"Nie! Proste nie, pochop to už" vykríkol som zlomene. Keď som si vytrhol svoju ruku z tej jeho už som mal slzy na krajíčku.

"No tak Tom, celé je to len jedno veľké nedorozumenie, vysvetlím ti to." Jeho hlas bol podfarbený naliehavosťou a zúfalstvom. Nechápem prečo, on nie je ten, ktorý by mal byť zúfalý. O nie je ten, kto práve videl svojho priateľa bozkávať sa s niekým iným.

"Vážne? Tak nech sa páči vysvetľuj." Postavil som sa mu čelom a pozrel sa mu do očí.

Už to nie sú tie oči do ktorých som sa bezhlavo zamiloval. Pomyslel som si. Netuším ako som na tento fakt prišiel.
Vyzerajú rovnako. Stále majú tú svoju charakteristickú zelenohnedú farbu. Kedysi som si z toho robil srandu.
Dvojfarebné oči.

Bol ticho. Nehovoril nič. Ani jedno zasraté slovo nevyšlo z tých od bozkov opuchnutých pier. Od bozkov, ktoré neboli moje.

Musel som sa znova zhlboka nadýchnuť aby som zahnal slzy.

"Máš možnosť. Hovor. Bolo to celé nedorozumenie? V skutočnosti ťa vlastne išiel znásilniť?" Nech som sa akokoľvek snažil nedokázal som zastaviť tras v hlase. Bolo toho... Proste už toho bolo moc.

Vidieť ho byť s niekým iným. Ten pocit, že sa nechal, že mu moje pery nie sú dostatočné. S ním som sa bozkával prvýkrát a aj som mu to povedal. Vedel, že nie som skúsený a vravel, že to nevadí. Klamal?

Dal som mu možnosť vysvetliť to. Zo vzťahov mojich kamarátov som sa naučil aspoň to, že väčšina končí nedorozumeniami. Nevydiskutovali si to medzi sebou a nedali si šancu to vysvetliť.
Dúfal som, že on mi povie ako to naozaj bolo. Možno predsa len ho chcel odtisnúť alebo bol opitý a neuvedomoval si čo robí...

Ale on sa na mňa stále iba pozeral. Myslím že bol smutný. Aspoň to som zazrel v jeho očiach. Ale mohol som sa mýliť. Už som zistil, že v ňom nedokážem ďalej čítať.

Keď už som som sa chystal otočiť a proste od neho odkráčať zašepkal.

"Prepáč."

Zasmial som sa.
Skutočne. Skutočne mi povedal prepáč. Takže som si predsa len robil pláne nádeje. Môj priateľ ma práve podviedol.

"Prepáč mi to. Naozaj. Chcel... Chcel som aby to bolo ináč. Teda, chcel som aby si sa to dozvedel inak."

Nasucho prehltol, načo si následne odkašľal. Vážne zadržiaval slzy?

"Naozaj som ti nechcel ublížiť. Žiadnym spôsobom, veď si ten, ktorý mi ukázal, ako cítiť. Čo to znamená milovať a... byť milovaný."

Vedel som, že tento rozhovor neskončí dobre. Že aspoň jeden z nás odíde so zlomeným srdcom. A nevyzeralo to tak, že to bude on.

"Ale pravda je, že som si uvedomil... Vlastne som... Nemyslím si, že to čo som cítil bola tá veľká láska o ktorej sa rozpráva. Viem že som ťa miloval... ale myslím, že... že už to tak naďalej nie je."

A to bol presne ten zlom. Slzy som už ďalej nedokázal zadržiavať a tak som ich len nechal tiecť. Videl som, že on s nimi už tiež nebojoval. Kotúľali sa mu po lícach a nechávali tam slané cestičky.

Vystrel ruku a dotkol sa môjho líca. Najprv iba jemne a potom ho celé prikryl svojou dlaňou.

"Nie. Shhh. Neplač."

Privinul som sa k jeho ruke. Aj keby som sa sebeviac snažil nedokázal by som prestať plakať. Práve naopak, po jeho slovách som začal ešte viac a linuli sa zo mňa neovládateľné vzlyky.

Keď to uvidel schoval ma do svojho náručia.

"Prosím, neplač. Nenávidím, keď plačeš, nenávidím, keď si smutný.

Vedel som, že je to zlé. Že by som ho nemal nechať to robiť. Zlomil mi srdce. Už ma ďalej nemiluje.

Problém je v tom, že ja jeho stále áno. A potrebujem ho mať pri sebe aj keď to tak strašne bolí. Tak skurvene to bolí.

Stali sme tam v strede ulice, objímali sa a plakali.

Ja viac, on menej.

Ja so zlomeným srdcom a on s otvoreným pre nasledujuceho chlapca, ktorý ho urobí šťastným.

Po nejakej chvíli ma pustil. Nechcel som aby to urobil. Nechcel som aby už odišiel. Chcel som aby tu ostal pre mňa. Aby bol môj.

Lebo presne ako on povedal, ja nie som tá jeho veľká láska, o ktorej sa hovorí. On však mojou je. A navždy bude, aj keď odcestuje, niekoho si nájde a založí s ním rodinu.
A ten fakt ma ničí viac ako čokoľvek iné.

"Tak moc ma to mrzí Tom, ani nevieš ako moc. Už navždy budeš mať stále malé miestečko v mojom srdci, to pamätaj. Ja však musím nájsť niekoho, kto zaplní ten zvyšok."

Je smutné, ako on dokáže zaplniť celé moje srdce, ale ja to jeho nie. Možno som príliš málo. Možno potrebuje niečo viac ako ja.

Tentokrát priložil na moje tváre obe svoje ruky a zdvihol moju hlavu tak aby som sa naňho musel pozerať.
Sklonil sa a pomaly priložil svoje pery k tým mojim.

Nechal som ho. Vedel som, že toto je náš posledný bozk. Posledné jemné pohladenie po tvári, posledné motýliky v bruchu, ktoré som cítil len a len pri ňom.

Pomaly svoje ústa odsunul od tých mojich, len preto, aby ich znoval mohol posunúť na moje čelo.

"Zbohom, Tom Dalek. Verím že sa ešte niekedy uvidíme a budeme sa môcť porozprávať tak ako kedysi."

A ja dúfam, že už ťa nikdy neuvidím Eleanor Strodal.