Dnes ráno som ako obyčajne zišla dolu na raňajky, ktoré už pani Weasleyová pripravovala. Jej kuchyňa bola najlepšia na svete. Za tých osem rokov, čo som tu žila, som to mohla smelo potvrdiť.

Odkedy som zaklopala na dvere tohoto domu ako päťročné opustené dievčatko, stalo sa to mojím druhým domovom.

Želala som si zistiť, kto boli moji rodičia? Pravdaže. To však bohužiaľ ešte neznamenalo, že sa tak i stane. No ako sa hovorí, nádej umiera posledná, nie?

Dnešné ráno ma však okrem raňajok na stole čakalo aj čosi iné. List z Rokfortu!

,,Konečne!" nadšene som zvolala. Na list som sa zakaždým tešila celé prázdniny. Ak bol Brloh mojím druhým domovom, Rokfort bol tretím.

V liste sa síce písalo takmer to isté, čo v predošlých dvoch, ale aj tak to pre mňa hodne znamenalo. Rokfort som neuveriteľne milovala, hoci som tam nemala takmer žiadnych priateľov. Odkedy ma triediaci klobúk zaradil do Chrabromilu, nikdy som nemala pocit, že tam nepatrím. V poslednom čase som sa však stále znovu a znovu zamýšľala nad tým, čo znamenalo to jeho rozhodovanie.

Keď mi totiž profesorka McGonagallová položila na hlavu triediaci klobúk, povedal presne toto: Srdce na pravom mieste, odvaha, ale aj rozvaha... Hodil by sa ti Bytrohlav, to nepochybne, ale nateraz snáď bude lepší... CHRABROMIL!

Po celý čas som mala pocit, že tie slová, síce adresované mne, hovoril sám pre seba. Vtedy som to tak nevnímala, ale nedávno sa mi v mysli znovu vynorili jeho slová a odvtedy som nad nimi neustále musela rozmýšľať. Čo myslel tým ...nateraz snáď bude lepší...? Akoby mal možnosť znovu ma niekam zaradiť. Triediaci klobúk sa však na hlavu dáva iba raz, nie?

,,Lisa? Je ti dobre?" starostlivo sa ma spýtala pani Weasleyová.
,,Čože? Áno, je," rýchlo som odvetila a sadla si za stôl. Ani som si nevšimla, že som niekoľko minút stála meravo na mieste s neprítomným pohľadom.

Ahojky!
Som tu aj s novou knihou (zase fanfikciou na Harryho Pottera). Čo si zatiaľ myslíte o Lise a príbehu?

Sophie