Domov som dorazila až okolo piatej. Po tom čo som dokončila školu ma ešte čakala práca v miestnej kaviarničke tri ulice od domu. Vychytala som to tak akurát, pár minút po tom ako som za sebou zabuchla dvere sa spustil silný lejak. 

Zhodila som zo seba kabát a čižmy, kľúče dala na poličku pri topánkovníku a len v ponožkách som cupitala k môjmu obľúbenému kreslu. Taška opretá o jeho bok a moje nohy prehodené cez operadlá vo mne ako vždy vedeli vyvolať pocit pokoja. Dovolila som si chvíľu leňošiť dokým nebudem musieť začať znova pracovať.

Na hodine programovania sme sa dostali k praktickej časti výuky a zadanie znelo vytvoriť zložitejší algoritmus. Dĺžku vypracovania síce profesorka ustanovila na dva mesiace, ale zatiaľ ani neviem, ktorý programovací jazyk je najideálnejší a tak som sa rozhodla sa na to dnes aspoň pozrieť.

A to je tá ľahšia časť. Ešte je tu upratovanie.

Povzdychla som si a natiahla sa po tašku. Kým som vyťahovala počítač ruka mi zavadila o niečo iné hranaté a studené. Svoj mobil som po rannom incidente moc nepoužívala, namä preto, že som nemala čas. Škola ma však našťastie vedela dostatočne rozpríliť a tak aj keby som ten čas mala, nemusela by som doň pozerať. 

Po krátkom dohadovaní som ho nakoniec vytiahla. Povedala som si, že si iba pozriem či mi môj brat odpísal a ak nie, nebudem sa tým viac zaoberať. Pokiaľ k tomu nenapísal nič viac nemohlo to predsa byť také dôležité. 

Odomkla som uzavretú obrazovku s čiernym šteniatkom a pozrela notifikácie. Nič. Nevolal, nepísal. Znova som ho teda zamkla a položila na sklenený čajový stolík. Vyzerá to teda tak, že nakoniec sa predsa len jednalo o omyl. 

Sčasti som si vydýchla a sčasti ma to zamrzelo. Dúfala som aspoň v nejakú konverzáciu s Aidenom, už sú to dva týždne čo sme spolu naposledy hovorili. Jeho práca mi zo dňa na deň viac a viac prekážala. Dosť zlé pracovné podmienky, keď ani raz za dva týždne nemôže hovoriť so svojou rodinou. 

Naštvane som ťukala do klávesnice notebooku a v duchu sa ponosovala nad vecami, ktoré nedokážem zmeniť. Ako prvé som zašla na stránku mojej obľúbenej čínskej reštaurácie a dala si objednať klasiku. Dnešok ma vyšťavil ako fyzicky tak aj psychicky a variť som razantne odmietla.

Ako ďalšie som mala naplánovené preštudovanie si zadania môjho projektu, keď mi na e-mail zrazu prišla nová správa. Myslela som, že sa jedná buď o odpoveď na záujem o pracovnú miesto, čo som poslala jednej lepšej firme alebo bližšie zaslané informácie toho projektu, keď ma skutočnosť znovu raz zaskočila. 

Dvakrát som nerozmýšľala a rovno notebook zavrela. Nie zrovna jemne som ho položila k mobilu a aj s teraz skoro prázdnou taškou si to razila k izbe aby som ju mohla hodiť na moju posteľ.

Ako sa opovažuje. Naštvane som fučala a v šatníku hľadala teplejšie bavlnené ponožky. Vytiahla som ich spolu s pohodlnými teplákmi a začala sa obliekať.

Že ho to baví, nevďačníka. Pravdepodobne som mu aj na smiech. Smerovala som do kuchyne, Z hornej poličky som vybrala pollitrový IKEA sklenený pohár a doplna ho naplnila studenou vodou. Odpila som si veľký hlt a rozkašľala sa. Príliš veľký hlt. Pár kvapiek mi stieklo z brady na tričko a ja som si povedala, že už ani byť naštvaná mi nejde. 

Utrela som sa prela sa o zárubňu aby som mala výhľad rovno na moje dve technické vymoženosti na čajovom stolíku. Môjho brata očividne veľmi baví robiť si zo mňa srandu. Po dvoch týždňoch bez akéhokoľvek kontaktu s ním mi pošle nezmyslenú esemesku bez žiadneho výzamu a keď sa snažím z neho dostať nejaké vysvetlenie, ignoruje ma. Pár hodín neskôr mi pošle ďalšiu správu, tentokrát e-mail. Stavím sa, že keby som toto ja spravila jemu, už som dávno z domu vysťahovaná. 

