Život pokračoval bez väčších zmien. Na neprítomnosť môjho brata v byte som si zvykla a okrem toho, že niekedy som si musela pustiť rádio, aby som sa neustále cítila sama bolo všetko také ako predtým. 

Riadila som sa svojim stereotypným plánom a spoliehala som sa na to, že ten ma zradiť nemôže. Keď som sa však po jednej z nepokojných nocí, asi dva týždne po odchode môjho brata, zobudila skoro celú jednu hodinu pred zazvonením budíku, môj plán sa začal rozpadať. 

Začalo to celkom nevinne. Dopriala som si dlhšiu sprchu a spravila si bohaté raňajky. S dobrým pocitom, že všetko stíham s veľkou rezervou som išla do školy pešo. 

Chodím na MIT a stálo ma naozaj veľa úsilia sa tam dostať. Nešlo ani tak o znalosti, s ktorými som tam mala už nastúpiť ako o veľkosť čiastky peňazí za štúdium. Už keď som chodila na midtownovú strednú školu moje výsledky boli veľmi dobré a GPA vždy väčšie ako 4.00. Nebola a nie som šprt, ale keď ma niečo zaujíma, hrabem sa v tom pokiaľ nemám naštudované všetko čo sa dá. A technika bola vždy mojim koníčkom. 

Posadila som sa na jednu zo zadných stoličiek a vytiahla notebook a papiere. Bola som v jednej z väčších učební na poschodí, prerože prvou hodinou bol technický manažment, jeden nie z mojich najobľúbenejších predmetov. Bol však potrebný na získanie práce o ktorú som mala v pláne sa uchádzať a tak som si ho musela dať do rozvrhu. Miestnosť bola z polovice zaplnená a neočakávala som, že príde veľa ďalších ľudí. 

Dochviľný učiteľ, ktorého výklad som vždy pokladala za neuveriteľne monotómny si položil fascikle na katedru a nezaoberajúc sa riadnym pozdravom začal prednášku. Podľa tvári mojich spolužiakov som usudzovala, že rovnako ako ja ani oni ešte neboli pripravenú na takú spŕšku slov skoro ráno. Nikto sa ani neobtažoval vytiahnuť si pero a robiť si poznámky. Ja som sem tam napísala do wordu pár slov, ktoré sa mi zdali dôležité, ale aj tak som vedela, že sa do toho doma ani nepozriem. Boli dôležitejšie predmety, na ktoré som sa musela pripravovať. 

Bola približne polovica hodiny, keď sa ozvalo cinknutie hlásajúce príchod správy z niečieho mobilu. Môjho mobilu. V učebni sa rozhostilo ticho a mohla by som pravdepodobne počuť spadnúť aj špendlík keby z otvoreného okna neprúdil hluk z rannej premávky na ulici.  

Potichu som sa ospravedlnila, vzala si svoje veci a pálila z miestnosti von. S mojím šťastím nešťastím som totiž vychytala jedného z najprísnejších učiteľov na vyzváňajúce mobily.

Preklínala som človeka, ktorému napadlo v tejto hodine vôbec niekomu volať a naštvane v taške lovila príčinu môjho problému. Hnev však opadol v okamžiku keď som uvidela odosielateľa správy.

Aiden

Hlásalo meno na ikonke upozornení neprijatých správ. Môj brat. Človek, ktorý ako jeden z mála vedel, že práve o takomto čase nie som dostupná a žiadne správy a hovory neprímam. A napriek tomu mi napísal. 

Rozmýšľala som nad tým, čo mohlo byť také dôležité, že prehliadol tento fakt pokiaľ ma moja zvedavosť nepremohla a správu som proste otvorila. To čo som uvidela ma prekvapilo rovnako ako aj znepokojilo.

Na pohľad sa mohlo zdať, že ide o náhodné generované slová a pravdepodobne by som si z toho veľkú hlavu ani nerobila keby nešlo o ich význam. 

Ochrana potrebná. Narušenie osobných údajov. Zvýšené riziko. Desať slov. 

Vôbec som nevedela čo to má znamenať čo som mu aj obratom napísala naspäť. Keď mi ani po dvoch minútach neodpovedal narýchlo som strčila mobil do zadného vrecka mojich džínsov a vybrala som sa pohľadať tižšie miesto odkiaľ by som mu mohla zavolať a zároveň tam prečkať do druhej hodiny. Nemalo význam vraciať sa na túto prvú, keď som aj tak nemala v pláne na nej pracovať. 

Rýchlym krokom som prešla na opačnú stranu chodby aby som zistila či je oddychová miestnosť na tomto poschodí plná. Šťastie mi prialo a ja som si sadla na jeden zo zelených gaučov a rozložila si svoje veci okolo seba. Vo vnútri bolo iba asi šesť ďalších ľudí a moja provizórna stena spravená z tašky a zošitu položeného vedľa mňa mi našťastie umožnila dostatočný priestor a súkromie. 

Akonáhle som sa pohodlne usadila, začala som sa prehrabovať v kontaktoch aby som našla bratovo meno a stlačila zelený rámček volať. Ruky som mala studené a trocha sa mi potili. Nervózne som sa ich snažila utrieť do nohavíc aj keď som vedela, že na nervozitu a znepokojovanie som nemala žiadny dôvod. Je to len jedna esemeska bez väčšieho významu. Pravdepodobne dokonca omyl. 

Vôbec mi však nepomáhalo, že ani po piatich zvoneniach nedvíhal. Počkala som pokiaľ mi pani v telefóne neoznámila, že Aiden je dočasne nedostupný a potom to okamžite skúsila znovu. Bez výsledku.  

Ak je to len vtip, tak sa ti veľmi nevydaril, braček. Napísala som mu akonáhle mi došlo, že volať je zbytočné. Z veľkým sebazaprením som teda mobil odložila a radšej namiesto neho vytiahla z tašky notebook. Plánovala som si aspoň pozrieť staršie poznámky, keď teda s bratom očividne hovoriť nebudem. 

Moje plány zlyhali. 

Celý čas som nedokázala priamo rozmýšlať a sústrediť sa na veci, čo boli predomnou. Stále sa mi v hlave premietali myšlienky ako toto rozhodne nie je štýl Aidenovhu zmyslu pre humor alebo ak to omylom poslať mne, komu to chcel poslať naozaj. Dúfala som teda, že aspoň na hodine budem nútená upriamoť moju pozornosť na niečo iné a všetky nezmyselné otázky mi vyfučia z hlavy.

Tell me what you think.

Pred napísaním tejto kapitoly som dosť dlhú dobu rozmýšľala na akú vysokú by mohla Margaret chodiť. Dopredu som mala určené, že to bude vysoká s technickým zameraním, nikdy som však v USA nebola ani sa nezaujímala o jej vysoké a preto som nemala žiadnu predstavu o tom, aké tam sú. MIT som vybrala len preto, že Tony Stark túto vysokú vychodil. Taktiež sa v technike ako takej veľmi nevyznám a o uchádzaní sa o prácu tiež nie. Veľa vecí tu je preto nesprávnych, a nebojte sa ma na ne upozorniť. Budem len rada :D