Napísať fantasy príbeh v prvej osobe, najmenej 2000 slov, príbeh musí začať nasledujúcou vetou:

„Mal/a som dojem, že sa mi to musí snívať. Akokoľvek nepravdepodobné sa to zdalo, na slnkom zaliatej lúke predo mnou stála víla."

Mala som dojem, že sa mi to musí snívať. Akokoľvek nepravdepodobné sa to zdalo, na slnkom zaliatej lúke predo mnou stála víla.

Naozajstná víla. Nádherná a žiarivo oslnivá. Dlhé biele vlasy jej siahali po zem a oblečený mala jemný, takmer priesvitný plášť.

Vzdialená len na niekoľko metrov, hľadela priamo na mňa. V pohľade mala niečo nežné a trpezlivé. Akoby ma k sebe vábila a nemo vyzývala, aby som sa nebála.

Nechápavo som zažmurkala. Musel to byť sen, reálne nebolo možné, aby som uprostred slnečného dňa na lúke za našim mestom stretla vílu. Veď ako by to bolo možné? Víly predsa v reálnom živote neexistujú. Vily sú rozprávka pre malé deti, nahovárala som si, zatiaľ čo víla trpezlivo čakala.

Čo ma však na tom všetkom znepokojovalo najviac, boli moje rozporuplné pocity. Na jednej strane som si uvedomovala, že niečo nie je v poriadku, no na druhej strane ma k tej nádhernej bytosti niečo silno priťahovalo.

A ona to vedela, pretože odrazu ku mne natiahla ruku. Pochopila som to ako pozvanie. A hoci môj mozog volal na poplach, nohy sa samé odlepili od zeme. Šokovane som sledovala, ako som sa k nej pomaly, čoraz viac približovala a celé moje vnútro horelo nedočkavosťou a strachom zároveň.

„Vitaj," oslovila ma tým najkrajším hlasom, aký som kedy počula. „Poď, už ťa dávno čakáme,"

Čakáme? Kto my? Ich je tam niekde viac? Kde som sa to vlastne dostala? Zaváhala som. Čo ak som sa naozaj práve rútila do nejakej pasce? Čo urobím v prípade, ak tam niekde na mňa číha nebezpečenstvo? Nikto nevedel, kde som sa vybrala, nikomu som nič nepovedala. Ak by sa mi niečo stalo, nemal by mi kto pomôcť...

„Nemusíš sa báť," prehovorila víla znovu, akoby mi čítala myšlienky. „Nechcem ti ublížiť. Iba ti chcem niečo ukázať."

Ako zhypnotizovaná som ju nasledovala ďalej. Poháňala ma zvedavosť. Prešli sme cez rozkvitnutú lúku, plnú voňavých kvetov, až do blízkeho lesíka. Na prechádzky do prírody so nechodievala často, ale vždy, keď som sa tam náhodou objavila, bolo to pre mňa istým spôsobom nezabudnuteľné. A inak tomu nemali byť ani vtedy.

Kráčali sme lesom, ukryté v tieni stromov, vetvičky pod nohami ticho praskali a pripomínali mi detstvo, keď som sa do lesa chodila prechádzať so svojou babičkou. V tej chvíli som úplne zabudla na všetko okolo seba a vďaka spomienkam na dávne časy som všetky starosti a obavy vytesnila z hlavy.

Hlboko v lese ma čakalo obrovské prekvapenie. Na malej lesnej čistinke tancovali ďalšie víly. Zalapala som po dychu. Boli ich tam desiatky. Bola som nimi taká očarovaná, že som ich ani nedokázala spočítať. Len som tam stála ako skamenená a otvárala ústa ako ryba na suchu.

Už som naozaj ničomu nerozumela. Pokiaľ mi pamäť siahala, vo všetkých rozprávkach víly tancovali len za mesačného svitu a nikto ich nesmel vidieť. A stretnutie s nimi znamenalo pre človeka obyčajne nemalé problémy. Buď ho utancovali na smrť, otrávili, alebo omámili tak, že si ráno, keď sa zobudil na lúke, nič nepamätal. Ako sa tam dostal, čo celú noc vyvádzal, keď si ráno po zobudení necítil telo ani zadok. Ako bolo teda možné, že som sa medzi nimi ocitla aj ja? Nemohol to byť sen. Na to to bolo až príliš živé. Uvedomila som si, že mi možno hrozilo nebezpečenstvo. Na druhej strane, tie víly nevyzerali vôbec nebezpečne. Možno to nakoniec nebolo tak, ako sa zdalo a naozaj mi nič nehrozí. No to nezistím, pokiaľ odtiaľ zbabelo ujdem.

