paradoxne paralyzoval na mieste.

Jisungom náhle trhlo, keď na svojom ramene ucítil oslobodzujúci dotyk dlane jeho najlepšieho priateľa. Pootočil sa k Felixovi, ktorý čupel vedľa neho.

"Pôjdeme tam spolu a dáme to do poriadku."

Elf jemne prikývol. 

Otočil sa na druhú stranu, na ktorej zahliadol zopár kučier. Chrisov pohľad sa tiež strácal v mätovom svetle zrkadla.

"Čo teraz...," prehovoril na neho. 

Chris si zahryzol do spodnej pery. Potom pod nechtami jeho prstov zarezonovali modré struny, ktoré sa rozochveli v jemnom akorde nad rezonančným otvorom.

"Ak sa s virtuosmi nemýlim, tak musíme zahrať melódiu tej Vianočnej piesne, ktorá ťa prenasleduje... Otvorí to priechod."

Jisung sa pozviechal na nohy a v tichom boji sám so sebou pritakal. 

"Urobme to." 

Felix a hudba boli symbolom jeho istôt a pocitu voľnosti, bezpečia... Muselo to dopadnúť dobre. 

Kapitán misie zopakoval Chrisov pohyb s tým rozdielom, že jeho pár tónov magickej gitary zaznelo v konkrétnom akorde. 

Uvoľnil si hrdlo. Spievať na povel bolo o niečo inšie, než tým v úzkych kormidlovať loď plaviacu sa po rozbúrených vlnách emócií. 

"Poznáš akordy?" nadhodil nenápadne Chris, nakoľko on Jisungovu pieseň vôbec nepoznal, a zatiaľ mu nevedel čítať myšlienky. 

Boli časy, kedy tá melódia nedala všeumelcovi spávať... isteže vedel, ako ju zahrať. 

Elf sa nad sebou trochu rozpačito zasmial, potom Chrisovi samozrejme celok po celku ukázal jeho časť duetu, ktorú potreboval, aby zahral. 

"Tak?" spýtal sa Chris už po prvom zopakovaní sledu nôt. 

"Skvelé," usmial sa Jisung, znovu raz ohromený tým, že mal Felix pravdu o tom, akým je Chris úžasným muzikantom a skladateľom. Vtedy, keď ho našiel v parku na lavičke a on si nespomínal na nič, čo sa udialo v Nezemi... nepredstieral to, naozaj CB97 obdivoval. 

Sprvu sa bál, že Chris zničí celý jeho svet... 

Kamarát mu opätoval jemný úsmev a prestúpil si na mieste na prejav toho, že je pripravený. 

... a predsa tu teraz boli spolu, aby spoločne zachránili jeho vzácnu spomienku a jeden nevinný život. 

Ľahkým pokývnutím hlavy si dali znamenie na štart. 

S ďalším nádychom sa Chrisova virtuálna gitara rozohrala v rezkých tónoch spodných tenkých strún, pripomínajúc cingot zvončekov. Pár opakovaní... zaklepal si Chris v takte špičkou o zem. 

Jisungove čisté akordy čoskoro premenili ostré zvonenie na príjemnú dynamickú melódiu. Súzvuk, ktorý akustické gitary spájal, nastálo zafarbil nástroje do metalických belasých výbojov, ktoré začali prebleskovať k zrkadlu, nad ktorým Jisung, Chris a Felix stáli. 

Keď vstúpil i Jisungov spev od srdca, obrázok v zrkadle sa začal rozpadať vo vlnách rezonancie. 

"Pokračuj...," povzbudzoval ho pošepky strážca. 

Pieseň nemala žiadne konkrétne slová. Všetko, čo jej ostalo, bol Jisungov hlas a jeho pocity. Táto bola iba jeho... a bola jeho skrýšou. Keď sa však ani po čase nedialo nič ďalšie a ani ho nikto nezastavil, pomyslel si, že sa možno mýlili. Čo ak to nie je tá pieseň, ktorá ich má poviesť? 

Vymenil si s Chrisom neistý pohľad. 

