Chris ostal očami na svetielkujúcej ploche, pod ktorou sa vytratili Felix s Jisungom. Postláčal si dlane a zahryzol si do pery, dúfajúc, že ide za portálom všetko dobrým smerom. 

"Prepožičaná moc virtuosov nebola to jediné, čo som v tebe videl." 

Taehyunov hlas dotiahol Chrisa k tomu, aby sa k nemu otočil. I Minho, ktorý stále sedel na zemi opodiaľ, zaujato pozdvihol tvár. 

"Vidím energetické body a počujem hlas vesmíru. Nie vždy mi však dovolí rozumieť tomu, čo vidím. Význam niektorých vecí predo mnou ostáva skrytý... tak je to aj s niečím v tvojom energetickom tele." 

 Chris si netušiac, čo na to povedať, vymenil pohľad so strateným chlapcom, ktorý doposiaľ mohol tiež iba tušiť, že je nejako výnimočný. Felix vedel o Minhových schopnostiach... Mohol potom vedieť aj o tom, o čom hovoril Taehyun? Jasné, bol pre neho výnimočným tak, ako mu o tom rozprával na plážach Nezeme... ale vedel aj o tom, čo nebolo sprístupnené Taehyunovmu tretiemu oku? 

"Prepáč, že ti k tomu neviem povedať viac. Viem iba toľko, že si špeciálny. Asi ako eso v rukáve, ako by povedali tí piráti," zachechtal sa poloanjel trochu zahanbený svojou neznalosťou. 

Hneď nato bol však schopný ukradnúť dvom spoločníkom aj zbytok slov tým, že sa mu v dlani jediným ladným pohybom ruky rozprestrela štvorica es zo série žolíkových kariet. Ďalším znovu zmizla, zanechávajúc v Taehyunových očiach a kútikoch pier hrdý úsmev. 

Chris len ťažko odolával tomu, aby hneď neschmatol kúzelníkovu ruku aby sa v nej pokúsil nájsť zmiznuté karty. Taehyun sa zasmial, akoby tú túžbu už ľavou zadnou prečítal z jeho nahlas prekvapeného pohľadu. 

"Už budem musieť ísť. Moja brána sa za mnou zavrie, ale máte porta prstene a Navis vždycky nájde správnu cestu," vyriekol strážca posledné inštrukcie, než vkročil nohou do belasej mandaly. 

Cink. 

"Navis?" zareagoval Minho pohotovo na slovo, ktoré sa ho príjemne dotklo kdesi vo vnútri. 

Taehyun si ešte neisto zakročil späť, strácajúc sa očami v niečom, čo videli len ony. Potom pomaly prehovoril, akoby čítajúc unikátne písmo, ťažšie na preklad. 

"Tvoje pravé meno... Koráb, ktorý vždycky spozná pravý čas a miesto. Navis." 

Minho ucítil ako deväť slov ľahko preniklo k jeho podstate. Ich hĺbka a sled sťaby dali zmysel všetkému, na čo sa doposiaľ potichu spytoval. V ich pevnom objatí spoznal samého seba a teplo, ktoré so sebou niesli, roztopilo i posledné ľadové jazvy na jeho duši. 

Prehmatal si dlaňou hrudník. 

"V poriadku?" 

Len čo sa Minho uvedomil, našiel pri sebe sedieť Chrisa. Strážca i jeho portál boli preč. 

Prikývol a objal si silné rozochvené paže, na jeho perách stále jemný užasnutý úškrn. Moje skutočné meno. 

"No... v poriadku v rozmedzí toho, ako len môžem byť v poriadku, keď pohltím tieň dieťaťa, zamrznutého v časopriestore." 

"Nuž," zachechtal sa Chris krátko, pohodil rukami a uznanlivo pokynul hlavou k svojmu ramenu. "Pochopiteľne." 

Obaja chlapci sa s mlčanlivým úsmevom zapozerali na ležaté mentolové zrkadlo, pod ktorým zmizli ich milovaní. 

Mysliac na osoby v ich srdciach, sa Minhovi čosi vrátilo...

"Mal by som sa ti ospravedlniť," riekol, nechávajúc ešte trochu priestoru na to, aby sa na neho Chris zadíval s tichým otáznikom. "Boli sme s Frostom zmätení a ovládlo nás to... Každá vedomosť sa stala kúskom hádanky, ktorá nám mala vyložiť odpovede. Nemal som dovoliť, aby sme do toho zatiahli tvojho brata."

Ach toto... Chris sa kyslo zapýril, šúchajúc si ucho prstami. Nemohol by tvrdiť, že nebolo za čo sa ospravedlňovať. Nebyť Felixovej dôvery v Minha a diery v jeho pláne, bál by sa o Lucasa možno ešte doteraz...