„Vitaj medzi nami," privítala ma medzi nimi najkrajšia víla zo všetkých. Vyzerala ako anjel, aj hlas mala nežný a anjelský. „Už sme sa ťa nevedeli dočkať," žiarivo sa usmiala.

Prekvapene som nadvihla obočie. To mi vážne každý musel opakovať, ako dlho na mňa čakali? Prestávalo sa mi to páčiť. Naozaj tam niečo nehralo. Buď mi niekto chcel vážne ublížiť, alebo si niekto zo mňa naozaj strieľal.

„Sledujeme ťa už dlho," prehovorila melodickým hlasom najstaršia víla. Vyzerala úplne inak ako ostatné. Pramenil z nej akýsi rešpekt. Musela byť ich kráľovná. „Čakali sme, kedy sa konečne ukážeš. Vysielali sme k tebe toľko signálov... Už som prestávala dúfať, že raz prídeš. Ale myslím, že môžem hovoriť za všetky sestry," rukou opísala kruh okolo skupinky víl, „že to čakanie za to stálo. Sme rady, že si k nám konečne zavítala. Verím, že sa ti bude medzi nami páčiť."

Akoby ma v tej chvíli obaril vriacou vodou. „Č-čože? Sle-sledujete ma?" zmätene som koktala. „A-ako? A prečo?" sypala som jednu otázku za druhou. Toto už bolo naozaj nepríjemné a vyvolalo to vo mne vážnu obavu o svoj život. Ktovie ako dlho som bola terčom sledovania a vôbec som si to nevšimla.

„Ako, to ti, bohužiaľ, povedať nemôžem, je to tajné a záležitosť nášho lesného spoločenstva," smutne sa usmiala vília kráľovná. „Ale môžem ťa ubezpečiť, že ti nikto z nás ublížiť nechce. Zaujal nás tvoj talent. Nádherne tancuješ, bola by škoda tento dar premrhať a Ďalej nevyužiť. Preto sme sa ti rozhodli pomôcť a čo-to ťa priučiť. Je pre nás veľkou cťou privítať ťa medzi nami."

Vytreštila som oči. O čom to, preboha, hovoria? „To musí byť nejaký omyl," hlesla som. „Ja predsa neviem tancovať." Nikdy v živote som netancovala na verejnosti, maximálne doma, vo svojej izbe, keď nikto nebol doma.

„Žiadny omyl, milá moja," prehovoril odrazu mužský hlas, pri ktorom ma zachvátili zimomriavky. Bol mi taký povedomý... V tej chvíli sa spoza jedného stromu vynorilo to najdokonalejšie stvorenie na svete. Vysoký mladík so žiarivými, takmer bielymi vlasmi, oblečený len v čomsi, čo mi pripomínalo rímsku tógu, a s tými najkrajšími očami, aké som kedy videla. „Ja som ten, čo ťa objavil, Možno si to ešte pamätáš... Lúka za dedinou, venček z púpav vo vlasoch, tajomná návšteva na okraji lesa."

„Tak to si bol ty," fascinovane som vydýchla pri tej spomienke. Aj keď to bolo takmer pred rokom, bola stále ako živá. V ten deň som asi prvýkrát v živote tancovala niekde, kde bola šanca, že ma niekto uvidí.„A ja som si myslela, že mám snáď vidiny, keď tam v jednu chvíľu niekto bol a v druhej zase nie."

„Nie, nemala si vidiny," mladík stál odrazu pri mne. Ani neviem, ako sa tam dostal, veď okamih predtým bol ešte pár metrov odo mňa. „Len ja som bol príliš neopatrný," mykol plecami. „Ale už nestrácajme drahocenný čas zbytočnými rečami. O chvíľu sa zotmie a les bude pre teba, smrteľníčku, nebezpečný."

Naprázdno som preglgla, Tmy som sa už odmalička bála. A ak ostanem po zotmení v lese s týmito podivnými stvoreniami, asi sa zbláznim. Zobuďte ma niekto, to je snáď zlý sen!

„Ničoho sa neboj a podaj mi ruku," milo pokračoval víli mladík. „Ako sa voláš?" opýtal sa, keď ma jemne viedol za ruku do stredu čistinky, z ktorej sa pri tej príležitosti stal tanečný parket. „Ja som Emanuel."

