„Pozývam ťa k Albertovi," navrhol Harry. „Ako za starých čias."

„To... by bolo super." Louis sa nezmohol na slovo. Ako je to dávno, čo tam boli spolu naposledy? Don Alberto bolo jeho obľúbené miesto. Miloval talianske jedlo, Harry to vedel, no napriek tomu v posledných rokoch uprednostňoval čínsku reštauráciu. Ešte donedávna vôbec nehľadel na to, čo chce on. Až doteraz.

Voľný stôl našli pomerne ľahko. Časom, kedy bola reštaurácia preplnená, zrejme dávno odzvonilo. Niežeby sa sťažoval. Aspoň budú mať väčšie súkromie. Nemal rád, keď ho očumovali iní ľudia.

Len čo sa usadili, pristúpil k nim čašník. „Dobrý večer," pozdravil sa a položil pred nich na stôl jedálny lístok. „Čo vám zatiaľ prinesiem?"

„Dvakrát dva deci bieleho vína."

„Nie," zakročil Harry rázne. „Mne doneste jablkový džús. Ty si daj pokojne čo chceš," usmial sa na Louisa.

On to naozaj myslí vážne... „Tak víno nie." Louis sa ospravedlňujúco pozrel na čašníka. „Ja si dám... čaj."

„V poriadku. Zatiaľ si vyberte jedlo." Čašník sa uklonil a odišiel.

„To si nemusel robiť," Harry sa vďačne zahľadel Louisovi do očí, „pokojne si si mohol dať to víno."

Louis s úsmevom pokrútil hlavou. „Nie. Jednak by mi samému nechutilo a... Nechcem ťa zbytočne provokovať, keď... Keď sa snažíš prestať."

„Nesnažím, Lou. Ja som prestal."

„Verím ti. A som na teba fakt hrdý, Hazzy."

V tej chvíli nemohol byť Harry šťastnejší.

„Vybrali ste si?" Čašník sa pri nich zjavil tak náhle, bez varovania, akoby práve vyrástol zo zeme. Položil nápoje na stôl a čakal na odpoveď.

„Eh," zamumlal Louis zahanbene. „Ja by som si dal toho morského vlka na víne," vyhŕkol prvú vec, na ktorú mu v jedálnom lístku padol zrak.

„Dobrá voľba," usmial sa čašník a obrátil sa na Harryho. „A vám, pane?"

„Lasagne Salvatore. Tie som nemal celé roky, tak ma nesklamte," šibalsky žmurkol na čašníka. „Tak, Lou, pripime si."

„Hm, čajom som si ešte nepripíjal," uškŕňal sa Louis.

„Všetko je raz po prvýkrát."

„Tiež pravda. Tak... Na zdravie."

„Na zdravie. A na nás."

***

„Dávno som sa tak dobre nenajedol," pochvaľoval si Harry, keď sa ruka v ruke vracali domov.

„Ty si stále Alberta odmietal," neodpustil si Louis malé podrypnutie. „Ja som ťa tam volal stále."

„Zlato," vzdychol si Harry. „Nemyslel som to tak, ale beriem, moja chyba."

„A ako si to teda myslel?"

„Jednoducho. Konečne som si večeru nemusel navariť sám. Vieš aká je to úľava?"

Louis sa zasmial a vystrúhal škodoradostnú grimasu. „Hmmm, keď tak nad tým premýšľam..." zámerne sa na chvíľu odmlčal, „aby si nevyšiel z cviku, zajtra varíš večeru ty."

„To nemyslíš vážne," zaúpel Harry. „A ja som sa tešil, že si konečne trochu oddýchnem. Ale okej, postarám sa o teba," usmial sa a vtisol Louisovi letmý bozk na ústa.

„Ahoj, Harry," ozval sa náhle oproti nim tichý hlas. Patril vysokému mužovi v mikine s kapucňou, zhrbenému a na prvý pohľad zronenému.

„Mike, chlape, dlho sme sa nevideli, ako žiješ?"

„Všetko je v háji," vydýchol muž. „Syna mám chorého, zajtra ide do nemocnice na hospitalizáciu s podozrením na nádor v mozgu. Má iba päť a už mu budú robiť lumbálnu punkciu. A potom ešte čakať na výsledky... Som v totálnej riti, kámo."

„Ach, to ma mrzí," hlesol Harry šokovane. Opatrne pustil Louisa, pristúpil ku kamarátovi a chlapsky ho objal. „Môžem ti nejako pomôcť?"

„Vďaka za ochotu. Ale nie je ako. No mysli naňho, prosím. Ak... Ak by som ho stratil, nezvládnem to."

„Verím, že to bude dobré. Budeme na vás myslieť. Pozdravuj odo mňa Ester, dobre? A ak by ste čokoľvek potrebovali, neváhaj sa na mňa kedykoľvek obrátiť."

„Ďakujem. Si kamoš. Majte sa, chalani."

„Drž sa, Mike," hlesol za ním Harry.

A/N:

Fúú, tak dostať sem do štádia, v ktorom príbeh je, punkciu, to bol boj... Ale napokon sa mi to podarilo 😁