Autorka kapitoly sunnylight1234

Sneh mi jemne vŕzgal pod bosími nohami. Šaty spolu s vlasmi viali vo vetre snehových vločiek. Cestu mi osvecovali dedinské lampy a domy v ktorých sa stále svietilo.

Bolo mi jedno, či ma niekto uvidí. Pocit snehových vločiek rozpúšťajúcich sa na mojej tvári mi bol milší ako dotyk človeka. Každú jednu kvapku vody som cítila, každú jednu vločku. No ani ten najhorúcejší deň a najchladnejšia noc ma nedonútili cítiť ich.

Ľudí som nikdy nechápala, hoci som sa aj snažila. Chcela som medzi nimi zapadnúť a cítiť sa, že je všetko v poriadku, prípadne im vrátiť, čo mi dali. No namiesto toho cítim svoje srdce. Jedinú teplotu, ktorú poznám-mráz v mojom srdci.

Nedokázala som im porozumieť. Pochopiť ich zmýšľanie, city a vzťahy. Ale u seba všetko cítim, no ničomu nerozumiem. Preto najväčší chlad je nenávisť vo mne.

Opatrne som sa objala. Nebola mi zima, iba som skúšala, či to budem cítiť. Ten príjemny pocit, ktorí všetci opisujú. Nič! Jedinou vecou, ktorú som poriadne vnímala, boli vločky lietajúce všade. Boli zachytené na celom mojom tele.

Na bielych vlasoch a jednoduchých šatách. Na bielych mihalniciach, ktoré na mne takmer neboli vidieť vďaka bielej pokožke. Pasovala som k tomuto prostriedu. Snehové záveje ma krásne vedeli zakrýť, kým prišla čierno-čierna tma.

Osvetlené okná domov postupne zhasínali. Nenávidela som to. Ten pocit, že aj keby som sa prechádzala stredom preplneného mesta, nikto by si ma nevšímal. Nezaujímal by sa. Nenávidela som ich povahu, ktorou si medzi sebou navzájom ubližujú a ubližujú aj samy sebe. Nenávidela som, že neviem na čo tu som. Nenávidela som seba, za ten hnev a nenávisť, ktoré pretekajú mnou ako krv žilami.

Ľahko som našľapovala po snehu. Po každom kroku zostávali slabé otlačky nôh. No i tie čo chvíľu zakryla perina vločiek.

Často som sa so sebou rozprávala, ale dneska som nemala náladu. Všetok môj hlas pohltili otázky, ktoré som nedokázala vysloviť. Čo som? Prečo tu som? Ale hlavne-ako sa s tadiaľ dostanem?! Naozaj tu budem prechádzať celý život?! Bez toho aby som vedela kto som, čo som?! Medzi týmito stvoreniami, ktoré nemajú miesto v svojej nechutnej spoločnosti pre niekoho, kto ich nedokáže pochopiť, rozumieť im, hoci sa snaží ako len môže?!

Otázky prerušilo stádo bielých sŕn. Len jednu som videla inú, bola sivá. Bežali priamo na mňa, ale tesne predo mnou sa rozdelili. Utekali pred niečím. Pokojne som stála, hoci ma zaujímalo, čo ich naháňa. Napadlo ma, že vlci. Nemala som pravdu, boli to iné stvorenia. Ľudia.

Rozbehla som sa so srnami. Nechcela som stretnúť ľudí. Behala som po zasneženej lúke. Prišlo mi hlúpe, prečo išli loviť srny práve v noci a za fujavice?! Snažila som sa tomu nedávať veľku váhu a bežať.

Psy štekali a išli po nás. Počula som hlasy ľudí a výstrel. Zastavilo ma to. Počula som psa kňučať. Rýchlo som sa otočila. Zopar vločiek zo mňa spadlo. Nerozpustili sa, kedže som chladná, ako moje srdce. Chcela som prísť k tomu zvierati, ho ukľudniť, ale za rukáv od šiat ma kusla sivá srna a ťahala preč.

Ľudia sa blížili a srna neustupovala. Chvíľu som sa na ňu pozerala, ale hneď som sa rozbehla preč. Utekala som a ona predo mnou. Hnevalo ma, že kvôli ľudskej zábave musel zomrieť niekoho blízky priateľ. Postrelený pes ich nachvíľu zadržal a ja som spomalila.

Boli sme od nich pomerne ďaleko. Pozrela som sa na udychčanú srnu. Nevedela som, kde sa stratili ostatné. Nebála sa ma. Chcela som ju skúsiť pohladkať, ale nedala sa. Žiadne zviera sa mi nikdy nedalo a teraz ani ona, hoci ma chcela zachrániť pred tými ľuďmi, niečo ju odo mňa odťahovalo.

Srna spadla na kolená a ľahla si. Vyľakalo ma to a až teraz som si všimla, že postrelili aj ju. Chcela som ju pohladkať, ukľudniť ju, no vždy keď som k nej natiahla ruku, niečo mi nedovolilo sa jej dotknúť. Ako keby mala okolo seba stenu. Rýchlé dýchanie sa spomaľovalo. Krv špinila biely sneh. Pozrela som sa sivej srne do očí.

,,Už ti bude dobre...." hlesla som. Zdvihla som jemne hlavu. Okolo stáli biele srny. Žiarili ako hviezdy. Pozrela som sa znova na srnu. Tiež žiarila. ,,Nikto neodchádza z tohto sveta sám," nahlas som si zopakovala.

Srna na mňa žmurkla a spolu so stádom sa premenili na drobné svetielka, ktoré okolo mňa chvíľu krúžili, až vyleteli do čiernej oblohy.

,,Keby to bolo také jednoduché. Rozplinúť sa v kúsky svetiel a odletieť do večnosti a nie sa tu túlať, v tomto svete bez milosti! Ani živá ani mrtvá!" povedala som do prázdnoty a ukľudňovala sa. Mrtvolu srny postupne prikrívala snehová prikrívka. ,,Neboj sa Flocia. Raz sa sa dostaneš z tohto sveta.Tak ako tá siva srna...."