"Prečo musíš znova odísť?" spýtala som sa zo značným nesúhlasom v hlase. Bola som nahnevaná, frustrovaná a smutná v jednom. Vážne to nebolo tak dávno, čo mal odísť na krátku cestu, z ktorej sa nakoniec vykľula trojmesiacová záležitosť. 

"Neboj, vrátim sa skoro," sľuboval, aj keď sme obaja vedeli, že to nebude pravda. "Už som ti to vysvetľoval. V práci mi dali dôležitú úlohu a musím vybaviť. Keď to spravím vrátim sa." Usmial sa na mňa a pobozkal ma na čelo. Na pleci mu hovela veľká cestovná taška. Pamätám, že keď som bola menšia používala som ju ako dobrú skrýšu, keď sme hrali schovávačky. Zmestila som sa do nej celá.

Z tejto myšlienky som sa celá ešte viac rozosmútila. Kde sú tie časy keď sme spolu ešte hrávali hry a preťahovali sa spolu o veci, ktoré patrili tomu druhému? Teraz by mi možno ani nevadilo keby som celý čas prehrávala ako tomu bolo kedysi. Chcem len znovu zažiť tie bestrarostné chvíle s mojím bratom a počuť jeho hlas častejšie naživo ako z telefónu.

Keď rodičia prišli s nápadom odsťahovať sa do Európy, bola som razantne proti. V Amerike som mala všetko, čo som potrebovala, ľudí, ktorých som sa nehodlala vzdať. Môj brat bol na mojej strane, ale avšak ani to neprinútilo našich zmeniť názor. Trucovala som celé týždne bez možnosti odvrávania. Mala som vtedy len sedemnásť, nebola som svojprávna a očividne som na veci nemohla mať ani vlastný názor.

Záchrana prišla v podobe návrhu môjho brata a to že, on bude schopný sa o mňa postarať. S bytom nebol problém, šetril naň už dlhšiu dobu a ja som bola schopná nájsť si nejakú brigádu. Podmienkou bolo, že našich budeme vždy navštevovať cez všetky prázdniny a sviatky a budeme ich informovať o všetkých problémoch. Ale pristali. 

On mal vtedy už dvadsaťdva a prebral plnú zodpovednosť o starostlivosť o mňa. Asi na dva roky, pokiaľ si nenašiel túto jeho úžasnú novú prácu. Niekedy sa vyparí s povrchu zemského aj na celé mesiace. Odmieta mi povedať na čom vlastne pracuje a čo jeho práca obnáša. Kam chodí na služobné cesty a či sú také nebezpečné ako si ich predstavujem. Jediné čo viem je, že zarába naozaj dosť, natoľko aby som si ja nemusela hľadať vlastnú robotu na plný úväzok. Ale ja tak nie som z predstavy jeho práce nadšená. Bola by som radšej keby som musela pracovať tvrdšie keby to znamenalo, že on môže ostať doma.

"Vážne? Nevravel si aj minule, že sa vrátiš skoro? A koľko to bolo? Hm... nechaj ma rozmýšlať... Tri mesiace? Približne?" spýtala som sa sarkasticky. Nemohla som zamaskovať emócie, ktoré sa vo mne búrili a možno aj pre to som bola nepríjemnejšia akoby si zaslúžil. Bola by som pokojnešia a rozhodne aj ústretovejšia, keby mi podal aspoň základné informácie. Netýkajúce sa samozrejme toho, prečo tak pracuje. To obaja vieme. Chcem niekedy vidieť nejakých jeho kolegov, fotku mesta, v ktorom sa zdržal alebo hocičo iné užitočné, aby som sa o svojho staršieho bračeka nemusela obávať.

Povzdychol si a pozrel sa mi do očí. Možno by som sa mala, ale necítila som sa previnilo pri jeho pohľade zaplnenom vinou a výčitkami. On je tu predsa ten, ktorý udržiava toho druhé v tajomstvách. Pohľad do jeho hnedých veľkých kukadiel som však aj za všetkých predsavzatí, že pohľadom neuhnem, nevydržala. Napriek jeho mohutnej postave, ostrým rysom tváre a sem tam vykúkajúcemu tetovaniu, vyzeral ako malé šteniatko keď prosil.

"Prepáč" zamrmlala som nakoniec a sklonila hlavu aby som mala výhľad na moje modré papučky. "Ja len, že... chýbaš mi. A mám o teba strach. Nikdy sa mi ani len nepokúsiš vysvetliť ako vlastne pracuješ a kam chodievaš. Vždy keď povieš, že sa vrátiš skoro, meškáš viac ako dva týždne. Niekedy dokonca ani nevoláš. Je prirodzené, že mám o teba obavy."

Nemohla som síce vidieť ako sa tvári, ale keď si ma pritiahol do objatia predstavovala som si ako sa mu vráska medzi obočím stratila a jeho výraz zmäkol. Chvíľu sme tam tak stáli, ja s rukami pri tele, cítiaca sa medzi jeho pažami v bezpečí, krytá pred všetkými nástrahami sveta. A aj keď som si neviem ako priala, aby ten okamžik mohol trvať omnoho dlhšie, nič nie je večné a aj to najlepšie musí niekedy skončiť. Často dokonca skorej ako to zlé. 

Odtiahol sa ako prvý s nezbedným úškrnom na perách. Skôr ako som ho stihla zastaviť už mal ruku na mojich vlasoch a moje ráno pracne rozčesané kučery znova lietali kam sa im zachcelo. Naštvane som zavrčala a pokúsila sa ich ako tak dať na miesto, zatiaľ čo on si iba na mojom márnom pokuse smial. Nenávidela som keď to robil.

"Neboj sa krpec," nazval ma jeho snáď najobľúbenejšou prezývkou. Nechápala som ju. Som síce nižšia od neho, ale to s jeho stodeväťdesiatimi centimetrami skoro každý. Inak nie som až taká nízka. "Viem si na seba dať pozor. Ja sa skôr obávam o teba. Možno za ten čas naozaj dospeješ a nájdeš si nejakého nápadníka. Čo potom ja, tvoj úbohý braček budem robiť, keď už na mňa v tomto byte nebude miesto?" zotrel si imaginárnu slzu spod oka. Veľmi dobre vedel, aký je môj názor na randenie a celkovo na ľudí opačného pohlavia. A samozrejme nemohol vynechať žiadnu príležiosť si aby si ma kvôli tomu nedoberal. 

Škaredo som naňho pozrela. "A vieš že mi už ani nevadí, že odchádzaš?" 

Od srdca sa zasmial a opäť ma vtiahol do krátkeho objatia. S ďalším väčším lúčením si hlavu nerobil a potom ako si vykupol tašku na plece ho už nebolo. Hneď ako sa za ním zatvorili dvere dovolila som svojmu úsmevu opadnúť. 

Napriek všetkým jeho slovám o tom ako bude v poriadku som sa nemohla zbaviť pocitu, že niečo v poriadku nie je. Moje plecia sa skrčili akoby na nich padla ťarcha, ktorú moja myseľ nedokázala vláčit sama. Neostávalo mi nič iné ako čakať na jeho návrat a možno nabrať viac odvahy aby som sa s ním o tej jeho práci nabudúce skutočne porozprávala.

Ak teda nejaké nabudúce bude.

Tell me what you think.

Kapitolu venujem EmaUnicorn666, pretože som príbeh vymazala a začala opravovať bez hocijakého oznámenia. Bola si tu so mnou vtedy, tak dúfam, že aj teraz. Snáď sa ti príbeh bude páčiť aj po miernych zmenách, ktoré som učinila :D.