Hodnú chvíľu som tam len stála s prekríženými nohami, pohárom v ruke a naštvane civela na tie veci. Keď som si však uvedomila, koľko práce ešte mám, pomalým zdráhavým krokom som sa vybrala sadnúť si do môjho kresla. Nenechám sa vyviesť z miery takými obyčajnými vecami ako sú správy. Prečítam si ten e-mail a keď tam bude niečo čo bude stáť za pozornosť, najlepšie ospravedlnenie, odpíšem mu a znova sa začnem venovať škole a upratovaniu bytu. 

Usadila som sa, zobrala notebook a uložila som si ho na kolenách. Vyklopila som obrazovku a stačila medzerník. So zadávaním hesla som sa zdržovať nemusela, mala som ho zatvorený iba na krátko a šetrilo baterku upraviť si zabezpečenie takto. Klikla som na ikonku prijatých správ a tú najnovšiu otvorila.

Hydra je v netvor s hadím telom a deviatimi dračími hlavami.

Žila v jazere Lerna v  Argolide, kde strážila vstup do podsvetia. Mala jedovatý dych a namiesto jednej odseknutej hlavy jej vyrástli hneď dve nové. Jedna z jej deviatich hláv bola nesmrteľná.

Hydru premohol Herakles s pomocou svojho synovca Iolla. Odtínal jej jednu hlavu za druhou a rany opaľoval ohňom, čím zabránil rastu nových hláv. Nesmrteľnú hlavu zahrabal do zeme a zaťažil balvanom.

Nesmrteľná hlava však nemôže umrieť a vždy sa nájde niekto, kto si bude myslieť, že bude na niečo dobrá. Hydra vždy bude mať svojich verných spojencov, ktorý vyhrabú nesmrteľné a vynesú ju znova na vrchol.

Chvíľu som len nehnute civela na monitor. Správa bola bez pozdravu, bez podpisu. Zmätene som zažmurkala a pomaly pokývala hlavou zo strany na stranu. Toto je nejaký vtip, však? Hodina dejepisu? 

Otvorila som novú stránku a do Googlu vpísala hydra. Ako prvá mi samozrejme vyskočila wikipédia, ktorú som otvorila. Zdalo sa, že text je skopírovaný odtiaľ. Až na posledný odstavec. Ten bol dopísaný. Dopísal ho môj brat? Začínala som o tom vážne pochybovať. 

Nech sa tu jednalo o čokoľvek, prestávalo ma to baviť. O náhodu ísť nemohlo. Dve nesúvisiace nezmyselné správy v jeden deň, obidve od môjho inak sa neozývajúceho brata. Odpovedať mi ani nenapadlo. Mohla som povedať, že e-mail mi vyrazil dych a do zákutia mojej mysle strčil obavy. Aiden je vtipkár, ale pochybujem, že by si zo mňa strieľal takýmto spôsobom. Pozná ma a vie, že takéto veci ma len rozrušia. A on mi nikdy nechcel spôsobiť hocijaké problémy. 

Cítila som ako sa mi znovu začali potiť dlane a srdce búšiť. Upokoj sa. Hovorila som si zatiaľ čo som zaklapla notebook. Nemám žiaden dôvod stresovať sa. Správa mi nemôže nijakým spôsobom ublížiť.

A môjmu bratovi? Mohla by tá správa nejakým spôsobom uškodiť Aidenovi? Ak ju nepísal on, niekto musel zistiť heslo k jeho e-mailovej adrese. A aj keď sa stále dalo zmeniť, ak sa bude postupovať rýchlo, budú z toho len nepríjemnosti.

Prečo mi ale nezdvíhal telefón? Prečo ma neupozornil na možné problémy? Čo ak je naozaj v nejakom vážnejšom prúseri?

Chmatla som po mobile a skúšala vytočiť jeho číslo. Dvakrát, trikrát. Nedvíhal. Pomaly som sa nadýchla a vydýchla. Panikárenie teraz nikomu nepomôže. Aj tak to pravdepodobne iba beriem iba príliš vážne. 

Voda na čajovom stolíku bola stále chladná a celkom dobre padla môjmu zrazu vyschnutému hrdlu. Vedela som, že učenie a celkovo nejaké sústredenie sa na prácu je nemožné. Potrebovala som ale odviesť moje myšlienky od tejto témy, pokiaľ som nechcela začať blázniť a každú minútu Aidenovi skúšať volať alebo mu písať. Rozhodla som sa teda pre upratovanie. 

Zobrala som svoje špinavé prádlo zo stoličky, potriedila ho a hodila do práčky. Poriadila som, išla nakúpiť a postarala sa o domácnosť. Došla mi čína, na ktorú som síce chuť po tom všetkom nemala, ale zjesť som ju už musela. Všetko som robila automaticky bez väčšieho rozmýšľania, čo mi aj vyhovovalo. Nechcela som na nič myslieť. Keď nadišiel večer, ľahla som do postele skôr a hneď ako sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som nepokojným spánkom.

Tell me what you think.