Autorka kapitoly  ninaelenaanderson1

Neviem koľko hodín  alebo dní ubehlo, ale prebudila som sa akoby zo sna. Okolo mňa sa znášal hnusný zápach a príšerne ma bolela hlava.
Čo sa vlastne dialo a kde to som? Otázky, ktoré si kladiem skoro každý deň.  Snažila som sa rozpamätať na to, čo sa stalo. V hlave mi zničoho nič zazneli slová: ,,Berieme ju do Centretu...... pôjdeme hľadať Amare. "

Ahaaa, tak teraz som asi v Centrete. Dobre, prišla som na to, kde som. Horšia vec je, že moja matka je v nebezpečenstve a ja neviem, čo robiť. Bola som zúfalá a nešťastná. Slza po slze sa nevedno ako spúšťali dole lícom. 

Vstala som zo špinavej dlážky a podišla za denným svetlom. Prešla som pár krokov a uvidela som mreže.
Takže Centret je väznica?!

,,Ale, ale, taká silná a plače?"  Spoza chrbta sa mi ozval zamatový prívetivo- podpichovačný hlas. Po chrbte mi prebehol mráz a so strachom som sa obzrela za seba.
V kúte, doteraz mojej cely sedela akási    žena.
Vyzerala staro, no oči prezrádzali múdrosť, zvedavosť a akúsi všeznalosť.

Vyzerala ako veštica, alebo čosi podobné.

,,Kto ste?" Spýtala som sa s počuteľným strachom v hlase.

,,Nebojte sa ma, vaša výsosť."

Zízala som na ňu, premeriala som si ju od hlavy po päty a znenazdajky zo mňa vyšlo;
,,Ste v poriadku, madam?"

,,Samozrejme, v tom najlepšom. To skôr vy neviete kto ste a čo robiť, nemýlim sa?"

Podišla som bližšie a stará žena sa na mňa zadívala.

,, Viete mi pomôcť? Kde som a čo tu robím?!"

,,Na to ste prišli už samy, ste vo väznici Centret. Najväčšej väznici Temných. No a čo tú robíte?," Nachvíľu sa odmlčala a s úškrnom na mňa žmurkla, ,, tento svet Vianoc na vás čakal. Ste tu, aby ste svoju tetu Dolores zosadili z trónu," potiahla máza rukáv k oknu väznice a ukázala čosi, čo som vedieť nechcela. Milióny pracujúcich vločiek, ktoré pracovali s ohňom a tak sa roztápali. Ak sa niektorá vločka priečila, druhá, evidentne nadriadená vločka ju šľahla  teplým bičom. Všade navôkol bolo počuť plač, kvílenie a škrípanie zubami.
Z očí mi vypadli slzy.

Potichu som šepla: ,,Ako môžem zosadiť z trónu Dolores? Čo aj ja nie som tá správna. Kto som? "

,,Si tá najsprávnejšia. Moja drahá, vieš ty vôbec akú máš moc?!"
Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu.

,, Obrovskú. Spomeň si na slová Flo. "

Moment!
,, Odkiaľ viete o Flo?" Povedala som výhražne.

,,Som jej stará matka," povedala s pokorou žena.

Pozrela som sa jej do tváre a rozmýšľala som... istá podobá tam bola.

,,Flocia, slávne meno v ktoré všetci dúfajú a osoba, na ktorú všetci čakajú.
Slávny pisatelia o tebe píšu už od vekov. Teraz nadišiel tvoj čas, milá Flocia. Ak chceš poraziť Dolores, musíš nájsť Magicae Nativitatis," jej hlas znel prorocky a múdro, ale nevale nevedela som, kde mám Magicae Nativitatis hľadať a čo to vlastne je. Ďalšia neznáma.

,,Čo je Magicae Nativitatis?"

,,Nik nevie. Avšak drahá, teraz nie je čas rozmýšľať nad týmto. Je čas BOJOVAŤ! "

,,Ako?! Veď sa ani neviem dostať spoza mreží!"

,, Skúsila si to? "
Odpoveď bola nie. Podišla som k mrežiam a žena so mnou.

,,Zatvor si oči," povedala s materinskou istotou a ja som ju počúvla.

,, Sústreď sa na to najlepšie v tebe. Spomeň si kým si a čo dobré si urobila. Všetku radosť sústreď v jednu myšlienku!"Spomínala som ....na všetko krásne s mojimi priateľmi, na smiech a zábavu. Zrazu sa mi pred očami zjavil obraz mojej matky.

Z hrdla mi vyšlo jediné slovo, AMARE!

Mreže sa s hukotom rozpadli na milión kúskov a ja som s radosťou objala moju spoločníčku.

,, Zvládla si to. Teraz choď a bojuj! No nezabudni, nie všetko, čo si sľúbila musíš splniť a nie všetci sú zlí," povedala žena a pobozkala mi s úctou ruku.

S vďakou som na ňu pozrela a rýchlo som vybehla dlhou chodbou  na ktorej krajoch boli cely.

Vykopla som dvere a udivovala ma moja sila.

Keď som vyšla z dverí, oslepila ma žiara tisícich kúskov ľadu. No nebol jagavo biely, ale čierny.
Nestrácala som čas zamýšľaním sa a šikovne som vybehla po šírom schodisku.
Na konci schodiska som inštinktívne spomalila.
Začula som hlasy.Počul si už o tom? Vraj už prišla záchrana!"

