Solveig za Coreym prestala chodiť. Bola na neho nahnevaná. Hodnoty a výnimočnosť! Ale prešiel týždeň a potom ten sen.... Nebola si istá či snu veriť alebo to bol len sen. Ako išli dni Solveig začal chýbať, presnejšie začala jej chýbať spoločnosť osoby s ktorou by mohla prehodiť slovko, dve. A práve z toho dôvodu  sa jednej noci vybrala opäť tajnou chodbou smerujúcej ku čarodejníkovi.

,,Nečakal som, že ťa tu ešte niekedy uvidím," privítal ju a prehrabol si čierne vlasy. Bol bledší a mal oveľa väčšie kruhy pod očami ako predtým. 

,,To som nečakala ani ja.... to, že sa vrátim. Ale som tu." Solveig si sadla na zem ku Coreymu. ,,Nevyzeráš veľmi zdravo," pokračovala.

,,Zdá sa, že rana je predsa len o niečo vážnejšia," zamumlal.

,,Môžem sa pozrieť?"

Prisunula sa bližšie k nemu a cítila jeho typickú šalviovú vôňu. Corey odokryl zranenie, rezná rana bola dlhá a okolo bola zaschnutá krv. Solveig zmraštila tvár. Liečiteľka nemusela byť na to aby vedela, že je to horšie ako Corey celý čas hovoril. 

,,Nevieš ako sa to lieči? Lebo ja nemám šajnu," pozrela sa na neho.

,,Čo to viem. Nemala by byť zapálená ale zišiel by sa rozmarín a....ako sa to.....aha, čiernohlávok. Rozmarín a čiernohlávok, áno, a ešte trocha vody."

,,Počkaj prinesiem." Solveig sa poobzerala naokolo. ,,Týmito dvermi sa dá ísť do kuchyne, tam by som to nájsť mohla,  len mi ich podrž aby som sa aj vrátila."

,,Dobre..."

Corey sa začal stavať na nohy a oprel sa o stenu. Bol oveľa vyšší ako Solveig. 

Keď Solveig otvorila dvere pred ňou sa rozprestrela úzka čierna chodba. Pustila sa po nej. Bola oveľa dlhšia, ako tá, čo viedla z knižnice. Po ceste sa modlila ku všetkým bohom čo poznala, aby tam nikto nebol. Keď prišla k dverám a pootvorila ich naozaj tam nikto nebol. Podoprela dvere malým stolíkom a vošla do miestnosti. 

V kuchyni ešte nikdy nebola, študentky tam mali zakázané chodiť, a o veľa neprišla. Miestnosť bola pomerne veľká ale celá špinavá a vládol v nej obrovský neporiadok. Solveig v tom bordeli horko-ťažko našla misku do ktorej napustila vodu. S bylinami to bolo ešte ťažšie. Rozmarín nakoniec našla ale čiernohlávok nikde. Bylinka s fialovými kvietkami sa akoby pod zem prepadla. Ale nakoniec ho predsa len našla. Bol totiž usušený a takto žiadne fialové kvety nemal. 

Keď konečne všetko mala vrátila sa ku Coreymu. 

,,A teraz čo?" spýtala sa.

,,Daj do do misky a zohrej vodu."

,,A ako to mám asi urobiť?" spýtala sa nechápavo Solveig.

,,No ako asi, máš predsa ohnivú mágiu!" 

,,Ahá, vlastne áno."

Keď voda bublala Solveig bola naozaj spokojná. Neviditeľný oheň, ktorý iba hreje sa jej podarilo vyčarovať na prvý raz.

,,Teraz pridaj byliny," pokračoval Corey.

Po dvadsiatich minútach jej zobral Corey misku, prešiel ponad ňu rukou a začal niečo mrmlať, pridal akýsi prášok a roztrhol kus látky, ktorý namočil do odvaru a potom si ranu obviazal.

,,To si nevedel urobiť sám?" zamrmlala Solveig a pokrútila hlavou.

,,Nie, nemal mi kto zohriať vodu," usmial sa a Solveig prevrátila oči. ,,Ďakujem."

,,Niet začo."

Corey prikývol. 

,,Vieš," prerušila ticho Solveig, ,,rozmýšľala som nad tým, čo si hovoril minule a..."

,,Áno, je viem, nesúhlasíš."

,,Nie, ja....ja si myslím, že by si mohol mať pravdu. Ale," pokračovala hlasnejšie keď uvidela jeho úškrn, ,,aj tak si nemyslím, že by sme mali proti nim bojovať, možno to vyriešiť mierovou cestou, chápeš, presvedčiť ich."

,,To sa nedá Solveig."

,,A skúšal si to niekedy?"

,,Nie, ale nepočúvali by ťa."

,,Ako to môžeš vedieť?"

,,Proste to viem."

,,Proste to vieš," pokrútila neveriacky hlavou.

,,Áno."

Povzdychla si.

,,Musím ísť."

,,Viem."

Vstala a vybrala sa ku dverám.

,,Nehnevaj sa, ja ti len hovorím ako sa veci majú."

,,Hm."

۞

Na elixíroch bola Solveig na tom čím ďalej horšie. Možno to bolo tým, že to bolo stále ťažšie, ale bolo to skôr tým, že neustále rozmýšľala nad Coreyho  slovami aj keď si niečo z toho nechcela pripustiť. Žeby bola naozaj pravda čo hovoril o tých hodnotách? Predstava, že by mohla byť v niečom lepšia ako ostatní sa jej páčila. A predsa len, kľudne môže byť pravda, že je výnimočná. Či nie práve ona má väčšiu moc ako ostatní? Pravdou bolo, že tými pár vetami jej Corey nasadil chrobáka do hlavy. 

Ďalšie sny neprichádzali a Solveig to naozaj sklamalo, najmä vtedy keď začínala veriť, že jej hodnota by naozaj mohla byť väčšia, že nie je ako ostatní, úplne obyčajná, veď takéto prorocké sny by jej len pridali na hodnote a jedinečnosti.

Solveig onedlho za Coreym chodila každý deň, či lepšie povedané noc a rozprávala sa s ním pomaly až do úsvitu. Odkedy sa s ním stretla bol jej život naozaj o niečo farebnejší.