Teraz alebo nikdy.

Kroky za dverami ustali. Chvíľu v miestnosti nebolo počuť nič okrem môjho prerývaného dýchania. Snažila som sa ho skľudniť. Pripravovala som sa na to, že zachvíľu niekomu možno vážne ublížim úderom do hlavy bejzbalkou. Koníšila ma iba myšlienka, že potom môžem zavolať políciu a záchranku a všetko bude v poriadku.

Prudšie som vydýchla a silnejšie zovrela rukoväť pálky. Kľučka sa totiž pohla a dvere sa na pár centimetrov posunuli dopredu. Po nich však zastavili akoby sa vlámač sám seba pýtal či má toto naozaj za potreby a či by nebolo múdrejšie predsa len zdrhnúť. 

Na chvíľu som si teda dovolila zavrieť oči, len do kým sa znova neozval ich vŕzgavý zvuk.

Viečka vysterili hore a hneď ako som uvidela mužovu hlavu, viac som neváhala. Napriahla som sa v silnom údere s cieľom zasiahnuť mužov zátylok. Rana však nikdy nedopadla.

Vlámač sa otočil priam svetelnou rýchlosťou, pričom pálku zachytil v strede jej cesty. Ani som nestihla zareagovať, keď potiahol za ňu smerom k sebe a ja s ňou stále v rukách som nemala inú možnosť ako pohnúť sa s ňou. Dopadla som rovno na jeho hruď.

Mojou prvou prirodzenou reakciou bolo samozrejme vykríknuť a začať kopať. Dokonca som sa pokúšala vytrhnúť mu pálku a skúsiť ho ňou ovaliť ešte raz, ale všetko mi to prekazil jednoduchým chytením ma okolo pása. 

Pritlačil ma ešte bližšie k nemu, čím mi prekazil všetok možný pohyb a bejzbalku mi jednoducho vytiahol z rúk a odhodil. Teraz už voľnou rukou som ho chcela aspoň udrieť do tváre, no bolo to márne. Jeho prsty sa mi obmotali okolo zápästia a ja som prekvapene zhíkla. 

Boli neuveriteľne studené a hladké, skoro ako... Otočila som svoj pohľad na ne a neubránila sa ďalšiemu výkriku. To čo som predtým pokladala za jeho ruku bola v skutočnosti len nejaká jej napodobenina. Z kovu. 

Skôr ako som však stihla rozmýšľať nad tým ako je to vôbec možné, posunul ju za mňa čím mi tú moju veľmi nepríjemne skrútil za chrbát. Metala som sa, snažila sa hocijako sa vykrúť, donútiť ho pustiť ma, ale nakoniec mi vykrútil aj tú druhú. Bola som v bezbrannej pozícii, bez možnosti úniku. 

Celým telom som bola natlačená na to jeho, s očami upretými na jeho ohryzok. Bradu mal trochu zvyhnutú, aby sa nemusela nedotýkať môjho čela, zatiaľčo moja bola pritisnutá pod jeho kľúčnymi kosťami, skrytými pod čiernym oblekom z nepríjemného materiálu. Ktorý bol práve pokropený niečim mokrým.

Zaujímavé. Ani som si nevšimla, kedy som začala znova plakať.

Hrudník sa mi zbesilo dvíhal ako po zabehnutom maratóne, z úst mi vychádzali vzlyky. Cítila som ako sa mi jeho kovové prsty, zabárajú do kože a vedela som, že mi po nich zostanú nepekné modriny. Naviac veľmi studili a povdzbudzovali tak triašku, ktorá mojim telom lomcovala. 

A on len stál. 

Nejavil žiadne známky toho, že by ho môj bezútešný stav nejako znepokojoval. Pravdepodobne rozmýšľal nad tým ako najlepšie by mi teraz zabránil v tom, aby som ušla, keď ma pustí, aby ma mohol zabiť. 

Nad touto myšlienkou sa mi zadrhol dych v hrdle a celá som stuhla. Samozrejme. Však to bol odzačiatku jeho plán, nie? Nad čím som to preboha rozmýšľala, keď som si myslela, že sa mu môžem postaviť? Nejako mu ublížiť? Dĺžka jeho ramien je skoro dvakrát taká dlhá ako moja, jedným úderom ma môže poslať k zemi. Prečo som sa proste neschovala pod tú posteľ?

Akoby vycítil prúd mojich myšlienok, silnejšie zaryl prsty do mojich zápästí a stlačil mi boky, z čoho som zaskučala. Bolelo to a divila som sa, že mi tú ruku ešte nezlomil. 

Na to však zareagoval inak ako som očakávala. Po podradrom zvuku, podobné tomu, čo vydáva zviera, keď ho zasiahne šíp či guľka, svoje zoveretie uvoľnil. Možno mu došlo, že sú aj príjemnejšie spôsoby smrti a nemusím predtým trpieť. Bola som však vďačná za túto zmenu, aj keď mi veľmi nepomohla uvoľniť sa. 

Stáli sme tam, ja som plakala, neviem ako dlho, kým sa konečne znova pohol. 

Chytil mi obe ruky do jeho jednej, aby mal tú druhú voľnú. Nevedela som, ani som vedieť nechcela, na čo ju chce použiť. Zavrela som teda oči a očakávala som najhoršie. Ústupil krok dozadu, čím medzi nami vytvoril dostatok miesta, aby som ho mohla kopnúť.

Neodvážila som sa však. Teraz, keď mal jednu ruku voľnú by ma mohol bez veľkej námahy udrieť a to som riskovať nemienila. 