"Prisahám ale, že by sa mu nikdy nič nestalo. Takú hranicu by som neprekročil." 

... no cenil si, že sa Minho s ľútosťou vyjadril k svojej vine bez prítomnosti ďalších svedkov. 

"Felix veril, že sa pri tebe Lucasovi nič nestane... a v podstate sa mu ani nič nestalo, našťastie..." 

Až na spomienky, ktoré mu musel Jooyeon upraviť pomocou vílieho prachu. 

Mladý muž, schopný cestovať časom, zmĺkol, nechávajúc ten ich stáť v záveji rozvírených myšlienok, ktoré sa im hojne mihotali pred očami ako prchké vločky Jacka Frosta. 

"Prečo? Prečo si sa sním vôbec rozhodol spojiť?" vybral si Chris nakoniec jednu z nich. 

Povzdych. Lanie oči sa zagúľali a Minho si so zľahka našpúlenými perami objal kolená. Uložil si na nich bradu. 

"Najväčšie kroky sú zakryté strachom. Tak som spoznal, že je to správne... Zo strachu z výšok som sa znovu nikdy nedostal na Druhú, ale keď sa tam vydal Jisung, vedel som, že to je tá chvíľa, kedy sa budem musieť prekonať. Bol som prvý, kto si tieň... kto si všimol Jacka Frosta," opravil sa, "mal som pocit, že sme si dosť podobní... že ho tak trochu poznám. Obaja sme sa hľadali. On zaseknutý medzi dimenziami, ja vo výťahovej šachte. Dovolil som mu so mnou ísť, aby našiel kúsok seba v prípade, že mám pravdu a naozaj dokážem obchádzať určité pravidlá." 

Bol to risk... nemal zaručené, že to prežije. 

"Frustrovalo ma to, že ani vílí prach nedokázal zmazať spomienky na moju smrť..." 

"... a nakoniec si zistil, že si vlastne žiadnu neprežil," vydýchol si dorazene Chris. Minho si toho vo vnútri musel prežiť viac, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť. 

Stratený chlapec, ktorý sa konečne po nespočetných rokoch našiel, hlboko prikývol. 

"Jedinou pozitívnou motiváciou bolo, že by som na Zemi mohol vidieť to, ako si Jisung užíva zimu," zasmial sa Minho pobavene, mávnuc rukou k zrkadlu, ktoré skrývalo jeho malý veľký sen. 

"No potom si zistil, že je v Austrálii leto, a tak si sa rozhodol ju priniesť do Sydney, rozumiem. To bolo vskutku veľkolepé," v Chrisovom smiechu sa miesil pobavený sarkazmus s kúskom uznania z Minhovho cieľavedomého konania. 

"Teraz už na to nie som až tak hrdý," zamumlal si mladík s takmer nemiznúcim úškrnom, ktorý jasne kontrastoval s tým, ako chladne dnes pôsobila jeho tvár. Nechcel nikomu ublížiť, iba si získať Jisunga. Či už šlo o jeho pozornosť, alebo o to, aby mu pomohol. To, že to nakoniec vyústilo do naháňačky s hviezdnymi strážcami a pirátmi, určite nebolo na jeho zozname želaní. 

"Nechcel si ísť tiež?" spýtal sa Chris starostlivo, pozorujúc Minhov pohľad, ktorý sa stále trpezlivo upieral do jemného mentolového svetla. 

Niežeby nechcel... jeho prvá spomienka na Jisungovu radosť v momente, kedy pristál na pieskoch Nezeme, bola to najkrajšie, čo mal. Pramenila však na opačnej strane mince. Jisungova posledná zima patrila pred zrkadlo, do časopriestoru na Zemi... on patril sem, za zrkadlo, do Štrbiny a do Nezeme, kde sa konečne stretli. 

"Nepatrím tam..." 

"Nepatríš?" čudoval sa Chris, odúvajúc spodnú peru. "Zdalo sa mi, že už sa s tebou rozhodol ostať na palube." 

Minho sa zasmial, keď v tom spoznal svoju vlastnú metaforu o tom, ako mu Jisung skáče cez palubu. Odľahčilo ho to. 

"No tak, sú Vianoce," pokračoval Chris po chvíľke povzneseným upokojujúcim tónom, "zistil si, že nie si mŕtvy a že za sebou dokážete ísť dokonca aj naprieč svetmi... Patríš kamkoľvek, kam ti odomkne. Patríš k nemu, Minho." 

