Stál som na tej chodbe a sledoval ho sa smiať. Okolo neho stál hlúčik dievčat, jedna krajšia ako druhá. Pravdepodobne si práve vyberal, s ktorou z nich bude chodiť tento týždeň. 

"...a práve preto som sa rozhodol, že to nakoniec neurobím, aj keď som to plánoval dosť dlhú do-počkaj, počúvaš ma ty vôbec?" Zatrepal som hlavou a radšej upriamil pozornosť na Mikea. 

Ten sa zadíval na dôvod mojej nepozornosti a ťažko si povzdychol.

"Prepáč. Bol som tak trochu... mimo." Snažil som sa mu ospravedlniť, aj keď som vedel, že to nemá žiedny význam. Vedel o tom, že Tobias sa mi páči už veľmi dlhú dobu a taktiež, že si nikdy nemôžem pomôcť nepozerať naňho pri každej  naskytnutej príležitosti.

"Viem, vidím. Znova si bol v predstavách o tom, aký úžasný by si mohol mať vzťah s Kirbim a pravdopodobne si do toho už aj zahŕňal vaše deti, ktoré by mali farbu očí tých najtmavších kútov oceánu presne ako majú tie jeho" povedal sarkasticky, avšak s miernou naliehavosťou v hlase. 

Vedel som, že si o mňa robí iba starosti. Keď som sa mu zdôveril s tým, že som gej a že som zabuchnutý do jedného z najpopulárnejších chalanov na škole, nevyzeral byť veľmi prekvapený. Práve naopak, povedal mi, že niečo podobné čakal už dávnejšie. Vraj si všimol moje pohľady smerované na neho a podozrivú neprítomnosť mysle vždy, keď bol na blízku. 

Avšak poznal Tobiasa Kirbyho osobne, keď s ním ešte býval v jednom futbalovom družstve, a vedel, že to nie je žiaden svätúšik. Upozorňoval ma na to akoby som to sám nevedel. Je to sukničkár, šikanuje slabšie deti za účelom nie len písania domácich úloh, ale aj pre to, že ho to prosto baví. Vďaka tomu už mal byť dávno zo školy vonku, keby nemal takých bohatých rodičov.

Avšak môžeš svojmu mozgu povedať "maj rád toto a nie toto"? Ťažko.

Nemohol som zabrániť svojim myšlienkam vytvárať sa do podoby jeho tváre so širokým úškrnom, v ktorom mu vždy boli vidno žiarivo biele, rovné zuby. Zahrávali sa so mnou a nútili moje srdce biť silnejšie a rýchlešie vždy, keď som bol v jeho prítomnosti. Očiam zasa prikazovali vyhľadávať dokonalo zarovnanú ofinu čiernych vlasov.  

Bol som bezbranný a vystavený na milosť svojim zradným pocitom. 

"Viem čo mi tým chceš povedať" zastavil som ho skôr než začal s novým kázaním. "Ale ja to nemôžem zastaviť, nezávisí to odomňa." Významne som sa naňho zadíval a uvažoval nad tým, že by to malo odosť väčší efekt, keby som bol aspoň rovnako vysoký ako on.

"Ja viem, ja viem. Citom nedokážeš zabrániť a blá blá blá" krútil pri tom očami a dával tým najavo, že niečo podobné som mu už dávno vysvetľoval. Avšak hneď na to zvážnel a dokonca mi položil ruku na rameno, aby svojim nasledujúcim slovám pridal na dôležitosti.

"Len chcem, aby si si pred ním dával pozor. Keby zistil, že ho máš rád, nemal by žiaden problém to z teba vytĺcť alebo ešte horšie, zahrávať sa s tebou a potom ťa ponížiť pred všetkými, ktorých poznáš." Samozrejme, že to neboli vyhrážky, nesnažil sa ma vystrašiť. Hovoril pravdu, Tobias by niečoho takého bol naozaj schopný. 

Niekedy rozmýšlam, či je na ňom dobré aj niečo iné okrem vzhľadu. A ako takého človeka môžem mať rád. 

Mike zložil ruku z môjho ramena a priateľsky do mňa drgol.

"Ale teraz na inú tému. Akurát som ti hovoril o tej práci v meste, čo..." tentokrát som sa sústredil len naňho. Prerozprávali sme celú cestu do jedálne a v jedálni sa k nášmu stolu dokonca pripojili aj ďalší chalani a dievčatá.

***

"Nie, nie nie" mrmlal som si popod nos na ceste ku skrinkám. "To len ja môžem mať také šťastie" povzdychol som si a začal naťukávať čísla na elektronickú zámku. Onedlho sa prádnou chodbou ozvalo pípnutie značiac, že bola zadaná správna kombinácia a ja som začal vyťahovať učebnicu fyziky, vďaka ktorej som tu vlastne stál. 

Test sme mali hneď po víkende a keďže je piatok musel som po ňu bežať už dnes. Čím sa mi o dosť skrátila doba voľného poobedia. 

Čo najrýchlešie som ju teda strkal do tašky a už chytal kovový rám skrinky, keď som z jednej strany chodby začul zvuk topánok dopadajúcich na podlahu. Myslel som si, že je to Mike že aj napriek môjmu presviedčaniu, že si jednu učebnicu dokážem zobrať sám a že na mňa nemusí čakať a ísť domov, prišiel. Otáčal som sa, že mu poviem, že to fakt nebolo potrebné, keď mi zrak počinul na vysokej, svalnatej postave obľúbeného chalana. 

Všetky veci ktoré som v tej chvíli držal v rukách mi skoro spadli na zem. Lebo vážení, rovno oproti mne stál Tobias Kirby.