Pomaly ale isto sa blížili k vrcholu hory. Solveig počas celej cesty nespúšťala zrak z Týra. Rozmýšľala kto to vlastne je, odkiaľ prišiel, ako je možné, že ju pozná a prečo za ňou prišiel. Nevedela odkiaľ mohol vedieť o tom kam idú pretože s nikým okrem Roigona sa o tom nerozprávala.  Možno ju iba sleduje a chce ju zabiť, a možno sa predsa len stretli náhodou - aj keď o tom veľmi pochybovala, neverila, že by sa niekto rozhodol len tak bezdôvodne potulovať po svete a náhodou uhádol jej meno. Ak ak je predsa len nebezpečenstvom a je jedno čo zamýšľa, má ho stále na očiach. A ak sa predsa len rozhodne jej niečo urobiť, bude pripravená.

prešiel už jeden deň odkedy, sa s Týrom stretli a doteraz nikto z nich neprehovoril ani slovo. Solveig sa preto rozhodla prerušiť toto ticho.

,,Kto vlastne si? A ako je možné, že ma poznáš?"

,,Som Týr."

,,To už viem, ale ako vieš kto som ja?"

Pokrčil plecami.

,,Už som o tebe niečo začul."

,,A ako si vedel, že som to práve ja?"

Pohodil hlavou smerom k Roigonovi. Solveig prižmúrila oči, bolo jej jasné, že niečo zatajuje.

,,Prečo si chcel ísť so mnou?" rozhodla sa ho spytovať kým jej naozaj niečo nevyzradí.

,,Rozhodol som sa, že vyskúšam niečo nové."

Solveig nadvihla obočie a zastavila. Zastal tiež a otočil sa na ňu.

,,Hádam si nemyslíš, že tomuto všetkému čo si mi tu narozprával naozaj uverím."

Mlčal a len na ňu s letmým úsmevom hľadel. Solveig si prekrížila ruky na hrudi. 

,,Počúvam," povedala a nespustila pohľad z jeho modrých očí.

,,Viem, že tvojím cieľom je zničiť Thamura, mojím tiež. Prečo sa nespojiť, proti spoločnému nepriateľovi?" 

,,Thamur," šepla Solveig, ,,to je jeho meno? Thamur?"

,,Áno, Thamur- čarodej, ktorý chce ovládnuť čarodejníkov a neskôr aj ostatných obyvateľov tohto sveta."

,,Prečo ho chceš zničiť?"

,,Chce ovládať, všetkých a všetko. Doteraz mal v moci môj život, bol som bez vlastnej vôle, chcem sa od neho oslobodiť a toto je jediný spôsob."

,,Pracoval si pre neho?"

,,Takmer celý život som prežil v jeho veži, v jeho svete."

Solveig len prikývla. Ak bola pravda to čo hovoril, mohol jej poskytnúť neuveriteľne veľa informácií.

,,Ako si sa od neho ale oslobodil?"

,,Má skupinu svojich morderenov-tajných vrahov ktorých posiela zabíjať svojich nepriateľov, mňa poslal zabiť teba."

,,A ako ti môžem veriť? Čo ak je to presne naopak, vykonávaš jeho príkaz a snažíš za ma zabiť."

,,Nemôžeš, ale ver mi, keby to tak bolo, zabil by som ťa ešte vtedy keď sme s stretli."

Solveig len mlčky skúmala jeho tvár. Vyzeralo to, že hovorí pravdu, ale nevedela to s istotou. Rozhodla sa preto, že to zatiaľ nechá tak, ale bude si ho pozorne všímať. S touto myšlienkou Solveig vy kročila ďalej smerom k vrcholku hory.

۞

Keď vyšli na vrchol hory, začalo sa už stmievať.  Z jej vrchu nevideli nič viac, než rozľahlé zasnežené pohorie a sivú zastretú oblohu.  Solveig neďaleko od nich zazrela malú chatrč, pomaly sa k nej začala približovať, len čo spravila prvý krok zacítila po celom tele slabé mravčenie, nepochybne sa jednalo o ochranné zaklínadlo. Opatrne sa brodila snehom, niekoľko metrov za ňou kráčal Týr a za ním išiel Roigon. Dostali sa k chatrči.

,,Čo vlastne hľadáme?" zašepkal za Solveig Týr, že až naskočila. Rozhodla sa mu neodpovedať. 

Solveig odhrnula jednu z kožušín a vošla do chatrče. Bola to okrúhla miestnosť, v ktorej strede bolo vyhasnuté ohnisko a naokolo bola ovešaná kožušinami. Okolo ohniska bola udupaná zem  a pri stene menšia drevená posteľ. Nikto v nej však nebol. Týr vošiel za Solveig do chatrče.

,,Moc sme toho teda nenašli," poznamenal.

Solveig vyšla von za Roigonom, ktorý sa do chatrče nemohol dostať, pretože bola pre neho príliš malá.

,,Nie je tam," povedala Solveig sklamane.

,,Koho sme tam teda hľadali?" spýtal sa Týr.

,,Ohnivú čarodejku, ktorá nám mala pomôcť."

Týr len kývol hlavou.

,,No nič, už sa zotmelo môžeme tu aspoň prenocovať," povedala Solveig a vrátila sa do chatrče.