Každý nádych bol taký tažký. Každý jeden pohyb svalu zložitý. Moje telo odmietalo vykonávať prácu, ktorú jej diktoval môj mozog. Nedokázal som však prestať.

Lebo žiadna fyzická bolesť nemohla byť v tomto okamžiku taká zlá, ako tá psychická. Nech som sa snažil akokoľvek, nemohla ju prebiť. A tak som pokračoval.

Pokladal som nohu pred nohu v márnej snahe vyhnať si z hlavy myšlienky, ktoré ma pomaly zožierali z vnútra. Topili v beznádeji len s prísľubom ďalších mučivých spomienok.

Nechcem spomínať. Spomienky síce šťastné avšak s odstupom času iba bolia. Však kto by chcel spomínať na stratu tak bezvýznamnú, zapríčinenú len svojimi vlastnými chybami.

Nohy sa mi triasli stále viac až som sa bál, že už ma ďalej neudržia. Ruky som mal studené napriek teplote vonku, ktorá rozhodne nízka nebola a cesta pod mojimi nohami mi občas mizla z pohľadu vďaka čiernym škvrnám, ktoré sa mi mihotali pred očami.

Vážne som na tom nebol najlepšie. Vlastne som počítal s tým, že už čochvíľa stratím vedomie, ak sa mi rýchlo nedostaví nejakej lekárskej pomoci. Tú som však nechcel. Nechcel som žiadneho lekára. Chcel som len jediného človeka. Toho, za ktorým ma práve niesli moje vysilené nohy.

Už som sa viac nezaoberal tým, že ma pravdepodobne nechce vidieť. Že nám obidvom svojím príchodom len otvorím staré nezahojené rany.

Jediné čo chcem... Nie. Jediné čo potrebujem je vidieť ho. Znova, možno na poslednýkrát, uzrieť tú jeho dokonalú tvár lemovanú neposednými pramienkami zlatavých vlasov. Tými, ktoré sa tak nehorázne lesknú na slnku až máš pocit, že pred tebou stojí anjel a ty nie si hodný sa naňho pozerať. Tie vlasy, ktoré mu závidelo každé dievča na škole a tie vlasy, ktoré som mal privilégium hladiť iba ja. Zabárať do nich prsty a ťahať za tie jemné niťky zlata v nenaplniteľnom pocite uspokojenia.

Preboha. Tak moc mi chýba. Tak hrozne moc. Avšak nikdy som nepochybil, že som spravil správnu vec. Teraz ho to síce bolí, ale prenesie sa cez to a neskôr bude žiť omnoho lepší život, ako by býval so mnou. Monštrom, na ktoré sa každý pozerá s odporom a opovrhovaním. Ktoré by ho akurát stiahlo k zemi.

Ja som si ho rozhodne nezaslúžil. A nezaslúžim si ho ani teraz, rozhodne nie po tom, čo som mu urobil. Tak prečo za ním potom idem?

Odpoveď je jednoduchá. Lebo som sobec. Potrebujem ho vidieť, potrebujem sa ho dotknúť, potrebujem sa uistiť, že všetko to, čo sme spolu prežili nebol len sen, len moje predstavy. Lebo to všetko bolo až príliš dokonalé. On je až príliš dokonalý. To ja som bol vždy ten, čo všetko kazil.

Moje nohy sa zastavili na príliš známom mieste. Pozeral som sa na dvere, o ktorých som si myslel, že už nikdy neuvidím. Za ktorými býval človek, ktorého som ľúbil zo všetkých najviac aj keď som sa snažil navrávať si pravý opak. Človek, ktorého stále milujem, ale nezaslúžim si ho. Človek, ktorému idem znova zlomiť srdce takým jednoduchým počinom, akým je zaklopanie.

Obyčajné "klop", ktoré sa ozvalo presne trikrát mi naháňalo väčší strach ako fakt, že som skoro nedokázal zdvihnúť svoju roztrasenú ruku. Pohľad sa mi zamlžoval stále viac a viac, čo však nebránilo myšlienkam prúdiť v mojej mysli a vytvárať tak všemožné scenáre jeho prvotnej reakcie na môj príchod. Rozhodne bude prekvapený. Čo však bude potom? Nahnevá sa? Bude sklamaný? Ranený?

Moje myšlienkové pochody však zastavilo otvorenie dverí. Myslím, že by som to ani nezaregistroval nebyť zvuku kľučky, ktorá mi s radosťou oznámila príchod môjho bývalého priateľa.

Ja som sa však nezmohol na nič. Nepozdravil som ho, nepodal mu vysvetlenie ani trápne nezamával, ako to mávam vo zvyku. Nepozrel som mu ani do očí. Vlastne som sa naňho nepozrel vôbec. Môj zrak vypovedal službu asi v tom najnevhodnejšom okamihu a moje nohy sa ho rozhodli nasledovať. Posledná vec, ktorú som zachytil predtým, než som úplne stratil vedomie bol prekvapený výkrik môjho mena z úst človeka, ktorého som tak zúfalo chcel vidieť.

Možno karma, možno vyžšie sily sa postarali o to, že sa mi to nakoniec nepodarilo. Ale nie je sa čomu diviť. On je predsa anjel, na ktorého sa nemá právo pozerať žiadny človek. A rozhodne nie ja.