Solveig sa ani sa nenazdala a prišli jej dva posledné dni v škole - skúšky. Práve preto dnes všetky čarodejky z tretieho ročníka čakali v sále na to čo sa vlastne bude diať.

,,Milé dámy," Valdis stála dole na javisku, na tom istom mieste kde len prednedávnom umrel Corey - prebleslo Solveig mysľou. ,,Dnes sa začne vaša skúška na ktorú ste sa pripravovali po tieto tri roky. Začne sa dnes o šiestej ráno, čo znamená, že o hodinu. Do vtedy každej z vás odovzdajú potrebné veci ne miešanie elixírov. Tie využiť môžete, ale aj nemusíte, no s elixírmi máte väčšiu šancu. Skúška sa bude konať v lese za školou, bude trvať do zajtrajšej polnoci. Cieľom je...." Valdis sa odmlčala. ,,...Prežiť." Solveig prebehli po chrbte zimomriavky. V hlave mala jedinú otázku:

Má sa snažiť vôbec o prežitie?

۞

Stáli pred lesom. Všetkým v škole bolo známe, že tu sú neuveriteľne nebezpečné tvory a nielen to. Keď sa Solveig poobzerala okolo. Všetky dievčatá boli bledé a očividne nervózne. Solveig si povzdychla. 

Čo čakala od skúšky? Že to bude ako v škole? Použiť pár zaklínadiel, namiešať elixír a hotovo? Nie! Solveig vlastne ani poriadne nevedela čo čakala. Hľadela na les. Ihličnany, ale ihličia bolo žalostne málo, sneh, búrkové mraky.

Zaznel zvuk podobný výbuchu a čarodejky sa pustili do lesa. Má čakať kým si ju niečo nájde? A zabije? Od Coreyho smrti mala zvláštny pocit. Akoby nemala zmysel. Načo žiť? Mala sa nechať zabiť spolu s ním a bolo by po starostiach! Lenže vtedy sa chcela pomstiť a nie umrieť, ale teraz?

Kráčala cez les, sneh jej vŕzgal bod topánkami. Mala na sebe len školskú uniformu (hnedé jednoduché šaty s dlhými rukávmi, so znakom ohňa) takže jej bola neuveriteľná zima. Zahriala sa zaklínadlom. 

V tej chvíli jej v hlave skrsla myšlienka. Čo keby utiekla? Lenže ako? Les mal okolo seba určite magickú bariéru aby neunikol nejaký netvor ktorého tu väznili. 

 Solveig zo zadumania vyrušil šuchot. Prudko sa otočila ale nikde nič. Pozrela hore na strom a uskočila, lebo to niečo čo na ňom sedelo zoskočilo do snehu. 

Vystrelo sa to. Ukázalo, že to bol upír - vysoký so nechutne bledou pokožkou, čiernymi vlasmi a červenými vpadnutými očami. Solveig okamžite začala rozmýšľať nad zaklínadlom. Vystrela pred seba ruku a začala otáčať prstami, tak ako si to kúzlo vyžadovalo.

,,Nie, počkaj!" vykríkol odrazu upír. ,, Ja ti nechcem ublížiť, naozaj."

,,Samozrejme..." zahundrala Solveig a pochybovačne sa zasmiala.

,,Nie, pozri," pokračoval ,,Mňa tu väznia ako príšeru ktorá vás ma vyzabíjať, lenže ja krv čarodejníc neznášam."

,,Čože?"

,,Je odporná, aby si vedela. To robí tá mágia, je tak hnusne horká. Niekomu chutí, ale mne určite nie. Radšej mám ľudskú krv." povzdychol si upír.

,,Ale veď bez krvi nemôžeš žiť, takže..."

,,Ale nie, hádam si nemyslíš, že sa živím iba čarodejnicami, to určite nie. Sú tu aj zvieratá."

,,Tak fajn." 

Solveig stiahla ruku, keby niečo, onedlho vyjde slnko a upír sa musí schovať. Solveig si zívla.

,,Ak chceš môžeš u mňa prespať, je tam bezpečne a ostatní upíri ku mne nechodia..."

,,No to určite!" povedala zhnusene Solveig. ,,Odmietam spať v tom smrade, ale pomôcť by si mi mohol..."

,,No.." upír si povzdychol.

,,Nevieš ako sa odtiaľto dostať preč inokadiaľ ako cez školu?"

,,Keby som to vedel, tak tu nie som slečinka," zaškeril sa a odhalil tak predĺžené očné zuby.

,,Asi máš pravdu, maj sa..."

,,Dievčatko..."

,,Áno?" otočila sa Solveig.

,,Dávaj pozor na ostatných upírov, môžu ti vycicať krv."

,,Ale nehovor," uškrnula sa Solveig.

Upír sa opäť usmial, uklonil sa a odišiel. Solveig si povzdychla a vybrala sa opačným smerom. Kráčala hodne dlho- niekoľko hodín. Okolo obeda sa spustila snehová búrka. Nie až tak silná, no za ten čas sa skryla pod previs. 

Boli približne štyri hodiny večer keď znovu začala blúdiť lesom. Nechápala ako je možné, že doteraz narazila len na jediného upíra, ktorý nepije ani čarodejnícku krv? Najprv si myslela, že upír sa vráti a nakoniec ju napadne, ale ukázalo sa, že vravel pravdu. Pravdovravný upír, ktorý nepije čarodejnícku krv pokrútila Solveig hlavou.

Opäť šuchot. Žeby sa nemýlila a vampír sa vrátil? Nie, je predsa deň. Na strome nebol nič, ani pred ňou. Otočila sa. 

Nádych, výdych. Tentoraz to nebol upír ale vlk. Lenže nie hocijaký vlk. Zrejme mu dali nejaké elixíry aby bol nebezpečnejší. Solveig nemyslela na zaklínadlá, ale bežala ako o život, veď o život aj išlo.

Nohy sa jej zabárali do snehu, kľučkovala pomedzi stromy, nohy jej oťažievali, počula dupotanie láb po snehu, vlk ju doháňal, rýchla vymýšľala zaklínadla. Otočila sa jedno zamrmlala a vlk vzbĺkol. Ale nič viac, bežal ďalej a bol ešte smrtonosnejší. 

Solveig zakopla a padla do snehu. Privrela oči a modlila sa aby smrť prišla rýchlo. Nič sa však nedialo. Obzrela sa a vlka nikde. Postavila sa a zdvihla hlavu, to čo uvidela bolo oveľa nebezpečnejšie ako vlk. Teraz ju prepadol naozajstný strach. Stála tam, uprostred lesa a už nepochybovala, že zomrie.

Koniec prvej časti

Ešte menší dodatok

↓↓↓