Veľká cestovná taška mi s tichým zadunením dopadla k nohám. Práve som ju vytiahla spod postele a dopravila ju ku skrini, okdiaľ som plánovala vytiahnuť "najdôležitejšie veci".

Bolo mi poskytnutých desať minút. Podľa jeho slov, ak sa omeškám aj o pár sekúnd, príde a vlastnoručne ma odtiaľto odnesie. Neplánovala som to riskovať, po tom ako mi jedna jeho kovová ruka skoro spôsobila fraktúru zápästia. Chcela som ich využiť najlepšie ako sa dalo.

Do tašky padalo jedno tričko za druhým a moja myseľ pracovala na plné obrátky. Stále som tak nejak nedokázala spracovať fakt, že som bola prepadnutá a budem pravdepodobne unesená. Za celý svoj život som o podobných veciach len čítala a pozerala vo filmoch. Netušila som, že sa môžu diať aj v skutočnom živote. Bola by som radšej keby sa nediali.

S akou pravdepodobnosťou sa toto mohlo stať práve mne? Zo všetkých ľudí, zo všetkých bytov, do ktorých ten muž mohol vstúpiť, prišiel práve do môjho.

Čo by sa stalo, keby vstúpi o dvere ďalej? Kebyže nevyjde o poschodie vyššie? Dostal sa sem vôbec cez dvere?

Všimla by som si, keby bol unesený niektorí z mojich susedov? Všimli by si oni, keby som zrazu zmizla z povrchu zemského ja? Pravdepodobne nie.

Nemám s nimi najlepšie vzťahy. Aj keby som kričala o pomoc, nikto z nich by ani nepohol prstom, aby mi pomohol. Bola som na to sama.

Presunula som sa ku komode so spodným prádlom a aj to začala hádzať do tašky. Čo všetko by som mohla pokladať za nutné, prihliadnuc na fakt, že sa domov možno nikdy nevrátim? Ako môžem byť zmierená s týmto faktom?

Jednoducho. Nie som.

Čo všetko však môžem urobiť? Utiecť nemôžem, bojovať s ním sa nedá a vyjednávať tak isto. Trucovanie tiež nepripadalo do úvahy. Jeho nervy nemuseli byť najpevnejšie a kto vie, čoho by bol schopný, keby sa naštval. Nebolo v mojej vôli podriadiť sa, ale vyzeralo to tak, že nič iné som vlate robiť nemohla.

Skľúčene som sa posadila na posteľ. Cítila som sa tak bezradne. Nemala som žiadne právo čokoľvek povedať, musela som robiť veci, ktoré som nechcela.

Rozmýšľala som, či práve takto sa cítia ľudia v neslobodných krajinách. Ak áno, možno by som mala byť vďačná, že žijem v Amerike. Aj keď má stále veľa vecí, v ktorých sa ňu nedá obrátiť. Napríklad mužov, čo sa ti vlámu do domu a následne ťa unesú. 

Tvár som si vložila do dlaní a pokúšala sa ukľudniť. Divila som sa, ako môžu byť moje svaly stále v toľkom napätí. Napínali sa a znova sa uvoľnovali v pretrvávajúcej triaške. Zdalo sa, že len môj mozog bol z tejto aktivity unavený. 

Určite bolo ešte veľa vecí, ktoré by boli vhodné na zbalenie, bohužiaľ v tomto stave som sa nevedela prinútiť rozmýšľať o hocijakých iných, ako som už zbalené mala. 

Čo by sa stalo, keby som si proste ľahla a zaspala? Bolo stále ráno, nebol by veľký problém tak učiniť. Pravdepodobne by mu to však bolo aj tak jedno. Vyhodil by si ma na rameno, tak ako sľuboval a odniesol ma, kto vie kam. Nezaujímalo by ho, čo robím. 

Zostávajúce minúty utiekli a desať minút, ktoré som mala stráviť balením, som využila na ľutovanie samej seba. Presný opak toho, čo som s nimi chcela robiť. 

Dvere sa potichu otvorili. Našla som sa tomu nevenovať žiadnu pozornosť. Bola som... bola som v bubline. Vo vlastnej priesvitnej bubline, ktorá namiesto vody bola naplnená myšlienkami a pocitmi, aby som sa v nej mohla topiť. 

Počula som ho podísť bližšie. Bola som v pomykove. Mám sa mu to pokúsiť vysvetliť? Mám ho poprosiť, aby počkal? Aj tak na moje slová nebude brať žiadny ohľad. 

Chystala som sa zdvihnúť hlavu a pokúsiť sa ho nejako obmäkčiť, keď ma stihol predbehnúť. Na rameni som pocítila váhavý dotyk a jemne som sa strhla. Bola to prirodzená reakcia, zaskočil ma jeho čin. Ruku hneď odtiahol akoby sa bál, že ma ňou popálil. 

