Iwona vošla do triedy vo výbornej nálade, čo znamená, že v lepšej ako obvykle. 

,,Včera ho konečne chytili," poskytla odpoveď na spýtavé pohľady študentiek a Solveig stiahlo žalúdok.

,,Ale koho slečna?" spýtala sa zvedavo blondína.

,,Čarodejníka ktorý sa votrel sem na hrad."

,,A čo s ním bude?"

,,Pravdepodobne ho popravia ale ešte predtým ho vypočujú. Ale teraz do práce dievčatá..."

Solveig prepadol strach. No nie preto, že by sa bála o Coreya (možno trošku ale nechcela si to pripustiť) ale hlavne toho čo by sa mohli pri vypočúvaní dozvedieť. Ak zistia, že zabila Brynnu....

Tak sa bude musieť brániť. Presne tak, ona nedovolí aby jej vzali život len preto, že bola tak nehorázne oklamaná. Opäť ju prepadol hnev na čarodejníka. Toto je čo si zaslúži, len aby spôsob jeho smrti bol dostatočne bolestivý...

,,Solveig" 

,,Áno?"

,,Som rada, že mi konečne venuješ pozornosť!"

,,Áno slečna, prepáčte..."

,,Ako znie odpoveď?"

,,Odpoveď na čo, slečna?" Solveig si v duchu zanadávala, mala by sa viac sústrediť.

,,Na moju otázku Solveig, pamätáš si aká bola?" Solveiginu tvár zalial rumenec.

,,Nie slečna," odvetila po chvíli.

,,Aj som si myslela! Čo všetko môžete vyčítať z plameňov sviečky pri obrade?" spýtala sa Iwona a naklonila hlavu nabok. Solveigin mozog začal pracovať na plné obrátky, zamyslela sa a snažila si spomenúť na všetko čo čítala.

,,Čím väčší je plameň, tým skôr začne obrad fungovať a bude úspešný, Potooooom ak zhasne pri obrade len jedna svieca alebo nie všetky tak no nevyjde. Ale keď všetky tak obrad sa podaril. Aaaaa ešte niečo s dymom, podľa toho kam mieri...." Solveig si snažila spomenúť ale nič.

,,Ak dym mieri smerom k nám obrad bude pokračovať rýchlo, ak od nás tak to bude vyžadovať trpezlivosť."

,,Áno slečna."

,,Dobre, večer sa stretneme v mojom kabinete."

۞

,,Solveig, naposledy som ťa varovala..."

,,Ja viem..."

,,Vieš o tom, že je možné, že ťa vylúčime?"

,,Áno slečna, ale nie je skúška náhodou potrebnejšia? Ak ju spravím, tak nie je problém, no nie?"

,,Solveig.."

,,A aby ste vedela ja ju spravím, delemart slečna!"

۞

Solveig sa na zaklopanie strhla. Dvere sa otvorili a v nich stálo čiernovlasé slušné dievča.

,,Čo tu chceš?" zavrčala Solveig.

,,Volajú ťa."

,,Ale kam?"

,,Do riaditeľne!" Solveig zovrelo hrdlo.

,,Nevieš prečo?" spýtala sa aj keď vedela.

,,Neviem."

,,Počkaj! Kde je riaditeľňa?"

,,No veď, poď za mnou..."

Kráčala sa dievčaťom. Po chrbte jej behali zimomriavky. Musí to nejako uhrať, nesmú ju zabiť!

Kráčali úplne hore do najvyššej veže, tam dievča odišlo a nechalo Solveig stáť pred veľkými dverami. Zhlboka sa nadýchla a zaklopala. Otvorila ťažké dvere, vstúpila.

Miestnosť bola obrovská. Mala veľké okná, všade boli sušené byliny a po stenách sa plazil brečtan. Bolo tam dokonca malé jazierko v ktorého vnútri akoby plávali svetielka. Za dreveným stolom sedela Valdis a vedľa na stoličke bol spútaný Corey. Solveig ho úplne ignorovala. V miestnosti bolo aj pár členov rady ktorých Solveig nepoznala, medzi nimi aj Gemma.

Solveig zrazu nevedela čo robiť, ako sa tváriť? Má sa ukloniť? A čo s rukami? A tak tam len stála a pozdravila sa. No slovo daglath bolo ledva počuť. Solveig nadvihla bradu a pozrela sa Valdis do očí.

,,Je to ona?" spýtala sa Valdis a Corey prikývol.

Solveig si zahryzla do pery tak silno, že v ústach zacítila pachuť krvi.