Vtom momente ho prekvapili prsty, ktoré sa popod koženku zakradli k jeho rebrám a začali po nich neľútostne pobehovať. Skrúcalo ho, no prv sa zapieral, chcel to vydržať. 

"Ah! Dopekla, čo robíš?!" 

Jisung nakoniec prestal ako so spevom tak s hrou. Z kútiku oka mu vytiekla drobná zatúlaná slza od predošlého plaču a z posledných síl sa rozosmial, zatiaľ čo sa snažil striasť Felixa, ktorý ho neprestával štekliť.  Popravde už od vyčerpania nevedel, či sa smiať alebo plakať z precitlivenia. 

Odpovede sa mu nedostalo.

Anjel prestal až vo chvíli, keď sa z druhej strany portálu ozval zvučný chlapčenský smiech. Určite podobný takému, po ktorom vlne sa nechávali niesť novo zrodené víly. Určite taký, aký Jisunga privial do Nezeme. A určite taký, ktorý mohol prinášať Vianočné zázraky. 

Zrkadlo ostalo biele. Akoby bolo pokryté snehom, ktorý ho z druhej strany pravdepodobne vskutku pokrýval. 

Všetci stíchli, nechávajúc v pozadí iba Jisungove ťažké vydýchavanie sa. 

"To je ono?" spýtal sa potichu najlepšieho priateľa, ktorý ho zozadu oporne objímal. 

Anjelova brada sa mu kladne priprela o rameno. 

"Chýbal ešte tvoj smiech." 

Všeumelec si zľahka zahryzol do pery, aby zabránil vstúpiť červeni do jeho líc. Následne sa on i anjel otočili k ostatným. 

"Pôjdeme." 

"Portál ostane otvorený dokiaľ sa obaja nevrátite, ale radšej to nepredlžujte... kvôli kauzalite," informoval ich Taehyun. 

"... get it." 

Spev praskajúceho ľadu a mrznúcich vôd donútil dvojicu otočiť sa späť k bielej ploche, oblietavanej mätovými a svetlomodrými bleskami mágie. 

Felix chcel práve Jisungovi navrhnúť, žeby šiel prvý, aby ho mohol istiť, keď ho zrazu elf chytil za ruku. 

"Spolu na tri." Pozrel sa naň ligotavými očami. 

"Fine," venoval mu Felix utešujúci úsmev. 

"Takže raz." 

"Dva." 

Na všeumelcove tri obaja skočili do portálu. 

V ten moment akoby sa Jisungovi zastavilo srdce. Ocitol sa naspäť v sekunde, ktorá bola poslednou na hodinách jeho smrteľného života. 

Nebol to studený pot, čo ho oblialo... bola to jeho stelesnená trauma. 

Zubaté zimné jazero sa zahryzlo do morku jeho kostí. 

Klesal. 

Des mu viac nedovolil sa pohnúť. Nevedel plávať. 

Sotva vnímal ten kúsok svetla, lámajúci sa v mieste, na ktorom sa pod ním kedysi prelomil ľad. 

A presne v tom odhalenom kúsku hladiny sa zračila tvár malého chlapca, zaseknutého v časopriestore. Detské ústa ostali otvorené vo výkriku tak, ako to už videl na obrázku zrkadla. Z tohto sa však po ňom naťahovala rúčka, ktorá sa ho snažila zachrániť. 

No nebola to ruka chlapca, ktorá nakoniec elfa vytiahla hore na ľad, schovaný pod vrstvou snehu. Chlapec zmizol. 

Jisung skončil vo Felixovom objatí a pritisol sa k nemu, akoby na tom záviselo úplne všetko. Zbesilo vykašliaval ten kúsok vody, ktorý bohužiaľ stihol vdýchnuť, zatiaľ čo sa ho jeho priateľ snažil dotiahnuť na breh. 

Len čo sa tam dostali, Felix uložil Jisunga na bok, aby sa toľko nedusil. Síce už nemohol umrieť, ale aj tak to zrejme nebol úplne fajn pocit - topiť sa vodou, predierajúcou sa jeho pľúcami. 

"V pohode... Už je dobre," tíšil ho Felix, ako ho pár krát pobúchal dlaňou medzi lopatkami. 

