Solveig ležala na zemi ale nemohla zaspať. Hľadela na oblohu a hviezdy, ktoré vykúkali spomedzi mrakov. Počula vedľa seba Roigonov pravidelný dych. Myšlienky jej zablúdili smerom ku Thamurovi. Ak ho porazia bude po všetkom, rovnako ako po Coreyovi. Čo bude robiť ale potom? Vždy sa sústredila na Coreya, akoby to bol jej životný cieľ. Ale čo bude potom, nad tým sa ešte nezamýšľala. Kam pôjde? Nevedela. Najradšej by sa niekam skryla aj s Roigonom, presne tak ako to spravila Sunniva, ďaleko od všetkých. 

Solveig sa postavila, potrebovala sa prejsť, ani nevedela prečo, asi preto aby niečo robila a nemusela rozmýšľať. Boli na menšej čistinke uprostred lesa, ku ktorému teraz Solveig zamierila. Už bola takmer pri ňom, keď za sebou začula známe kroky.

,,Kam zase ideš?" povedal ticho Týr. 

Solveig len pokrčila plecami.

,,Nemôžem spať," povedala a obrátila sa k nemu.

,,Ja tiež nie, zajtra to bude náročné."

,,Stále nie som pevne presvedčená či ti úplne verím," skonštatovala po chvíľke ticha.

,,Samozrejme," povzdychol si Týr.

,,Chcela by som, ale, ako môžem vedieť, že ma nezradíš?"

,,Nevieš, ale nikdy by som to nespravil."

,,To by mohol povedať, ten čo zradí... Stále ešte o tebe toho veľa neviem, napríklad... Ako si sa dostal k Thamurovi? Vyzerá, že ho nenávidíš, ale je to naozaj tak?"

,,Je."

,,To nemôžem vedieť s istotou..."

Týr sa zhlboka nadýchol, zatvoril oči a potom ich opäť otvoril.

,,Dobre, počúvaj, poviem ti to od začiatku."

Solveig mlčala.

,,Moja matka...Moja matka bola upír a môj otec čarodejník - veľmi problematický vzťah. Čarodejníci odsudzovali otca - upírov považujete sa niečo čo je len o trochu múdrejšie ako zviera, ktoré sú obmedzené svojou večnou túžbou po krvi. Upíri odsudzovali moju matku - vydať sa za čarodejníka? Niečo čo je tak pominuteľné a nespútané. Rodičom to až tak nevadilo, lenže potom prišli čarodejníci a matku zabili," Týr sa odmlčal a pozrel bokom. Po chvíľke opäť pokračoval, ,,otec na čarodejníkov už úplne zanevrel, bola dôležitým členom Measgadarthu, ale opustil ho a nikto z nich ho odvtedy nestretol a mňa vzal so sebou - malého päťročného chlapca. Už asi vieš kto to je."

,,Thamur?" zašepkala neveriacky Solveig, ,,Thamur je tvoj otec?"

Týr mlčky prikývol a potom pokračoval, celý čas sa však vyhýbal očnému kontaktu so Solveig.

,,Po matke som zdedil upírsku rýchlosť a dlhovekosť, ale nie večnú túžbu po krvi. Otec sa ma snažil vychovať ako čarodejníka. On je veľmi mocný, ale to už vieš, a dúfal, že som to zdedil. Opak sa stal pravdou. Mágia my nič nehovorila, nedokázal som predniesť ani tie najjednoduchšie zaklínadlá. Preto bol, mierne povedané, veľmi sklamaný a poslal ma k morderenom. Tam som vynikal, už v pätnástich som sa stal najlepším z nich a keď som mal dvadsať, stal som sa ich kapitánom. A môj vzťah sa stal vzťahom medzi vodcom a jeho kapitánom, najlepšej jednotky. Nič viac.

