Ráno ma zobudilo otravné zvonenie budíka. Snažila som sa ho ignorovať najdlhšie ako sa dalo, pokiaľ sa hlasitosť nezvýšila na takú úroveň, že ma rozbolela hlava. Presunula som teda vankúš preč z mojich uší a lenivo natočila telo za príčinou mojej rannej rozmrzenosti. Ranné slnko mi svietilo do očí a ja som ľutovala svojho včerajšieho rozhodnutia, že žalúzie otočiť netreba. Privierala som ich až som skoro nič nevidela a hmatala po nočnom stolíku. Započula som tiché šuch a potom silný tresk. 

Očividne som zhodila svoj mobil. Nevyzeralo ale tak, že by mu to nejak zabránilo naďalej vytvárať otravné piskľavé zvuky a dokoca z toho ako vybroval začal sa sám od seba pohybovať po podlahe. 

Zmučene som zaskučala a odvalila od seba perinu. Bosé nohy som uložila na studenú zem, z čoho mi vyskočili zimomriavky. Stále v sediacej polohe som sa načiahla po môj telefón a posunula palcom po obrazovke, čím som úspešne vypla ranný budík. 

Musím si kúpiť klasický budík. Zaprisahala som sa. 

Spala som viac ako deväť hodín a aj tak sa mi to zdalo, že to bolo menej ako štyri. Len s najväčším sebazaprením som sa vyhupla na nohy a kývavou chôdzou došla do kúpeľne. Ako prvé som sa zapozerala do svojho odrazu v zrkadle. Nevidela som nič nové. Fádne hnedé vlasy, kúsok po ramená a oči rovnakej farby. Hustota mojich slabých vlniek mi nikdy nedovoľovala narásť si vlasy dlhšie ako ich mám teraz, aj keď som to vždy chcela. Aj teraz by sa mi zišlo pristrihnúť končeky. 

Zívla som si až sa mi skoro vykĺbila sánka. S jediným pohľadom do zrkadla som vedela, že dnes na žiadne veľké upravovanie chuť nemám. Vlasy som si iba prečesala, z očí si vybrala karpiny a zubato sa na seba usmiala mojimi teraz už umytými zubami. 

Rýchlo som na seba hodila prvé,  čo mi skočilo pod ruku a s pobalenou taškou, ktorú som neskôr položila na stoličku, išla do kuchyne, spraviť si raňajky. Rozhodla som sa pre jednoduché cereálie, ktoré som mala schované v hornej poličke. Už s naplnenou miskou, mliekom aj ovsenými vločkami, som sa otočila a chcela si sadnúť na gauč do obývačky, kde zvyčajne raňajkujem, keď sa mi oči otvorili prekvapením. 

Z úst mi unikol výkrik a moje práve spravené raňajky spadli na zem, kde sa následne rozliali po celej podlahe. Skrehnutými prstami šokom som si priložila na pery a zabránila tak ďalšiemu výkriku, ktorý sa mi dral z hrdla. Pohýňala som nohami pokiaľ ich zad nenarazil o kuchynskú linku a ja som už nemohla cúvať ďalej. 

V obývačke v ktorej som plánovala raňajkovať stál mne úplne neznámy muž. 

Všetky myšlienky mi rázom vyfučali z hlavy a jediné čo som dokázala bolo pozerať na neho s mojimi rozklepanými rukami a nohami ako želé.

Bol oblečený celý v čiernom, v nejakej uniforme, ktorá mne však až priveľmi pripomínala obleky vrahov. Tvárou bol otočený von oknom a ja som nemohla vidieť jeho profil. Do tváre mu padali dlhšie hnedé vlasy, ktoré mi v tom bránili. Nedal na sebe znať, žeby nejako zaregistroval moju prítomnosť aj keď určite musel počuť rozbíjanie sklenej misky s mojimi raňajkami. Bála som sa čoilen pohnúť a riskovať tým, že sa na mňa otočí. 

Pomaly som odstránila svoje ruky z mojej tváre a položila ich na kuchynskú linku za sebou. Jej okraje som chytila tak silno, až som mi zbeleli hánky. Cítila som ako pomaly začínam panikáriť, ako veľmi sa mi trasú kolená. Dych som mala najmenej dvakrát zrýchlený a tep svojho srdca som cítila v krku, žalúdku, pričom samotné srdce išlo vyskočiť z hrudníka.

Môj mozog začal spracovávať informácie ako, niekto sa ku mne vlámal. Skôr ako sa však stihol dostať k vyriešenie situácie, ktorú zaznamenal, bol prerušený.

Jeden okamžik som sa pozerala na mužove tylo a v druhej do jeho očí. A spravila som prvú vec, o ktorej som v tej chvíli dokázala uvažovať.

Vzala som nohy na plecia.

Rukami som sa pustila linky otočila sa telom a tvárov smerom k mojej izbe a utekala. Utekala som asi najrýchlešie za celý svoj život a neotáčala som sa naspäť. Akonáhle som prekročila prah dverí, chytila som ich do rúk a celou silou nimi tresla o pánty. Chcela som sa schúliť do rohu kúpeľne, čo najďalej od toho chlapa a plakať, ale vedela som, že to práve nie je najlepší nápad. 

Začala som sa teda prehrabávať v šuflíkoch, o ktorých som si myslela, že v nich nájdem to čo hľadám, to čo by mi naozaj pomohlo. Kľúč. Chcela som zamknúť a získať si tým čas, aby som vyliezla von oknom či niekomu zavolala. 

Moc mi v tej chvíli nepomáhalo, že môj zrak bol zakalený slzami bezmoci a ruky som mala skrehnuté, postihnuté miernou triaškou, rovnako ako celý zbytok môjho tela. 

Začula som slabé kroky za dverami a z úst mi unikol vzlyk. Nemala som šancu. Je rovno tu. Je to márne. Umriem, pravdepodobne schovaná niekde pod posteľou, vzlykajúca, rukou muža, ktorý sa mi vlámal do bytu.

Slzy si razili cestu po mojich lícach a ja som hľadala najlepšie miesto, kde by som sa ako tak mohla schovať. Zakalený pohľad mi padol na skriňu. 

Nie. 

Zhlboka, prerývane som sa nadýchla. 

Spravila som krok smerom k tomu drevenému bielizníku, keď sa spoza dverí znova ozvali zvuky topánok dopadajúcich na parkety. Zrýchlila som svoje pohyby a dvoma ďalšími krokmi prekonala vzdielenosť medzi mnou a ňou. Neváhala som a potiahla za jej krídlo. Pohľad sa mi naskytol na kopu môjho oblečenia, ale ja som hľadala jednu konkrétnu vec. 

Bejzbalová pálka ležala opretá o roh bielizníku tak ako vždy, vedľa ďalších bejzbalových pomôcok, čiapky a rukavice. Na spomínanie, ako sme s bratom zvykli hrávať haždú sobotu, keď som ešte chodila na strednú, som nemala čas. Rovno som ju chytila do ruky a trielila ku dverám.

Postavila som sa tak, aby keď otvorí dvere, nebude mať možnosť vidieť ma. Keď však podíde krok alebo dva dopredu, ja budem mať voľný priestor a bude stačiť jeden úder. Ničoho si nevšimne. 

Potiahla som nosom a rukávom mikiny si utrela mokré líca. Teraz alebo nikdy.

Tell me what you think.