Len čo to Jisung ako-tak pochopil, zvalil sa chrbtom do snehovej prikrývky a naposledy zakašlal. Rozhliadol sa po tmavom zamračenom nebi. 

Keď pootočil hlavu, všimol si, že sa Felix nedíva na neho, ale do určitého bodu jazera pred nimi. 

Bola noc a svah osvetľovala iba neďaleká lampa vedľa cesty. Zrejme práve za jej širokým krytom sa v ten večer schovával druhý chlapec, ktorého neočakával ani Jisung, no ani samotná smrť. 

Nikdy si nepomyslel, že ešte bude mať tú možnosť sa sem vrátiť. 

Posadil sa. 

"Sme tu...," šepol elf neveriacky do ticha. 

Ledva jeho slová dozneli, lampa za nimi pár krát zablikala a donútila ho sa k nej zvrtnúť. 

Jej svetlo odhalilo sotva meter vysokého zababušeného chlapca, ktorý k nim spoza nej zvedavo vykúkal. 

Čosi v Jisungovi z neho nechcelo spustiť zrak. Postaviac sa na štyri urobil pár pomalých, hlavne opatrných, krokov k siluete, ktorá sa schovávala v úzkom tieni za lampou. Zatajil dych. 

"Han Jisung?" 

Elf sa náhle strhol, keď ho prekvapil Felixov hrdelný výkrik pomedzi zatnuté zuby. 

Chlapcov tenký hlas anjelovi pílil uši. Cítil totiž, ako detská duša rezonuje s tieňom, ktorý pohltil, aby ho sem bezpečne preniesol. 

"Zlato, si v poriadku?" Jisung sa ihneď prestrašene vrhol späť k svojmu priateľovi. Očividne nebol v poriadku, krčil sa v bolesti. 

"Iba som sa chcel zoznámiť...," ozval sa znovu ľútostivý detský hlas. 

Felix sa chytil za trieštiacu hlavu, zabárajúc prsty do tmavých vlasov. Jeho pery omrzli. 

"Pusti ma vonku, prosím..." 

Z Felixa sa vydralo ďalšie bolestivé zavrčanie. Stisol k sebe viečka. 

"Lix!" 

Keď anjel znovu rozovrel oči, boli žiarivo modré. Jeho pehy vystúpili v drobných svetielkach, nahradzujúcich hviezdnu oblohu. Sťažka dýchal. Keď otočil svoje dlane k nebu, vytrysklo z nich jasné svetložlté svetlo, nad ktorým Felix zdanlivo strácal kontrolu. 

"Lixie, musíš ho pustiť," zakvílil Jisung. Krátko zaspätkoval po štyroch, uvedomujúc si anjelovu silu. 

Vtedy Felixova žiara vyhnala tieň z jeho fyzického tela. 

Mráz, ktorý pokrýval časti jeho tváre, vytancoval v drobných vločkách k jeho vlasom, z ktorých sa od korienkov plazila tmavá farba, zanechávajúc ich opäť hrejivo svetlé. 

Ligotavé vločky s tieňom sa vzdialili, hravo sa obtočili okolo lampy a zmizli v tme nad jazerom. 

Jack Frost bol preč. 

Priatelia sa onemene dívali do prázdnoty, ktorou náhle zívala vodná plocha zakrytá snehom a tmou. 

Až po chvíľke, kedy zafúkal studený vietor, Jisung prehltol a vymenil si s Felixom pohľad. Fungovalo to? 

Anjel pretiahol pery. Sám si nebol úplne istý, či to bolo všetko, čo mohol urobiť... či to boli všetky čriepky, ktoré potrebovali. No iné nikto z nich nenašiel. 

Nič ďalšie nedialo. 

Iskričky v Jisungových očiach trochu posmutneli. Mlčky sa pozbieral na nohy, pri čom sa na nich pomohol postaviť aj svojmu dlhoročnému priateľovi. 

Oprášili sa od snehu a Felix na útechu zovrel Jisungovo rameno. 

Ani jeden z nich už neočakával, že príde niečo prevratné, keď sa zrazu od jazera ozvalo fučanie prelínané so zadýchaným smiechom. 