Niekoľkokrát som ho tam stretol, Coreya. Otec často lákal množstvo čarodejníkov na svoju stranu, ktorí záhadne mizli zo školy. Corey nikdy nemal nejaký výnimočný talent, bol len ľstivý, namyslený a zbabelý čarodejník,"

,,To už vieme," nemohla si odpustiť Solveig.

,,Jeho prvá misia, si bola vlastne ty - zlákanie prvej čarodejnice na otcove pokusy. Snažil sa totižto o vytvorenie, toho najsilnejšieho čarodejníka alebo čarodejnice, ktorých by mohol prirodzene ovládať. Ako, to doteraz neviem. No Corey to pokazil a potom si si vytvorila puto s drakom a stala si sa pre otca ešte zaujímavejšou. Ale aj sa ťa bál. Chcel aby som mu ťa priviedol, aby mohol v tom pokračovať."

,,A čo ti v tom zabránilo?"

,,Keď som ťa tam videl, ako sa brodíš snehom, a potom som si predstavil, aký osud by ťa asi postretol. No zároveň som si uvedomil, že je to aj moja šanca Thamura zničiť. Nie je viac mojím otcom, zmenil sa, nenávisť a túžba po moci ho zmenila na netvora, s ktorým nechcem mať nič spoločné."

Solveig chvíľu mlčala.

,,Toto všetko čo si teraz povedal, možno ani nemyslíš vážne, možno len čakáš na ten správny moment, kedy ma budeš môcť zradiť. Nestalo by sa mi to prvý raz."

,,Nestane sa tak."

,,Ako to mám ale vedieť."

,,Budem k tebe úprimný Solveig. Získala si si moje srdce, tak ako nikto pred tebou, a to vtedy, keď sme boli v Sgoimagu a ty si mi povedala o Coreyovi, tam som si uvedomil, že ..., že ťa vlastne milujem."

Solveig na neho prekvapene hľadela, nebola schopná slova, až keď sa jej vrátil hlas opäť prehovorila. Potichu, tak, že takmer nebolo počuť.

,,Toto mi už raz niekto povedal. Potom ma zradil a zlomil srdce, len preto, lebo som tomu uverila..."

,,Chápem, že mi neveríš. Neprekvapuje ma to. Ale prial by som si aby to tak nebolo."

Solveig sa na neho mlčky pozerala. Klame jej? Vyzeral, že všetko myslí úprimne, ale zrak ju môže klamať. Pravdu sa teraz nedozvie.

۞

Keď zosadli z Roigona, začali sa brodiť ku čiernej veži, ktorá sa črtala v diaľke. Solveig a Týr svoj rozhovor nespomínali, ale Solveig aj tak stále nad tým premýšľala. 

Po nejakej hodine sa dostali ku kamennej veži. Týr im povedal, že do veže sa môžu dostať cez okno jeho izby. Prichytili tam lano a začali po ňom liezť. Izba bola malá a veľmi jednoduchá, s množstvom zbraní a papierov, ktoré sa povaľovali po zemi. Týr potichu a opatrne otvoril dvere. Vyšli na chodbu. Nikto tam neboli, takže sa vydali za Týrom vpravo. Zrazu však začuli za sebou kroky a keď sa Solveig zvrtla videla tam muža ktorý tam stál s mečom v ruke. Okolo Solveig presvišťala Týrová dýka a zapichla sa mužovi rovno do stredu čela a ten padol mŕtvy na zem. Tu sa však z chodby vyhrnuli ďalší so zbraňami v rukách. Nemali na výber, iba s nimi bojovať. Týr po nich hádzal dýky a prebodával ich mečom, bol neuveriteľne rýchly a títo muži sa mu nemohli vyrovnať. Solveig a Sunniva po nich vrhali ohnivé gule alebo šípy a oni padali mŕtvi na zem. Onedlho moli všetci mŕtvi, iba Solveig, Sunniva a Týr stáli nad mŕtvymi telami, ako anjeli smrti. 

,,Vedia o nás," povedal Týr.