Navis sykol v hanblivom úsmeve a zopol si ruky uložené v lone. Za posledných pár dní sa toho stihlo udiať strašne mnoho... 

"Taktiež ti otvoril svoje srdce," zanôtil Chris v zubatom úškľabku a s hravým pohľadom poštuchal lakťom do Minhovho bicepsu. 

Laní pohľad sa ihneď rozjasnil. Minho sa široko usmial, aj keď sa to snažil potlačiť, a plesol Chrisa po ruke. 

✵☘︎✵

Boli hore na svahu. Jisung opätovne pokladal malého vyrehotaného chlapca na chrbát do snehu, zatiaľ čo Felix na neho vyhadzoval bohaté nádielky snehového prachu. Všetci traja vyzerali byť nadmieru v poriadku. Vyzerali byť šťastní a ich smiech sa niesol až dole k jazeru, v ktorého chlade Minho postával, aby mohol z diaľky pozorovať elfa, ktorého úsmev mu vtedy tak hrejivo počaroval. 

Muselo sa mu snívať, pretože presne taký pocit to bol, keď mohol na vlastné oči vidieť to, po čom túžil - znovu raz vidieť Jisungovu úprimnú radosť. Nevadilo by mu, ak by sa len díval. 

"Han, pozri!" skríkol zrazu malý chlapec. Minho zažmurkaním zahnal kúsok snenia, spoznajúc v chlapčenskom hlase Jacka Frosta. 

Jisung si prv myslel, že sa ho jeho nový kamarát snaží rozptýliť, keď sa však už aj po Felixovom upozornení pozrel k jazeru, ihneď so všetkým prestal. 

Dlhšiu chvíľu sa díval na mladého muža, ktorý svojou eleganciou a čistou aurou pôsobil podobne ako prízrak. Až takmer zabudol úplne zatvoriť ústa. Ozaj za mnou prišiel? 

Upravil si cípy koženej bundy. Postavil malého chlapca na nohy a oprášil jeho čiapku aj bundu od snehu, pri čom sa o čomsi priateľsky rozprávali. Zrejme na rozlúčku. Potom si Jisung s Felixom niečo odkývli, anjel chytil Woojina za ruku a s milým úsmevom sa s ním vydal na cestu. 

Všeumelec im chvíľku mával berúc spiatočku, než chytil opraty svojich sánok, posadil sa na nich a spustil sa dolu kopcom. 

Sánky priam leteli a zastavili sa až kúsok pred jazerom v ostrom šmyku do boku. Minho sa ani nepohol. Veril Jisungovým sánkovacím schopnostiam, aj keď to boli práve ony, čo ho zaviedlo do Nezeme, a tak jeho lýtka skončili trochu zaborené do snehu... to už ale bolo nič oproti jeho ľadovému kráľovstvu v obchodnom centre, všakže?  

Minho si uvoľnil hrdlo, okopal si nohy, no vtom už pred ním stál všeumelec s jagavým pohľadom a pirátskou páskou cez jedno oko. Bol pri tom, keď Changbin operoval Jisungove a Jeonginove oči... Bál sa, že si na to nikdy úplne nezvykne. 

Jisung si pásku precízne upravil a pristúpil bližšie. Sneh zavŕzgal pod jeho ťažkými "požičanými" topánkami. 

Očividne sa však nemohol zaobísť bez šaškovania, ktorým by zakryl svoje obrovské prekvapenie z nečakanej návštevy, a tak pred Minhom zamával rukou, aby sa uistil, že sa naozaj nedíva na nejaký prízrak. 

Je to fakt on... 

"Oh my freakin' Lino...," zakryl si ústa plné britského prízvuku, ktorý nabral nikto nevie kde. Obzrel sa, a potom s rozžiareným pohľadom natiahol ruku k Minhovej tvári. Pri dotyku s jeho pokožkou mu v kútiku úst zahral úsmev. Ten sa jemne načrtol i na Minhových perách, ktoré sa mu nevedeli ubrániť. 

"Tak to by sme mali s prehľadom polovicu toho, prečo som prišiel," zapriadol spokojne sladký hlas. 

Polovicu? Premeral si ho Jisung s nechápavým ligotom. 

"Niečo mi dlžíš, Han," priblížil mu naoko urazene vetu, ktorú mu povedal pred tým, než sem odišiel. "Dlžíš mi bozk a úsmev, Han-a~" 

"Ooooh," všeumelcove pery i oči ešte na moment vyslovovali predĺžené citoslovce pochopenia, "vážne?" 

Keď si elf položil chrbty svojich prstov, ktoré schladli za hier so snehom, na jeho tváre, Minho na neho v tichosti zažmúril. 