,,Tento čarodejník tvrdí, že si mu pomáhala a dokonca, že ty si zodpovedná za vraždu Brynny, je to tak?"

Solveig sa opäť nadýchla.

,,To je pravda pani, ale nie úplná. Začalo to tak, že mi začal podsúvať sny, to je zrejme jeho odbor. Domnievala  som sa, že sny mi niečo chcú naznačiť, tak som robila podľa nich. A tak som našla tajnú miestnosť."

,,A potom?" spýtala sa Gemma a Solveig pozrela na Coreya. Ona nezomrie, to v žiadnom prípade. A mierne upravená verzia bude bezpečnejšia.

,,Potom musel niekto na mňa zoslať nejaké zaklínadlo, ale nemohol to byť on, lebo to zaklínadlo bolo naozaj silené." Solveig ešte stále z Coreya nespustila oči, na tvári sa mu zračila očividná hrôza, čo ju potešilo. Teraz môže aspoň naplno využiť svoje poznatky o zakázaných zaklínadlách. V duchu našla tu správnu stranu knihy a snažila si spomenúť na všetky príznaky zaklínadla stychd.

,,Od vtedy som mala pocit, že nie som vo svojom tele, ale iba ho sledujem z úzadia a nemôžem ho ovládať. Mala som pocit, že som v neviditeľnej klietke. A moje telo si robilo, čo chcel ten niekto. Potom moje telo išlo za Brynnou a podalo jej elixír na zástavu srdca. Odvtedy chodilo za ním a dokonca ho vyliečilo. No nedávno ani neviem ako sa mi z kúzla podarilo vymaniť, bolo to práve vtedy keď ste ma našli v knižnici. Veľmi som vám vtedy chcela o všetkom povedať ale jednoducho som sa bála čo so mnou bude, preto som neprišla. Nechcem aby ste ma vylúčili, ja za to nemôžem..." Solveig s námahou vytlačila pár sĺz. Tak malo by to fungovať.

,,Neboj sa, nebudeš vylúčená, tak sa zdá, že čarodejník má silnejšieho majstra..." 

,,Mohol by to byť..." povedala jedna z čarodejok.

,,Guldan? Áno je to možné," pokračovala Valdis. ,,Ty dievča si bola zrejme pod vplyvom zaklínadla stychd. No tak či tak si poslúchla sny a preto budeš potrestaná. No nie vylúčením ale znamením forridh. A to hneď," Solveig pristúpila k stolu a prikývla. Znamenie forridh poznali všetky čarodejky. Znamenie toho, že pomáhali zradcovi. Každopádne pomyslela si Solveig som obišla dobre.

Valdis pristúpila ku Solveig tak blízko, že dokázala rozoznať všetky znaky na Valdisinej tvári. Valdis si ju premerala a potom vybrala železný znak. 

,,Rozpáľ ho!" prikázala. Solveig zaťala zuby. To je ako keby si sama nachystala šibenicu na ktorej odvisne. Ale hnev prehltla a zamrmlala zaklínadlo, ktoré runu f rozpálilo do červena. Valdis jej horúci kov priložila z druhej strany krku a Solveig vykríkla od bolesti. Nikdy necítila bolesť popálenia, lebo bola predsa ohnivá čarodejka. Ale kov bol začarovaný tak, aby ju cítila. Po chvíli ktorá Solveig pripadala ako večnosť, Valdis konečne kov odložila a Solveig ostala na krku popálenina.

۞

Sedeli v koloseu. Všade bola tma iba v strede, podobne ako pri Brynninom obrade, boli sviečky rozostavané do kruhu a na oltári ležal zviazaný Corey. Solveig ešte nikdy popravu nevidela a veľmi ju zaujímalo ako bude prebiehať. 

Ku oltáru podišla celá rada a každý jej člen mal v ruke nôž. Že by ho išli dobodať k smrti? To nie je až tak zlé. 

Zrazu sa začal z oltáru dvíhať dym, že zakryl Coreya Vtedy čarodejníci s dýkami pribehli k oltáru a zabodli ich tam - pravdepodobne do Coreyhovo srdca. Ozval sa výkrik a sviece zhasli. 

To je všetko? Pomyslela si Solveig ale keď sa sieň začala vyprázdňovať pochopila, že áno. Chvíľu hľadela na oltár. Aj posledný kúsok jej bytia sa s Coreyom rozlúčil. Vedela, že na neho nezabudne. Akoby aj mohla? Bol to človek ktorý jej bývaval najbližšie. Bolo jej to ľúto, dokonca ju aj pichlo pri srdci keď si uvedomila, že už nežije. Povzdychla si, je to tak ako to je.