Po tom kroku spravil ešte jeden. A ďalší. Za chvíľu som musela chodiť aj ja. So stále zavretými očami som ho teda nasledovala, kto vie kam, až kým sme sa nedostali na miesto, kde nás chcel očividne mať.

A pustil ma.

Okamžite som otvorila oči a nasmerovala ich na neho. Stáli sme stále veľmi blízko a tak som musela zdvihnúť hlavu, aby som sa mu mohla pozerať do očí. Mal ich... prázdne. 

Moje museli byť prinajmenšom vo veľkosti golfových loptičiek, sledovali muža, ktorý sa mi vlámal do domu, ako som si myslela s úmyslom zabiť ma, ale keď ma konečne chytil, pustil ma. 

Nepozerala som nikam inam, neviem kam nás doviedol, sledovala som jeho pohyby, možno čakala na poľavenie v jeho potoji, aby som mohla ujsť, nedbajúc na to, že je to nemožné. Ruky sa mi triasli, posunula som ich dopredu a chytila sa za boľavé zápästia. Šúchala som si ich, nemusela som sa na ne pozrieť, aby som vedela, že sú sfarbené do modra. 

On však tú potrebu očividne mal. Zažmurkal a pozrel sa na ne. Toho som chcela využiť, pohnúť sa dozadu, ale chytil ma za ne skôr ako som sa stihla pohnúť. 

Bolo to... jemné chytenie. Strhla som sa však tak či onak a chcela sa jeho dotyku zbaviť. Bol mi nepríjemný, celý ten chlap mi bol nepríjemný. 

Stopy po slzách som stále cítila na svojich lícach aj v očiach. Nevedela som, či budem plakať znovu a či na plač vôbec slzy ostali. Sklonila som hlavu a zažmurkala. V periférnom videní som zahliadla roh kredencu, čo muselo znamenať, že sme v kuchyni. Rozmýšľala som ako je možné, že som na nikde na zemi nevidela rozbitú misku s mojimi raňajkami. Nebolo možné, že by ju... upratal. 

Znova povolil svoje zovretie na mojich rukách. Spadli mi popri tele a nechala som ich tam visieť. Pohľad som nepresunula a nemohla som tým pádom vidieť jeho výraz. Mohla som len hádať, nad čím práve premýšľa. 

Ozval sa hlbohý zvučný tón. Najprv som nepochopila o čo presne sa jedná, pokiaľ sa nezopakoval, tentokrát trocha dôraznejšie. Odkašľal si. 

Nezareagovala som. Nemala som dôvod. On si túto situáciu vynútil. Ja som ho v byte nechcela. Mala som byť v škole. Zaoberať sa štúdiom. Jedinými mojimi starosťami mal byť môj brat, jeho práca a dôvody, prečo mi nevolá a nepíše. Bola som vystrašená, rozklepaná a nervózna. Bála som sa, k čomu celá táto situácia vedie. Čo odomňa bude ten muž chcieť a čo sa stane ak mu jeho požiadavky splniť vedieť nebudem? 

Jediné, čo som v tej chvíli chcela robiť, bolo zamuchlať sa pod perinu a nikdy viac odtiaľ nevyliezť. Zavolať svojmu bratovi, počuť jeho slová, že všetko bude v poriadku a cítiť jeho objatie, pokoj, ktorý z neho vždy vyžaruje. 

Musela som byť ale silná. Život sa so mnou začal hrať a očakával, že ťah mu vrátim. Neujdem z bojiska, keď už nie kvôli mne, tak práve kvôli môjmu bratovi. On si nezaslúži zbabelú sestru, nikdy v živote nespravil nič zlé a niekto sa mu musí nejakým spôsobom oplatiť. Vždy bol ku mne dobrý. 

Keď ho nabudúce stretnem môžem mu do očí povedať, že som to nevzdala a vidieť jeho hrdý výraz bude nakoniec všetko, čo som potrebovala. Kvôli čomu som bojovala.

Zaťala som zuby a zatla päste. Vystrelila mi do nich ostrá bolesť a ja som si uvedomila, že som istý čas musela byť ukrytá v myšlienkach. Vlámač bol stále predomnou a ja som stále musela nájsť spôsob ako od neho ujsť. 

Zdvihla som zrak a pozrela naňho. On na mňa pozeral celý čas. Čakal na moju reakciu. Neviem, či chcel, aby som niečo povedala, alebo naopak bola ticho a nechala ho hovoriť ako prvého. Rozhodla som sa radšej pre druhú možnosť a radšej mlčala. 

Skôr ako prehovoril, prehovorila za naho reč tela.

"Chcem, aby si si pobalila najdôležitejšie veci. Odchádzame. Ja ťa zatiaľ počkám tu a nepokúšaj sa ujsť. Je to zbytočné." Jeho hlas bol tvrdý a zároveň zamatovo hebký. Ostré slová boli chrapľavé akoby prehovoril prvýkrát po naozaj veľmi dlhej dobe. Možno moja myseľ bola len príliš v šoku, ale tón jeho hlasu sa mi nezdal nepriateľský. Rozkazovačný možno. Hrubý tiež. Ale neboli mierené aby ublížili.

Nič to však nemenilo na tom, aký bol význam tých slov. Myslel si, že s ním niekam odídem. S ním. Preč z môjho domu, s človekom, ktorý sa mi vlámal do bytu, zápasil so mnou, ktorého vidím možno pätnásť minút.

Ale mám vôbec na výber? Aj jeho výraz hovoril jasné nie. Budem s ním musieť kamkoľvek si zažiada, ak nechcem, aby mi spôsobil aj horšie veci ako modriny. 

Myslím, že budem musieť byť odvážna.

Tell me what you think.