"Hach," usmial sa Jisung pobavene, jemne hladiac líca, ktorých teplo ho teraz príjemne pálilo na kĺboch, mrazom pomaľovaných načerveno. 

Okúzlene sa zadíval na Minhove pery. Tak ako už i niekoľko krát predtým, tak i teraz ich sýta farba a ľahké odutie pôsobili ako krehký kvet, ktorý ho lákal sa dotknúť jeho hebkých lupeňov. 

So zatajovaním dychu tak aj pomaličky urobil. Bruškom ukazováku sa jemne dotkol spodného vankúšika, ktorý mu na ňom zanechal drobný šteklivý bozk. 

Zatiaľ čo Jisung sa prekvapene pozeral z Minha na špičku svojho prsta, Minho sa trochu otriasol zimomriavkami, ktoré mu pod ľahkou bielou košeľou zanechal studený vietor. 

Elf si samozrejme všimol... 

"Musí ti už byť chladno," riekol a už si siahol po konci rukávu, aby Minhovi požičal... nuž, prepožičanú koženku. 

Vtom ho však starší chytil za zápästie a zadíval sa mu prenikavo do očí, čím znovu zapálil Jisungove srdce. 

"Na tú chvíľku už to vydržím... mhmm?" predniesli lákavé pery v omamnom šepote. Niekomu mohol zniesť úlisne... Jisungovi znel neodolateľne sladko. 

Prehltol. 

"Ozaj to chceš odo mňa?" Stále si bol neistý. Dokáže to? Nie je hlúpe si myslieť, že je pre neho naozaj tak veľa, že by sa vrátil do Nezeme spolu s nimi? 

Minho sa krátko uchechtol a žmurkajúc ešte raz prebehol okolie pohľadom. 

"Vidíš tu aj niekoho iného?" 

Jisung so zahanbeným úsmevom sklonil hlavu. Zatriasol ňou. 

"Máš teraz ako na dlani celý chod sveta... v porovnaní s tým som zanedbateľný okamih." 

Minho sa mu veľmi ochotne a rýchlo rozhodol ukázať, ako dlhý ten okamih v skutočnosti je. Prstami voľnej ruky sa dotkol všeumelcovej brady, aby ho opäť naplno vnímal a díval sa mu priamo do očí. Sám sa z toho cítil tak príjemne, až to skoro nemohol vydržať. 

"Nerob sa hlúpym, Han. Spomínam si na všetko, čo si mi pred ostatnými povedal..." 

Jisung naprázdno vzlykol z návalu emócií, ktoré ním dnes hádzali ako bezbrannou bójkou uprostred mora. 

"Ak by si aj bol iba okamih... potom taký, v ktorom by som zotrval na večnosť. Okamih...," pousmial sa a vymenil Jisungove zápästie za teplé zovretie jeho ruky, "okamih, ktorý by som si premietal dookola. Som tam, kam ma zavedieš... nikde inde... a som tvoj... vždycky som bol tvoj, Han. Tak už to prosím prijmi..." 

Jisungove iskričky roztekane pobehovali po Minhovej tvári. Snažil sa pustiť jeho slová k svojmu splašenému srdcu, ktoré už dávno patrilo chlapcovi naproti. 

"Ja už som pochopil, ako veľmi ma ľúbiš... tak ty prosím pochop," nadýchol sa zhlboka a objal dlaňami elfov krk, "že niet sveta, kde by som ťa nechal topiť sa v búrlivých vlnách... pretože iba s tebou po boku má tá plavba cenu..." 

Všeumelcove oči sa zaleskli. Rozochvenými dlaňami nahmatal Minhov pás, akoby sa ho potreboval držať, inak by ho zradili kolená. 

"Snažíš sa mi povedať... že tvoj život bezo mňa nemá cenu?" vydral zo seba priškrtene. Snažil sa usmievať, pretože sa cítil byť šťastný... no bol až tak šťastný, že sa mu chcelo roniť ďalšie slzy. 

"V niečom si naozaj pomalý, Sungie," uchechtol sa Minho naposledy, než sa rozhodol si svoj dlh vybrať sám. 

Jediný precítený dotyk ich chladných pier vzkriesil horúčosť, ktorá v dlhom momente roztavila čas, pôdu pod nohami i všetky všeumelcove obavy... A ruky, Navisove ruky, ich hrejivými pohybmi za horúca prekúvali do pút, ktorých kľúč poznali iba oni dvaja. Do pút, ktoré nešlo prelomiť v žiadnom existujúcom svete, pretože horeli zdieľaným plameňom, vďaka ktorému našli svoj bezpečný prístav aj za tých najtemnejších nocí.