Hanblivo som sa zachichotala, Ako ten motýľ z rozprávky. To si ľahko zapamätám. „Pekné meno," usmiala som sa. „Ja som Angelika."

„Takže, Angelika, teraz nemysli na nič a vnímaj len hudbu a tanec. Pokojne zavri oči a nechaj sa mnou viesť," upokojujúco hovoril, zatiaľ čo ma chytil a pomaly sme začali tancovať. 

Bolo to dokonalé. Niekde za nami znela tá najkrajšia hudba akú som kedy počula a ja som tancovala s najdokonalejším mladíkom na svete. Čo tancovala, takmer sa vznášala. Pripadala som si ľahká ako pierko, Emanuel ma viedol tak ľahučko, akoby som naozaj nevážila viac ako malé dieťa. Čo viac som si mohla priať? Cítila som sa tak neskutočne príjemne a vôbec som nevnímala čas.

„Ide ti to výborne," zaznelo mi do ucha po čase, ktorý mi pripadal ako večnosť. „Vedel som, že máš talent, už keď som ťa vtedy zbadal na tej lúke. Vznášala si sa tak ladne, priam ako víla. Nikdy by som si nebol pomyslel, že niekto z ľudí môže tak prenádherne tancovať. Mohol som na tebe oči nechať. Asi preto som bol taký nepozorný a na chvíľočku si ma zahliadla," zachichotal sa a mne sa zježili snáď všetky chlpy. On so mnou normálne flirtoval!

„Zase nepreháňaj," zamumlala som a ďalej tancujúc otvorila oči, aby sa môj pohľad stretol s tou najdokonalejšou zelenou. Zalapala som po dychu. Jeho oči žiarili ako dva smaragdy, usmievali sa a mala som pocit, že mi musí vidieť až na dno duše. Nebolo mi to úplne príjemne, nuž som odvrátila pohľad. „Nikdy som sa neučila tancovať, ako je potom možné, že som podľa teba taká dobrá, keď som to doteraz nemala ako zistiť?"

„To ja neviem, ale mám na takéto veci cit. Mám totiž špeciálny dar zistiť, kto má na niečo talent a kto nie. A ty ho rozhodne máš, len si ho doteraz nemala kde rozvíjať. Ktovie, možno je to tým, že máš v rodine nejakého predka s vílimi koreňmi," zamyslel sa. "V každom prípade, ako povedala kráľovná, bola by škoda nechať tvoj talent zaniknúť. Môžeš toho v živote ešte veľa dokázať."

„To je čudné," zašomrala som. „Nemôžem byť víla. Som človek."

„To je síce pravda, ale to na tom nič nemení. Prečo by si nemohla byť víla? V predchádzajúcich generáciach sa veľa našich, lesných víl zamilovalo do dedinských mládencov a aj napriek upozorneniam a zákazom našej komunity sa za nich vydali. A keďže splynutím so smrteľníkom stratili nesmrteľnosť, až do svojej smrti žili obyčajný život obyčajného smrteľníka. Nikto, dokonca ani ich milovaný, o nich nevedel, že sú víly a oni to o sebe nerozhlasovali. Veď kto by im už len uveril? Takže tvoj prípadný víli pôvod vôbec nie je vylúčený," zakončil svoje rozprávanie.

Predstava, že by som naozaj mohla mať v rodokmene nejakú vílu bola bizarná. No na druhej strane, prečo nie? Ktovie koľko ľudí sa môže pýšiť tým, že malo v rodine vílu? Škoda však, že sa to nedá nijako zistiť...

Ešte sme chvíľu tancovali, keď sa v diaľke sa ozvalo hlasné zavytie. Vyľakane som zastavila a obzrela sa okolo seba. Vydesene si uvedomila, že les je ponorený do tmy. Ako dlho sme to vlastne tancovali? Nemohla to byť viac ako polhodina, najviac hodina, ako to, že sa už zotmelo?

„Vlci," zašepkal Emanuel a ja som sa k nemu vystrašene pritisla.

„Mám strach," hlesla som. Ešte nikdy som nebola v lese po zotmení.

„Ja ťa ochránim, neboj sa," pritiahol si ma ešte bližšie ku mne. „Nedovolím vlkom, aby ti ublížili. Poď, pomaly ideme k ostatným vílam, a potom opustíme les," pokojne povedal a chytil ma za ruku. Spolu sme prešli k zvyšku skupinky, ktorá sa už zhromaždila na okraji čistinky.