V elfovej hrudi sa čosi nadšene pohlo. Tma postupne odhalila malého chlapca, ktorý sa usilovne snažil vytiahnuť sánky z jazera, a následne hore svahom, z ktorého sa Jisung s Felixom nestihli pohnúť ani len o kúsok. 

Ich oči sa stretli vo víťaznej radosti. Nebolo treba slov. Obaja sa rozbehli chlapcovi naproti, aby mu pomohli. 

"Už si si myslel, že sa tu budeš baviť sám, všakže?" spýtal sa chlapec naoko urazene. 

Len čo sa Jisung dotkol vôdzky svojich sánok, zacítil sa, akoby sa stal znovu dieťaťom. Iba jeho oči mohli dôverne zrkadliť to, ako šťastne sa cítil. 

"Vôbec som s tým nepočítal, ver mi," zachechtal sa. Z nejakého dôvodu mu rozprávanie sa s malým chlapcom bolo tak prirodzené... akoby ho poznal už celé roky. 

Pohľad mu iba krátko padol na Felixove päty bez tieňa. 

"To určite. Chcel si mi ujsť! Na jazero nikto nesmie..." 

Jisung previnilo sykol. 

"To máš pravdu, prepáč." 

"Mhmp!" 

Chlapcova roztomilosť donútila Jisunga k tomu, aby sa znovu potešene zasmial. Felixov vrelý úsmev tiež prezrádzal, že sa mu uľavilo. 

Trojica čoskoro stála znovu na vrchu svahu. Všeumelec si omotal popruh okolo zápästia, aby sa sánky nekĺzali naspäť dolu. 

"Chceš sa so mnou spustil dole?" uškrnul sa elf hravo a čupol si k chlapcovi. 

"Skôr či chceš ísť ty so mnou," povedal chlapec v pletenej čapici, ktorý sa stále snažil hrať na trochu urazeného, že ho Jisung po prvý krát prehliadol. 

"Jasné," zachechtal sa Jisung a narazil chlapcovi čapicu viac do čela. "Nech je po tvojom, kamoš." 

Obočie pod lemom z pestrofarebnej vlny sa trochu zamračilo. Potom chlapec povolil a vykúzlil hrejivý kostrbatý úsmev. 

"Ale prv sa už konečne predstavme!" naliehal. 

"Veď jasné... jasné," zdvihol všeumelec ruky v obrannom geste, "ja som Han Jisung, teší ma." 

Elf k chlapcovi dôležito natiahol rovnú dlaň. Iba na moment ho znovu zamrazila spomienka na to, ako mu bolo naposledy odpoveďou to, že si chlapec na svoje meno už viac nespomína. Dúfal, že to bolo iba dočasné. Veľmi v to dúfal... a nakoniec bola jeho nádej naplnená. 

"Moje meno je Kim Woojin! Teší ma, Han Jisung!" 

Tak a je to tu! Máme tu vrcholovú kapitolu (jedna z posledných) a spolu s ňou aj odhalenie identity najzáhadnejšej kľúčovej postavy, ktorá s nami bola už od druhej kapitoly prvého dielu knihy! WOW, right??? XD Od Felixovho tieňa, cez Chrisovu "paranoju" a Jacka Frosta až k malému hravému chlapcovi, ktorého nevinná túžba zoznámiť sa a hrať s Jisungom viedla k jeho neočakávanému zvrátenému osudu... to všetko bol malý Kim Woojin a ja som už od začiatku premýšľala, či to vôbec v príbehu nahlas zmieniť, ale povedala som si, že bez toho by to nemalo to pravé kúzlo, a tak iba veľmi dúfam, že sa Vám to tiež takto páči a nemám tu nikoho, komu by bolo toto odhalenie nepríjemné :'D Myslím si ale, že v tejto dobe je už viac rozumných ľudí a ja tu mám samé milé osôbky, ktoré sa nepohnevajú. 

Dúfam, že sa Vám toto vyvrcholenie páčilo a bavilo Vás to tak, ako to bavilo mňa ^^ Zatiaľ pa~

Love you~

Cristeen <3