Potichu sa zakrádali po chodbách veže. Mali šťastie, že ich viedol Týr, inak by sa tu už dávno stratili, lebo toto miesto bolo jedným veľkým bludiskom chodieb a schodov. Na ich veľké prekvapenie, od ich poslednej bitky s Thamurovymi vojakmi nestretli nikoho. Otázkou bolo, či je to dobré, alebo zlé znamenie. Možno už dávno o nich vie a čaká kým ku nemu prídu. Solveig v ruke zvierala Fiodhu. Poznala zaklínadlo ktoré musí predniesť, aby Thamura zbavila jeho moci, ale stále sa obávala, že sa niečo pokazí. Všetko totižto išlo veľmi hladko. 

Kráčali hore ďalším točitým schodiskom. Týr zastal pri dverách a pozrel na čarodejky.

,,Tam by mal byť." 

Solveig kývla hlavou a pevnejšie v ruke zovrela Fiodhu. Týr zatlačil do dverí a tie sa s škripotom otvorili. Vošli dnu do veľkej sály. Bola to kamenná miestnosť s veľkými oknami po stranách. Na konci miestnosti bolo pódium, ku ktorému viedlo niekoľko širokých schodov. Na pódiu bola veľká čierna stolička, podobná trónu na ktorej sedel ich nepriateľ. Solveig si ho mohla po prvýkrát poriadne prezrieť. Bol veľmi vysoký, mal biele krátke vlasy a bielu krátku bradu, no napriek tomu nevyzeral staro. Na tvári mal množstvo vytetovaných rún a hľadel na nich modrými očami - rovnakými ako ako mal Týr. 

Nezmohli sa na slovo, po nejakom čase prehovoril čarodejník. Mal hlboký zvučný hlas, ktorý naháňal zimomriavky. 

,,Sunniva dlho sme sa nevideli."

,,Nie."

Thamur prešiel pohľadom na Solveig a postavila sa z  kresla. Kráčal smerom k nim až sa zastavil pri Solveig, ktorá sa nevládala pohnúť.

,,Solveig, už dlho som túžil po našom stretnutí. A teraz si konečne tu."

Solveig mu nič neodpovedala, iba mu hľadela do chladných očí. Thamur sa otočil ku Týrovi.

,,Kto by to bol čakal," jeho hlas nebol tak pokojný ako do teraz, miešal sa v ňom hnev, ,,Zradil ma môj vlastný syn. Moja krv. Otázka znie prečo. Zachcelo sa ti rebelovať?"

,,Nie, chcem ťa zabiť," odvetil mu Týr pokojne.

,,Ale, ale," Thamur sa nebezpečne zasmial. ,,Môžem sa spýtať prečo? Prečo by chcel zabiť syn svojho vlastného otca?"

,,Už dlho nie si mojím otcom."

,,V tom prípade, si si vybral stranu. Škoda, budeš z nich trpieť najviac, zradu neodpúšťam.

 V tejto chvíli Solveig využila to, že jej bol Thamur otočený chrbtom. Namierila na neho Fiodhu a chcela predniesť zaklínadlo. Tu sa však Thamur prudko otočil, namieril na drevo v Solveiginých rukách prstom a Fiodha padla rozlámaná na zem. Solveig neveriacky pokrútila hlavou. To nie je možné, čo spravia teraz? 

Thamur opäť na nich namieril rukou a zaklínadlom ich zviazal k sebe. 

,,Odveďte ich do žalára," pokynul mužom čo stáli pri dverách. Tí ich surovo schytili a vliekli za sebou smerom do podzemia.

۞

Cela v ktorej sa ocitli bola prázdna. Nebolo tam absolútne nič okrem kúska svetla, ktoré k nim prenikalo cez malý otvor v stene. Veľmi rýchlo prišli na to, že povrazy, do ktorých ich Thamur zviazal sú magické a nemôže absolútne čarovať.

,,Čo teraz?" šepla Solveig.

,,Musíme sa odtiaľto dostať skôr, než nás začne mučiť a potom spraví s nami bohviečo," povedal Týr.  Teraz mu už Solveig verila.

,,Ale mám skôr na mysli čo potom. Ako ho chceme poraziť?" spýtala sa.

,,To neviem, ale najprv by sme sa odtiaľto mali dostať. Potom rozmýšľajme nad tým ako ho poraziť."

,,Dobre, ako sa odtiaľto dostaneme?"

,,Nad tým musím ešte pouvažovať. Tieto povrazy môj nôž nepresekne, musím však nájsť nejaký spôsob čo najrýchlejšie."