„Je mi ľúto, ale musíš odísť," ozvala sa kráľovná víl. „Les v tomto čase je pre teba ako smrteľníčku veľmi nebezpečný. Vlci a iné nočné tvory nám, vílam, podľa starodávnej dohody neublížia, ale či budú také milosrdné aj k ľudskému tvorovi, to ti nemôžem sľúbiť. Môžem ti však pomôcť dostať sa von z lesa."

„Ja... Ja chcem ísť domov," fňukla som, chúliac sa k Emanuelovi.

„Emanuel ťa odprevadí na lúku," pokračovala kráľovná, nevšímajúc si môjho prerušenia. „Ďalej ale bohužiaľ, nemôže ísť. Mimo lesa a lúky by to bolo priveľmi nebezpečné zase preňho. Ďalej to už musíš zvládnuť sama."

„D-dobre," pípla som vystrašene, lebo zavýjanie sa čoraz viac približovalo. „Prosím, Emanuel, poďme už."

S požehnaním kráľovnej som sa spolu s mojím vílim princom vydala na odchod z lesa. Vystrašene som sa k nemu tisla, slzy na krajíčku. Ledva sme prešli niekoľko metrov, obkolesili nás vlci. POhľady mali lačné, pripravení každú chvíľu zaútočiť na svoju korisť. Na mňa. Od strachu som vykríkla a rozplakala sa. Už som viac nedokázala zadržať slzy. 

Emanuel ako môj ochranca prehovoril k vlkom. „Prosím, nechajte ju odísť. Neubližujte jej."

„Prečo by sme to mali urobiť?" výsmešne sa ozval vodca svorky, desivo vyzerajúci starý vlk so žiarivo žltými očami. Aj keby to bol dobrák od kosti, už len jeho výzor v ňom vzbudzoval strach. „Je to človek, s nimi dohodu nemáme. Pokiaľ je po zotmení v lese, je naša."

„Urobte raz výnimku, žiadam vás o to ako víli princ."

Vlk sa opäť výsmešne zasmial. „Prečo by som to mal urobiť? Čo robila v lese s vílami? Pokiaľ viem, smrteľníci tam nemajú povolený vstup. Takže -"

„Je to môj hosť," prerušil ho Emanuel. „Prišla na môj rozkaz. Priviedla ju jedna zo služobníc, aby som ju naučil tancovať."

Odrazu sa vlkovi rozsvietili oči ešte viac. Bolo to ešte strašidelnejšie než predtým. „Ona vie tancovať?" zvedavo sa zaujímal.

„Áno."

„Dobre, urobme dohodu," navrhol vodca svorky po chvíli, ktorý mi pripadal ako večnosť. „Ušetríme ju v prípade, že vydrží tancovať celú noc. Ale nie s tebou, či tvojimi sestrami, ale s nami, vlkmi, pánmi nočného lesa. Ak to vydrží do úsvitu, je voľná a viac jej nikto z mojich synov a bratov neublíži."

„Č-čože?" vydesene som vykríkla. Tancovať s vlkmi? To sa rovnalo samovražde! Veď... Veď to sa ani nedá!

„Počula si," kapituloval Emanuel. Pochopil, že s vlkmi viac nevyjedná. Zrejme už toto bol kráľovský ústupok. „Obávam sa, že je to naozaj jediná cesta, ako ostať nažive. Ak teda prežiješ tú noc," vzdychol.

Rozklepali sa mi nohy a zhlboka som dýchala. Čo mám robiť? Horúčkovito som premýšľala. Ak to nevyskúšam, okamžite ma zožerú. A skúsiť to... Má to vôbec zmysel? No ak to neskúsim... Za pokus nič nedám.

„Idem do toho," prehovorila som napokon roztraseným hlasom, keď som zozbierala zvyšky svojich síl. Nemala som čo stratiť.

Napokon to nebolo až také hrozné. Ukázalo sa, že Emanuel mal s tým tancom pravdu, Stačilo sa len dostať do formy. 

Keď ráno konečne svitlo, opúšťala som les unavená, no šťastná, že som živá a zdravá. A na tanec s vlkmi som spomínala ešte dlhé roky po tej čarovnej skúsenosti. Len škoda, že som sa s nimi nemala komu pochváliť. Veď kto by mi už uveril...

A čo sa týka Emanuela, toho som nikdy viac nevidela, hoci som na tú lúku, či do lesa odvtedy chodila každý deň a presedela tam celé hodiny. Akoby sa po ňom a vílach zľahla zem.

Do lesa som po zotmení nikdy viac nešla.