Zvuk dvoch párov topánok pravidelne dopadajúcich na míňajúce sa poschodia narúšalo moje hlasné dýchanie a ich vlastná ozvena. Steny mojej bytovky boli hrubé a keď v jej priestoroch zaznelo aj šepkanie, rozliehalo sa to do všetkých kútov, podobne ako tomu je aj v kostoloch. 

Vždy ma bavilo si v nej pospevovať.

Teraz som však mala chuť na všetko možné, len nie veselé pospevovanie. Môj únosca nasadil neprimerané tempo na dĺžku mojich nôh a ja som za ním nestíhala. Došla so k názoru, že slovo výťah mu je neznáme. 

Keď sme konečne došli k posledným dverám oddeľujúcim ma od všetkého mne blízkeho, lapala som po dychu a vnútorne žiadala o prestávku. Nahlas som sa neodvažovala nič povedať. Nie žeby som na to mala vôbec dych.

Spoločne sme teda vystúpili na nie tak veľmi rušné ulice Massachusetts. Keď zabočil doľava a zaradil sa do davu, stále pozorne sledujúc moje kroky, aby si bol istý, že mu neujdem, skepticky som ho nasledovala. Mohla som len hádať, kam má namierené. 

Slnko svietilo a ľudia boli ako vždy ľadovo nezaujatí a ignorantskí. Nikto sa ani len nepozastavil nad faktom, že popri ňom práve prechádza muž s kovovou rukou a za ním nasleduje dievča so silne opuchnutými očami od plaču. Každému sú ukradnuté úmysly druhých ľudí na ulici, pokiaľ sa ich osobne netýkajú. 

Aj keby ma teraz udrel pred zrakmi všetkých, nik by ani necukol. 

Je jedno, ako zúbožene vyzerám a ako nepriateľsky pôsobí on, keď pomoc od ostatných nie je ponúkaná. Jednoduchšie povedané, stopy po slzách a fialovo zafarbené zápästia, aj keď šikovne schované pod rukávom mikiny, by mi nijako nepomohli, lebo ostatní sa vedia týmto faktom dôvtipne vyhnúť, pokiaľ to znamená, že si nemusia špiniť ruky. 

Aj keby to malo druhému pomôcť.

Nehľadala som nádej v dobrosrdečnosti druhých, ale vo vlastnom zdravom rozume. Pokiaľ trval. Sledovala som mená ulíc a bola vďačná za to, že všetky mi boli známe, keďže som nimi chodila skoro denno denne. 

Pokiaľ som vedela, kde som, nemohla som byť stratená.

Keď však začal vyhľadávať skôr tmavé zákutia tohto mesta, môj plán stroskotal. Úskosť sa vrátila v plnom prúde a keby ma tak urputne nehnal, začala by som robiť znova jeden z mojich otravných nervóznych tykov. Keďže srdce už búšilo z utekania, nemohlo začať a keďže nohy sa pohybovali, nemohli sa začať chvieť. 

Ako to, že som nikdy nepomyslela nad tým, aký by mohol byť beh v nepokoji upokojujúci?

Nikdy som nad ním nepremýšľala ako nad antistresovou aktivitou. Možno preto, že som beh nenávidela. A on mi to každou ubiehajúcou minútou pripomínal.

S hlavou plnou nepotrebných myšlienok som si nemohla všimnúť, že zastal. Prudko som do neho narazila, skôr ako som si stihla uvedomiť, čo sa deje. Moje ústa sa automaticky otvorili, aby som sa ospravedlnila, keď mi došlo, že je to absolútne nepotrebné. 

Nehovoriac o tom, aké ponižujúce. Aby som sa ospravedlňovala mužovi, čo ma uniesol. 

Odvrátila som pohľad od jeho postavy pri tej myšlienke a presmerovala som ho na objekt pred ním. 

Auto.

Čierne BMW ako vytiahnuté z filmu o agentoch riešiacich každodennú kriminalitu dodávalo celkovej atmosfére absorudný podtón. Akoby sa mi chcelo vysmievať za situáciu v ktorej som sa ocitla. 

Bola by som a naň aj zamračila, keby sa prázdnou ulicou zrazu neozval cinkavý zvuk. Rýchlosťou blesku som otočila hlavu jeho smerom a karhala sa za nádej, ktorú vo mne vyvolal. Jasné, že to nebol policajt, s cinkajúcimi putami, čakajúci len na to, aby môjho únoscu mohol chytiť. 

Bol to môj únosca.

Ulica, v ktorej sme sa nachádzali bola špinavá a zaplnená smetnými košami. V niektorých prevrátených sa prehrabovali vychudnuté mačky s nádejou, že nájdu niečo, čo by ich zasýtilo. Mali to márne, na takéto miesto človek nepríde, keď má vyhodiť niečo, čo ešte funguje alebo sa dá ďalej použiť. Skôr keď sa má zbaviť tela.

Prešla mnou menšia triaška.

Do jednej zo stojacích smetiakov muž pravdepodobne niečo hodil a ja som mala veľmi nepríjemné tušenie, o čo išlo. Pokiaľ sa teda nechcel zbaviť svojej zbrane, prichádzala do úvahy len jedna možnosť. Viac vecí zo sebou nemal. 

"To... boli moje kľúče?" ozval sa môj neistý hlas. 

Nezdalo sa, že by sa chystal odpovedať na moju otázku, keď sa presunul ku zadným dverám auta, aby ich mohol otvoriť. Následne dovnútra hodil moju tašku, ktorú niesol celý ten čas a keď dvere zavrel, otvoril tie na strane spolujazdca.

"Nastúp." ozvalo sa namiesto odpovede. 

