Ešte pred úsvitom sa pobrali ďalej smerom na vrchol hory. Zatiaľ nič nestretli - buď sa zvery vzdialili keď videli veľkého červeného draka, alebo sa vyhýbali týmto miestam. Tentoraz však nepočuli ani to vytie vlkov, jediný zvuk, ktorý ich sprevádzal bolo hvízdanie vetra, ktorý postupne silnel až sa ocitli uprostred snehovej búrky. Sneh padal tak nahusto, že Solveig nevidela pred seba na viac ako na dva kroky. Vietor hučal a Solveig sa zdalo, že v ňom počuje hlasy a na chvíľu sa jej zdalo, že vidí približujúcu sa bielu postavu, no len čo žmurkla vidina sa stratila a  ona nevidela nič viac než snehové vločky v  búrlivom tanci.

Búrka stále neustávala, práveže sa zdalo, že neustále silnie. A tak tomu aj bolo keď prišla noc. Na úbočí hory neboli žiadne skaly v ktorých by sa dalo ukryť pred zúriacou búrkou, pretože bol hladký, až dokonale. Na noc sa Solveig schúlila tesne pri drakovi a pomaly zaspávala.

۞

Solveig sa poobzerala vôkol seba. Zrak jej padol na mreže jej cely, pomaly sa k ním priblížila a rukou chytila chladný kov, ktorý sa postupne rozpaľoval a ž sa úplne roztavil. Prekĺzla zväčšenou medzerou medzi mrežami a opatrne našľapovala po chodbe vo väzení. Cítila na sebe pohľady vpadnutých očí  ostatných väzňov ale rozhodla sa nevenovať im pozornosť. Keď prišla k zákrute vybrala sa hore schodmi, až sa ocitla v strede úzkej chodby. Preletela ňou ako tieň - nečujne a rýchlo. Zastala pri malých drevených dverách a cez otvor vyhliadla von. 

Zrak jej padol na obrovské hory týčiace sa všade okolo, ale pred nimi sa nachádzala ešte pomerne rozľahlá biela rovina. Na bielom snehu, poľahky niekto zazrie jej tmavú postavu. 

Ako čakala, dvere boli odomknuté, pomaly a nehlučne ich otvorila a vykĺzla von. Poobzerala sa naokolo a snažila sa nájsť najlepšiu cestu. Vedela, že nemôže premýšľať príliš dlho, lebo každú chvíľu sa tu zjaví druhá stráž. Tu jej zrak padol na biele vlky priviazané o múr veže, ktoré používali na lepšie vystopovanie svojich obetí. Pomaly a opatrne sa k nim začala približovať. Vlky odviazala a tie sa rozbehli smerom do hôr. Teraz ju už bude takmer nemožné nájsť. 

Rozbehla sa smerom do hôr po vlčej stope, síce sú vlky biele ale dobrý pozorovateľ, by si ich všimol bežať po nedotknutom snehu, a keďže si to nevšimol, zvolila to ako sa najbezpečnejšiu cestu. Len čo dobehla ku horám otočila sa a spokojne sa usmiala. Začalo husto snežiť, kým si všimnú, že zmizla, stopy budú dávno pod novou vrstvou snehu.

Vybrala sa smerom do hôr a rozbehla sa kľukato pomedzi stromy. Nebežala rovno, ale kľukato, aby keby náhodou predsa len našli jej stopu, aby to mali ešte ťažšie. Bola strašne smädná a preto sa vybrala ku rieke aby sa napila. No len čo zbadala svoj odraz vo vode prudko sa strhla...

۞

Solveig sa s trhnutím prebrala. Pred očami mala stále tvár ktorú zazrela vo sne. Určite ju už niekde videla, ale kde to bolo? 

Potriasla hlavou aby sa zbavila jej odrazu a poobzerala sa vôkol seba a postavila sa. Búrka už ustala a všade panovalo nepríjemné, až ohlušujúce znepokojujúce ticho, z ktorého jej naskakovali zimomriavky. Zdalo sa akoby sa na okamih zastavil čas. Solveig opatrne našľapovala smerom hore, Roigon ešte spal ale slnko sa svojimi prvými bledými lúčmi odrážalo od bieleho snehu.

 Zrazu Solveig za sebou začula v tichu unáhlené kroky. Rýchlo sa otočila, ale to už mala ku krku priložené ostrie meča.

Pozrela sa na neznámeho- bol to značne vysoký muž s dlhšími bledými vlasmi, ktoré mal zviazané na zátylku, modré oči žiarili v bledej tvári, ktorá mala mierne zamračený výraz. Mal na sebe čierny odev, aký doteraz Solveig nevidela. Okolo pásu mal opasok v ktorom mal ešte dve dýky. 

Solveig na neho len pokojne hľadela, teraz už vedela, že to bol on koho zazrela vynárať sa z búrky. Mlčala a čakala kým prehovorí. Nemala ani len tušenie kto to je a veľmi ju to zaujalo. 

Hľadeli si do očí a ani jeden z nich sa nehýbal. Solveig zachytila, že Roigon sa prebral a teraz veľmi pozorne sledoval túto situáciu.

,,Prišiel som aby..." prehovoril neznámy hlbokým zvučným hlasom. Ale stíchol. Solveig naklonila nabok hlavu a čakala. ,,Prišiel som pomôcť."

,,Komu?"

,,Tebe, Solveig."

,,Tým, že mi priložíš meč ku krku? Zaujímavé," Solveig prekvapilo, že pozná jej meno.

,,Ja..." začal ale opäť sa odmlčal Solveig nadvihla obočie. Keď nepokračoval Solveig len pokrčila plecami a spolu s Roigonom sa vybrala smerom k vrcholku hory.

Po pár krokoch sa otočila, pomyslela si, že keď pôjde s nimi aspoň ho bude môcť sledovať a zistiť  kto to vlastne je a aké má úmysly. Kývla mu hlavou a on sa vydal ich smerom. Keď pri nich zastal, Solveig  prehovorila:

,,Ty mňa poznáš ale ja teba nie, kto si?"

,,Moje meno je Týr."