Čím dlhšie tu ležal, tým jasnejšie som si uvedomoval, že umiera. Každým dňom jeho tvár bledla, až pripomínala biely vankúš, na ktorom mal položenú hlavu. Slabol.

Keď nám oznámili, že Luke trpí leukémiou pomyslel som si iba to, že sa z toho dostane. Vedel som, že v tejto dobe je už dosť veľká šanca túto chorobu prežiť. Avšak pri štvrtej chemoterapii sa všetko zmenilo.

Začal krvácať viac ako dovtedy a o dosť sa mu priťažilo. Rozhodli sa teda, že si ho radšej nechajú v nemocnici a ja som s ním ostal. A o dva týždne na to nám doktor povedal, že zomiera. 

Vraj keď chorobu objavili bola až príliš rozrastená. Skúsili chemoterapiu a ak by vyšla transplantovali by mu kostnú dreň nejakého jeho príbuzného. Avšak chemoterapiu nevydržal. 

Dali mu mesiac, najviac mesiac a pol. 

A tak som teraz tu. S ním pri jeho smrteľnej posteli v izbe naplnenou zápachom dezinfekcie po sľúbenom mesiaci. Dovolili mu totiž ísť domov pokiaľ sa mu nepritaží natoľko, že nebude môcť fungovať bez nemocničného vybavenia.

Aj teraz ho mal. Dýchalo sa mu ťažko a tak mu dali hadičky. Infúziu odmietol. Stál si za tým, že stále dokáže jesť aj piť sám. 

Ale zomiera. Nikto nemôže spraviť nič, aby to zastavil. Ani ja, ani doktori. Jediné čo môžem je byť s ním až do konca a robiť mu oporu. Aj keď tú som práve potreboval aj ja.

Ležal pokojne. Spal. Vychutnával som si to slovo. Spal. Hrudník sa mu, síce s cudzou pomocou, ale aj tak, dvíha. Možno sa mu dokonca sníva niečo pekné. O mne? O nás?

Nepochyboval som o tom, že nasledujúce noci, ktoré budem snívať ja nebududú príjemné, aj keď v nich s najväčšou pravdepodobnosťou bude figurovať on. Nechcem priznať, že ma trápi, rozhodne nie pred ním,  ale je to tak.

Milujem ho, asi najviac ako sa dá a nechcem aby sa stratil. Ostanem sám. 

Napriek mojej rodine a priateľom ten pocit rozhodne mať budem. Lebo on nebude so mnou. Už mu nebudem môcť čítať z kníh, ktoré má rád snaď viac ako mňa. Nikdy mu nebudem môcť obmotať ruku okolo pása a tým naznačiť nejakému sviniarovi, ktorý by po ňom pokukoval, že je môj. Nikdy, nikdy, nikdy. Už nikdy. 

Smutne som sa cez slzy usmial. Snažil som myslieť na to dobré, na to čo som sním stihol zažiť, ale je to naozaj ťažké. 

Ucítil som slabý stisk na mojej ruke. Hlava mi vystrelila dohora a ja som si neuvedomil, že mu tým ukážem svoje slzy. Chcel som byť silný, hlavne teraz, keď niekoho takého potreboval. Nechcem, aby si myslel, že mi robí starosti, že mi ubližuje.

Je krásny. Bolo prvé čo mi napadlo, keď som sa naňho pozrel. Bol bledý a tvár mal pochudnutú. ale stále bol nádherný. Na perách mu hral slabý úsmev a oči sa mu privierali s príchodom ďalšieho spánku. 

Doktori ma na to upozornili. Bude spať dlho a zobúdzať sa zriedkavo, na krátke chvíle. Až sa raz nezobudí vôbec. Utešovali ma, že to bude bezbolestné. Zaspí a nič si nebude uvedomovať. Presne tak to povedali.

"Si tu" povedal tichým hlasom a trochu silnejšie mi stisol ruku, čo som mu vzápätí opätoval. 

"Samozrejme, že som tu. Kde inde by som mal byť?" Snažil som sa naňho usmiať a príliš neukazovať svoje slzy, ktoré sa mi stále kotúľali po tvári.

"Vyzeráš byť unavený" neodpovedal na moju otázku. Namiesto toho zdvihol ruku a položil mi je na tvár. "A plačeš" dodal. 

"Neplačem, len som... Len som smutný, to je všetko." Na poslednú chvíľu som zmenil svoju odpoveď. A čo som mu mal ako povedať? Umieraš a neviem sa s tým zmieriť? Moje slzy musel vidieť aj cítiť, muselo mu to byť jasné. 

"Je mi ľúto, že ti spôsobujem problémy" zašepkal smutne. Pozeral sa mi do očí aj ja som jasne mohol vidieť, že za môj smútok jasne viní seba. A to je presne to, čo som nechcel aby sa stalo. Nechcem, aby bral vinu na seba. Veď za to predsa nemože.

"Nie, nerob to. Nie je to tvoja chyba." Poposadol som si na stoličke a prisunul ju bližšie k jeho posteli. Nepúšťal som jeho ruku a jeho dlaň neopustila moje líce. 

"Ale áno, opúšťam ťa. Zomieram. Nechávam ťa tu samého. Prečo na mňa nie si nahnevaný? Mal by si byť na mňa nahnevaný, sľúbil som ti predsa, že tu ostanem. Pri tebe, navždy." 

"Nie som na teba nahnevaný Luke. Milujem ťa a budem ťa milovať a preto pri mne ostaneš, ak keď tu nebudeš." 

"Ale prosím ťa. Ani jeden z nás neverí na tieto romantické hovadiny. Budem preč a-" oči sa mu začali zatvárať a rozrávanie mu začalo robiť čoraz väčší problém. "A ty by si si mal nájsť niekoho iného." Začal som zbesilo krútiť hlavou. Nie, to rozhodne neurobím. Aj keby som chcel, nemohol by som. 

"Prosím, Gideon, sľúb mi to. Nechcem aby si ostal takýto. Smej sa ďalej, buď taký akého som ťa poznal ja. Vždy ten veselý-" posledné slová iba mrmlal, až napokon znova zaspal. Mohol som to povedať, lebo hruď sa mu stále pohybovala.

Zdvihol som sa a pobozkal som ho na čelo. Nemienil som ten sľub vysloviť. Vedel som, že by som nebol schopný ho dodržať. 

Dva dni na to umrel. Pochovali ho na mestskom cintoríne pri hrobe jeho rodičov. Myslím, že som bol jediný kto na obrade naozaj smútil a keď jeho rakvu ukladali do zeme plakal. 

A sľub ktorý som mu ani nedal som naozaj porušil. Nikoho som si nenašiel. Zvyšok svojich smutných dní som sa snažil usmievať, uisťovať ho, že som bez neho šťastný, ako chcel, aj keď som nebol. A ak ma naozaj tam niekde hore pozoroval, myslím, že to vedel.