Chvíľu som tam len stála a tvárila sa nechápavo. Vážne si myslím to, čo si myslím, že tým myslí?  prebehlo my v mysli. Jeho nekompromisný, pritom zvláštne prázdny výraz mi napovedal, že tomu tak naozaj bude. 

Chcel odomňa aby som nastúpila do toho čieneho BMW-čka a on ma mohol odviesť kamkoľvek sa mu zachcelo. A niečo také som razantne odmietala. Bolo to proti zdravému rozumu a všetkým materským radám tak učiniť. 

Keď sa však jeho čelo nepríjemne skrčilo a jeho obočie pritiahlo k sebe v zastrašujúcom zamračení, nezdalo sa, žeby môj názor zdieľal s veľkým nadšením. Nasucho som preglgla spojila svoje vlhké dlane. 

Každou sekundou som bola viac a viac skeptická k môjmu názoru a začala som zvažovať pre a proti. Čím dlhšie sa na mňa pozeral, tým viac sa mi začínali triasť kolená. Pokiaľ plánoval, že ma vystraší natoľko, že si budem musieť sadnúť, lebo sa mi podlomia nohy, vychádzalo mu to. 

Napriek všetkému som neplánovala poľaviť. Ak chce aby som s ním tým autom išla, bude ma do neho musieť nasúkať. 

Akoby počul moje myšlienky, pustil rám dverí a spravil krok smerom ku mne. Vystrašene som sa strhla. Bez rozmýšľania som rýchlo pristúpila k nemu a nasadla do auta.

Nenávidím sa. 

Zavrel za mnou a presunul sa na stranu vodiča. Kľúče boli v zapaľovaní a on už len naštartoval. Celý čas som sedela vystretá, obávala som sa oprieť, hocijako pohodlne sa usadiť a spojené ruky som držala medzi kolenami. 

Skôr ako však stlačil plyn prehovoril tým svojim hlbokým hlasom.

"Zapáš sa." Okamžite som jeho neúplný rozkaz splnila, lebo som nad tý uvažovala aj predtým. On sám tak však nespravil.

Akonáhle pás bezpečne cvakol, položil ruku na prehadzovačku a vyštartoval. 

*****

Nudiť som sa začala už po pol hodine. 

Uvoľniť sa mi podarilo až keď sme sa dostali z mesta a ja som si povedala, že pokiaľ by ma chcel len vysadiť niekam, kde nie sú ľudia aby sa zbavil dôkazov a mňa nechal vyhladovať, už by tak dávno spravil.

Hrala som sa s prstami unudene si zošúchavala lak z nechtov. Cestovali sme už dve hodiny a moja spodná časť tela sa na to začínala sťažovať. Nevedela som ako si sklopiť sedadlo, či ho posunúť dozadu a nemohla si tak vystrieť nohy alebo sa natiahnuť. Aj keď som si nebola ani istá tým, či by som to spravila, keby som mohla.

Muž držiaci volant v rukách sa za celý ten čas pohol iba minimálne, keď preraďoval a krútil volantom. Ak by som spravila hociktorú z tých vecí, upriamil by na mňa svoju pozornosť. A nebola som si istá, či práve po tom som túžila.

Vedela som však, že obidvaja nemôžeme mlčať večne. Skôr či neskôr naíde čas nepríjemného rozhovoru a z určitých dôvodov som si želala, aby som ho mohla začať ja. 

Dokázala by som tak kormidlovať smer konverzácie a bola by som si istejšia vetami, ktoré musia byť vyslovené. 

Musela som len nabrať odvahu. A dúfať, že moje rozhodnutie je to správne.

"Ideme už celkom dlhú dobu," môj tichý, trocha chrapľavý hlas sa konečne presniesol autom, po čom som si ihneď odkašľala.

Predsa len, posledné vety, ktoré som predniesla boli hlavne krik, pričom plač veľmi nepridával na jemnosti tónu. 

Dneska som ešte nič nepila, preblesklo mi hlavou. Čo len pridalo mojej túžbe niekde zastaviť. 

"Hovorila som si, či by sme si nemohli spraviť prestávku...?" dodala som skôr ako mohol niečo povedať a prerušiť prúd mojich myšlienok. Ukázalo sa však, že to nebolo vôbec potrebné, keď ani po dlhšej odmlke, ktorá nastala, nič nepovedal. 

Sklamane som odvrátila hlavu smerom k oknu. Nemôžem povedať, že som to nebola neočakávateľná reakcia. 

Môj zadok drevenel a ja som sa pomaly začínala zmierovať s myšlienkou, že v aute budem musieť zostať aj ďalšie dve hodiny. Hrdlo som mala vyschnuté a škriabalo. Pýtalo si vodu, ktorú som mu nemohla dopriať inak ako slovami prosby, ktoré očividne nezaberali. Jediný človek, ktorý mi ju mohol poskytnúť, všetko čo som povedala ignoroval.

V prázdnej kabínke BMW sa niesol zvuk pradiaceho motora a ticho, ktoré ako trápne pripadalo pravdepodobne iba mne. 

"Dvadsať minút odtiaľto je pumpa. Dáš si kapucňu a budeš mať najviac desať minút."

Na tvári sa mi skoro objavil úsmev. Skoro.

"Ďakujem."

Tell me what you think.

Ani neviete ako veľmi by som sa už chcela dosať k zaujímavým častiach, ktoré sa mi tak dobre píšu a vám určite lepšie čítajú. 

Musím však vydržať rovnako ako vy, ak chcem aby tento príbeh mal ako taký zmysel a mohlo sa v ňom odohrať všetko čo plánujem tak, ako to plánujem.

Buďte teda trpezliví prosím :)