Nepoužil svoju protézu a preto dotyk bol teplý, nepálil však. Ani keď ju opatrne priložil naspäť. Pravdepodobne usúdil, že keď som sa od neho nehnala hneď preč, bude v poriadku, keď bude pokračovať.

Sama som nedokázala povedať, či je to tak. 

Nech by bol však jeho dotyk hocijako jemný a láskavý, nedokázal by ma upokojiť. Nedokázal vo mne potlačiť strach, pretože on bol ten, ktorý ho vyvolával. Nechápala som teda, prečo sa ma vôbec pokúša upokojiť.

Bez väčších výčitiek som náš kontakt prerušila a nechala tak jeho ruku padnúť k jeho telu. Svoje dlane som mala stále na očiach a nemohla som vidieť či sa tvári sklamane, či mu je to jedno. Očividne však pochopil môj zámer, keď sa ma už nasledujúce prázdne minúty nepokúšal chytiť. 

Doprial mi čas.

Čo bolo viac ako som mohla dúfať. 

Stále však pri mne sedel, otočený mi bokom. Čakal, kým budem ja sama pripravená odísť. Bolo to ohľaduplné, vzhľadom na okolnosti, v ktorých sme sa nachádzali. Ako napríklad to, že stále trval na mojom únose.

Načo ma vôbec potreboval? Prečo to všetko robil? Keby ma pustil, mohla som mu sľúbiť, že o ňom nikomu nepoviem. Neudala by som ho a mohol by utiecť. 

"Predpokladám, že nie si dobalená," predniesol asi tým najslabším hlasom, aký som kedy u niekoho počula. 

Chcvíľu predtým som sa odvážila zložiť si ruky z mojej tváre a uvidieť tak, že naša chvíľa ticha trvala vyše pätnástich minút. Ukazovali tak nástenné hodiny zavesené na stene oproti. 

Ako odpoveď na jeho jeho otázku som ticho pokývala hlavou. 

"Pomôžem ti dobaliť sa a potom vyrazíme." Boli jeho posledné slová predtým, ako sa postavil a zamieril k mojej taške. Okolo nej bolo porozhadzovaných pár kúskov spodnej bielizne a on na okamih zastal. Keby som bola dostatočne trúfalá, možno by som aj povedala, že bol v rozpakoch. Dlho mu to však nevydržalo a začal prádlo hádzať k tričkám. Vytiahol dokonca aj to, ktoré v komode ostalo.

"Ešte niečo?" otočil sa na mňa.

Prvýkrát som mala možnosť skutočne si ho obzrieť. Veci, ktoré som predtým videla, ale nedokázala ich spracovať mi boli ukázané ako na dlani. Belostná farba jeho očí a ostré rysy tváre. Každá z jeho čŕt mi o ňom mohla povedať niečo viac a ja som bola schopná počúvať. Nebol však najlepší čas.

Tentokrát som prikývla a postavila sa na moje unavené nohy. Nečudo, že sa triasli pod váhou môjho tela, keď od rána spracovávali stres chvením. Pokúšala som sa tomu však nevenovať veľkú pozornosť a vykročila som dopredu. 

Chcela som výsť z mojej izby a zabaliť si veci, ktoré ostali v školskej taške zavesenej na kuchynskej stoličke. Bola som však pri dverách, keď môj zámer pochopil aj on a hneď vyrazil ku mne. Natiahol ruku, pravdepodobne aby ňou chytil tú moju, keď sa na poslednú chvíľu zháčil. Očividne mu došlo, že keby som sa pokúšala újsť, nemala by som žiadnu šancu a nemá preto dôvod ma chytať.

Vyšla som z dverí s ním za pätami, pričom ostražito sledoval každý môj krok. Do tašky, ktorú mal na rameni som vhodila ďalších pár dôležitých vecí ako notebook, nabíjačku, perá a kus papieru. Netušila som, či budem mať šancu, niektorú z tých vecí využiť, bez nich by som však neodišla.

Na znak toho, že som pripravená som mu následne kývla. 

Moje srdce sa rozbúchalo očakávaním a strachom. Chytila som si rukáv mikiny a žmolila ho v prstoch, kým sme sa presúvali smerom ku vchodovým dverám.

Toto je možno poslednýkrát, čo vidím svoj byt. Teda, náš byt. Môj a môjho brata. Nemala som si zobrať aj nejaký fotoalbum? Či aspoň jednu fotku našej rodiny? Ostanú ich tváre v mojej mysli?

Nedal mi čas na zaoberanie sa takýmito vecami, keď hneď po tom, ako som sa obula a on schmatol moje kľúče, sme vyrazili na ulice.

Tell me what you think.

Úprimne, túto kapitolu som písala na dvakrát. Prvý pokus bol síce dlhší, ale vôbec som s ním nebola spokojná. Nemôžem povedať, že z tohto som veľmi nadšená, ale páči sa mi viac. Dúfam, že vy ste si túto kapitolu užili a budem šťastná za hocijaký názor :)