LOKI

,Loki.‘ ozvalo sa mi v hlave.

Vedel som kto to je. Matka. Snažila sa zistiť kde som, no ja som jej snahu úspešne maril.

Keby zistili kde som tak by som pekne krásne poputoval do väzenia a táto predstava sa mi veľmi nepáčila.

Asi sa pýtate: Loki, všetci hovoria, že si zomrel. Čo sa teda stalo?

Áno, ľudkovia. Ja som už zomrel veľakrát takže toto mi nijak nevadí. Bolo to celkom jednoduché. Keď som skončil na Kreesej planéte kde by ma najpravdepodobnejšie zabili tak som pomocou obrieho portálu všetkých Kreeskech bojovníkov poslal na pustú planétu.

Avšak portál musel byť naozaj veľký aby som tam dostal celé Kreeske vojsko takže ma to dosť vysililo.

Nakoniec som sa však teleportoval na nejakú planétu a na tej ostal. Spočiatku som nerozumel kde to som, no po chvíli som to to spoznal. Ruttelheim. Na tomto mieste sme síce nebojovali, no ja som si urobil exkurziu skoro na všetkých planétach.

Nebolo pre mňa problém získať si priazeň terajšieho kráľa a ja som mohol na planéte ostať. Ruttelheim je pomerne malí, rovnal by sa jednej našej dedinke. Preto keď niekto na planétu príde, tak sa o tom hneď vie.

No stále som mal pochybnosti. Kree už určite zistili, že prišli o celé vojsko vďaka mne, no prečo to neriešila?

Vedel som, že to nenechajú len tak. Stále som bol ostražitý a dával som pozor. Získal som prístup do kráľovskej knižnice kde nebola ani štvrtina z toho čo sme mali na Ásgarde, no bolo to aspoň niečo.

Každý deň som čítal knihy o mágii a vnútených schopnostiach, no nikdy som nenašiel čo som hľadal.

Bol som totiž veľmi zvedavý. Chcel som zistiť, prečo chceli Kree okamžite zabiť Rosalind keď zistili, že dokáže vyvolávať zo zeme uhlík.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch som sa neplánoval vzdať. Jedného krásneho dňa som sa vydal do knižnice a začal prezerať poličky plné kníh.

Obrátil som pohľad na pohovku kde si mohli návštevníci čítať. Vždy keď som tam prišiel, tak tam sedel jeden muž. Vždy keď som prišiel. Vždy tam sedel a čítal. Jeho hnedé krátke vlasy boli vždy upravené a začesané dozadu. Modrými očami v nepravidelných intervaloch kĺzal po riadkoch knihy. Niečo sa mi na tom nezdalo.

V mojej hlave sa mi začali vynárať pochybnosti. Čo ak si mnou vládca tejto krajiny stále nieje istý? Dal ma sledovať týmto mužom?

Opatrne som zobral do ruky jednu knihu ktorá ma síce nijak nezaujala ale vzal som ju. Nechal som svoju ilúziu aby išla s knihou von.

Chvíľu potom ako to urobila, muž prudko vstal, odložil knihu a vydal sa za ňou. Ja som sa zahalil do neviditeľna a tichými, ladnými krokmi som išiel vo stopách muža.

Muž nasledoval moju ilúziu. Viedol som ho do lesa. Pri začiatku lesa sa ilúzia poobzerala naokolo. Následne vstúpila do lesa. Vetvičky a listy mi praskali pod nohami preto som išiel vedľa ilúzie ktorá namiesto mňa bola nehlučná.

Na mužovej tvári bol pokojný výraz, zatiaľ čo ja som horel zvedavosťou. Bavilo ma ťahať ho za nos.

Odrazu moja ilúzia zastala. Nechápal som. Ja som jej pokynul aby sa hýbala, no ona stála ako prikovaná. Naznačil som aby išla vpred. Nič. Stále som to skúšal. Oblial ma studený pot. Toto predsa nieje možné!

Vzápätí sa stala tá najčudnejšia vec akej som nerozumel nerozumel ešte viac.

Bol som neviditeľný. Muž upieral pohľad na ilúziu. O chvíľu však obratne vystrel ruku a chytil ma pod krk.

Zalapal som po dychu a ilúzie odstránil. Nechápal som ako je možné, že ma ten chlapík odhalil!

Chytil som ho za ruku ktorou ma držal. Nepovolil. Čakal som čo urobí. Zabije ma? Ja mu to neuľahčím, no aj tak som čakal čo urobí. No nevybral som si najvhodnejšiu chvíľu. On totižto robil to isté. Chcel vedieť čo urobím.

Chceš to vedieť!? Tak teda dobre.

Povedal som si, uchopil ho obomi rukami a čo najrýchlejšie prehodil cez seba. Dopadol za mňa na chrbát a zťažka dýchal.

Ležal a snažil sa to rozdýchať. Vtedy som sa rozhodol tento súboj vyhrať a vymámiť od neho informácie.

Kľakol som si a chcel som mu uštedriť päsťouku keď sa odrazu stočil a vyskočil na rovné nohy. Ešte vykašliaval krv ktorá sa mu v tom návale nahrnula do pľúc.

Avšak o chvíľu bol opäť vo forme a zaútočil. Ja som iba stál a pozeral sa na neho. Nechal som moju ilúziu sa pozerať a ja som sa postavil za strom.

Muž sa pozeral chvíľu na ilúziu a vzápätí sa otočil ku stromu kde som bol ja a vrazil mi jednu do tváre.

Nechápal som. Ako to, že odhaľuje moje ilúzie? Ako to pozná?

Toto ma už nahnevalo. Moje ruky sa zaleskli mágiou a obalila ma do svojho obiatia zelená žiara. Vzápätí som mal na sebe moju zvroj.

Zvieral som žezlo v ruke. Muž zaútočil a ja som jeho päsť zadržal žezlom. Vzápätí som ho ním tresol do boku. Zasyčal od bolesti, no stále sa zaháňal päsťami. Uškrnul som sa.

Muž zobral zo zeme akúsi palicu a tou sa začal brániť. Začal som si všímať jeho silu. Jeho sila sa vyrovnala sile Ásgarďana.

Je to snáď Ásgarďan? Pomyslel som si.

,Niesom Ásgarďan.‘ začul som.

Chvíľu mi trvalo sa spamätať. Ten chlap mi vošiel do hlavy!? To nedokáže nikto! Ani matka, nie! Vôbec nikto! Toto ma nahnevalo. Veľmi ma to nahnevalo.

Skočil som na neho ako divá šelma, zrazil som ho na zem a žezlo mu priložil ku krku.

,,Ako si to urobil?“ pýtal som sa priamo.

,,Ako vidím ten svoj kameň už nemáš.“ uškrnul sa. ,,Teraz sme si podrobnejší než si myslíš.“

Keď dopovedal tak sa rozplynul. On sa teleportoval.

Prečo dokáže to čo ja? Ako to že používa rovnakú mágiu? O akom kameni hovoril? Žeby o zelenom smaragde? Niečo mi na tom nesedelo. Pokiaľ by sa aj naučil ovládať mágiu tak by sa mi nedostal do hlavy! Sám povedal, že nieje Ásgarďan. Čo potom? Kto má ešte taký silu ako Ásgarďania? A v tejto chvíli mi to konečne došlo. Kree.

Máme tu prvú kapitolu. Dúfam že sa vám páčila. Čo si myslíte o Lokiho ,kamarátovi‘? Prosím napíšte svoj názor do komentárov. A prajem pekný deň.❤️