Autorka kapitoly DarknessEvie

,,Takže, zopakuj mi to ešte raz. Slovo po slove, nevynechaj ani ten najmenší detail." Prevrátila som očami. Už je to tretí krát, čo odo mňa žiada, aby som mu to zopakovala.

,,Je to tak, ako som Ti povedala - Flo sa musela rozdeliť na dve časti. Tá dobrá časť sa roztopila a jej zlé dvojča musím zabiť, inak bude svetu amen." V skutočnosti som za svojim nepríjemným tónom skrývala narastajúcu nervozitu a stres. Otec zafučal a počula som, ako niečo tupo buchlo, ako keby sa niekto zviezol na zem.

,,Tak to je pekne na nič" v hlase mu nebol cítiť ani súcit, smútok, hnev, prekvapenie, zúfalosť... nič, čoho by som sa mohla chytiť, nič, vďaka čomu by som mohla odhadnúť jeho postoj k tomuto incidentu. Počula som iba čistú odovzdanosť.

,,A ako ste sa vôbec dostali z Doloresiných pazúrov? Jej moc je veľmi silná na to, aby ste ju prekonali samé. Ibaže... ibaže by si bola silnejšia..." teraz som počula zvedavosť. V hlave mi hučali slová Flo: Ty ovládaš oboje. Si silnejšia, než si myslíš. Presne to chceli. Teraz ťa dostanú na svoju stranu...

Zavrtela som hlavou. Musím dostať z nej preč tieto čierne myšlienky. Aj cez všetku tú minulosť, všetko, čo som pri ňom pretrpela, je to stále môj otec. Zatiaľ sa snaží, bolo by odo mňa neférové, keby som mu klamala... ach, prečo som tak dôverčivá...

,,Ovládam oboje druhy mágie," slová sa mi rinuli z úst skôr, než som si ich stihla úplne premyslieť, ,,tým som vraj silnejšia. Z rúk mi išla čierna mágia aj mágia dobra."

Pohľad som uprela na ruky. V čiernočiernej temnote som na ne ledva videla. Desilo ma, že tie bledé, kostnaté ruky boli jedinou bránou medzi bezpečím a niečim, čo neviem ovládať a ľahko môžem niekomu ublížiť.

,,Toho sa neboj," povedal otec a jeho hlas znel silne pokojne, ,,to vyriešime. Máme veľa času, aby sme našli čo len najmenší spôsob, ako sa odtiaľto dostať. Tvrdí sa, že je to nemožné, ale... všetko je možné."

,,Ako to môžeš tak isto vedieť?" vo vlastnom hlase som počula slzy, ktoré som ešte necítila na tvári. Mala som pocit, že vie niečo, čo ja nie. Neviem prečo, táto varianta ma niekde v hĺbke zabolela. Otec za zasmial. V šoku ma až myklo. Smial sa a smial. Nebol to smiech radosti, ale plný utrpenia a nevyrieknutej bolesti. Šokovalo ma, že ten chladný, temný muž vie vydať aj takýto zvuk, vie vyjadriť aj takéto emócie.

,,Dcéra moja," zatiahol, keď sa dosmial. Jeho hlas znel rovnako ako jeho smiech. Sršala z neho mučivá bolesť, ktorá v ňom rástla už veľmi dlho.

,,Každý, kto kedy stretol Amare, verí. Tvoja matka... bola niekto výnimočný. Naučila ma veriť. Kiež by si ju mohla niekedy vidieť."

,,Matka? Však tú som stretla!" potešila som sa, že ju spomínal. Takmer som na ňu v tom chaose zabudla. Hádam zvládla Dolores...

,,Ty si stretla Amare?" v hlase mu bolo počuť prekvapenie, zadržiavané slzy a akási posadnutosť, ktorá sa líšila od tej, čo som niekedy zazrela v Doloresiních očiach.

,,Amare žije? Bol som presvedčený, že som ju pred rokmi zabil, ale ak žije, všetko sa mení. Môžem ju nájsť, znovu si ju zobrať ako svoju manželku. Ach, vyriešilo by sa toho toho toľko..." drmolil si skôr pre seba ako pre mňa. Jeho slovám som nerozumela, no chcela som rozumieť.

,,Vráťme sa k tvojej mágii," povedal náhle otec a mňa tak zaskočila zmena témy, až som sa zapotácala, ,,naučím ťa ju ovládať, máme veľa času. Nikdy som taký druh nevidel... priblížiš mi to prosím. Ako si sa cítila, keď si čarovala?"

,,Hm..." musela som sa zamyslieť. Ako som sa cítila?

,,Cítila som sa mocná... no zároveň som cítila aj rovnocenná," začala som pomaly, pričom som si uvedomovala, ako šialene znejú moje slová ,,ako keby som mohla prevziať vládu nad celým svetom, ale zároveň som chcela pomôcť svetu, aby sa vyvíjal." Nevidela som otca v tme, no zdalo sa, že prikývol. 

,,To je všetko, čo som potreboval vedieť," zatiahol a jeho hlas znel triumfálne. Tleskol rukami a zrazu sa celá miestnosť rozsvietila. Po tých mnohých minútach strávených v tme som musela zažmurkať pred náhlym svetlom. Nestihla som sa ani rozpozerať a už som bola vo vzduchu, zviazaná, držaná mágiou, bezmocná. Otec sa zviechal zo zeme, Dolores mu pomáhala. Pred očami sa mi miešala temnota s realitou, nevládala som zakričať na otca, aký je to zradca. Z posledných síl som sa pozrela na postavu, ktorá ma držala v zovretí temnej mágie. Bolo to dievča, mladé, bledé, iba s čiernymi vlasmi. Vyzerala presne ako... Flo. Pred očami sa mi zahmlilo. Posledné, čo som počula pred tým, než som upadla do tmy boli slová môjho otca:

,,Berieme ju do Centretu. Len čo ju tam dovezieme, vydáme sa hladať Amare..."