,, Myslíš? Tisícky rokov sme pod nadvládou Dolores a silne pochybujem, že by nás vyslobodila nejaká sopľavá vločka. "
Šikovne som sa schovala za čudnú sochu a počkala, kým stráže, ktoré sa rozprávali očividne o mne odídu. Netrvalo dlho a odišli.
No po chvíli na schodoch cupital ktosi ďalší.
Služobník vyšiel hore schodmi a pokračoval rovno.
Rozhodla som sa ísť za ním.

Zabočil doľava, tak isto aj ja.
Otvoril dvere s nápisom " Geminae " .
Vošiel do miestnosti, pár minút tam pobudol. Za tých pár minút sa ale muselo udiať mnoho, lebo z miestnosti sa ozýval vystrašený krik a niečo podobné buchotu.

Keď sluha vyšiel, jeho oblečenie bolo roztrhané, vlasy mal rozdúchané a v tvári sa mu zračilo nešťastie. Pozorovala som ho z dostatočnej vzdialenosti, nemohol si ma všimnúť.

Keď odišiel, rozhodla som sa, že do miestnosti vojdem aj ja.

Pomaly som stlačila kľučku a to, alebo toho, koho som tam uvidela má vyľakalo.

,,Flo," hlesla som.  Teda presne, Floino dvojča.
Vyzeralo krvilačne. Oči sa jej leskli do červená a výraz mala strašidelný.

,,Toto nie si ty. Spamätaj sa, Flo! "

Floina kópia sa na mňa strašidelne zaškerila a podišla bližšie.

Načiahla ku mne ruku a  mŕtvolným hlasom pošepla: ,,Pridaj sa k nám a budeš vládnuť po boku Dolores. Aj tak nie si dosť dobrá na to, aby si ju premohla. Veď ani nevieš, kto si," povedala a zasmiala sa diabolským škrekotom.

,,Ja som FLOCIA!" Zvýskla som a so slzami v očiach som zo svojich rúk vypustila čiernu mágiu... mágiu, ktorá zabíjala.S čiernou mágiou sa vo mne prebúdzali čierne myšlienky. Mala som pocit, že môžem všetko ovládať...pocit, že dokážem všetko, na čo len pomyslím. Pocit víťazstva, no nie toho čestného. V kútiku som cítila nebezpečie.V tom mi v hlave blysli slová: nie všetko, čo si sľúbila musíš splniť.....

Vtedy som pochopila, na to, aby som naozaj vedela, kto som, nemôžem Flo zabiť. Musím ju opäť pretvoriť na dobrú, nech som Flo sľúbila čokoľvek.

Bleskovo som sa sústredila na bielu mágiu vo mne. Čierne lúče, ktoré šli smerom ku Flo sa postupne menili na bielu jasnú žiaru. Žiara prerazila Floiným telíčkom. Zľakla som sa, že som ju zabila, alebo inak jej ublížila.
Lúče slabli, nevládala som držať ruky. S únavou som padla na zem.
V tom sa mi zdal sen. Videla som všetky spomienky. Otca a matku, ich spoločný život, moje narodenie, davy spokojných. Pochopila som.
Už viem, kto som. Som  dcéra kráľovského páru. Výnimočná princezná.

Zacítila som, že niekto mnou myká.

,,Flocia, to som ja! Flo!"

Začula som hlas Flo a v momente som na pozrela za seba.

Uvidela som Flo v celej jej nádhere. Usmievala sa na mňa a keď som sa postavila, mocne má objala.

,, Ďakujem, že si nedodržala svoj sľub!"

S radosťou som sa pozrela na Flo.

V šťastných očiach Flo sa zrazu objavil strach. Nepohnute sa pozerala niekde smerom za mňa. Vyzeralo to tak, akoby chcela kričať, ale nemohla.

So strachom som sa otočila aj ja.

,,Dcérenka," povedal podlízavo môj drahý otec.

,,Otec," povedala som zas s opovrhnutím ja.

,,Tak čo? Vidí sa mi, že čierna moc  ti akosi nechutí," úlisne sa zaškeril a pokračoval, ,,alebo sa mýlim?"
Povedal a okolo môjho krku saPovedal a okolo môjho krku sa obmotal povraz, ktorý má mocne stiahol. Takisto som nebola schopná pohybu v rukách a ani nohách.

,, Možno ti nechutí, ale ja ťa naučím, čo je dobré!" Povedal a škodoradostne sa zasmial. Potom sa mi pozrel do očí a riekol: ,, Vieš Flocia, tvoja mama bola výnimočná. To som ti už hovoril. Ale, pozri, ako skončila," potiahol rukou a ja som uvidela obraz mojej skrvavenej matky, plakala a volala moje meno. V jej očiach sa zračil strach a zhrozenie.

Vo mne zas narastal hnev a nechuť  vlasy mi  z toho stavali dupkom.
,,Toto sa deje s tými, ktorý sa nechcú obrátiť. A teda, drahá moja. Si moja dcéra, pýtam sa ťa teda. Obrátiš sa dobrovoľne, alebo nie? "

Povolil mi povraz, aby som mohla prehovoriť.

,, Obrátim sa dobrovoľne," povedala som pokojne a Flog zvýskla.

,, Výborne, výborne. Toto je moje dievčatko!" Povedal a hrozitánsky sa zasmial.,,Pustíš ma?"

,,Samozrejme, dcérenka moja!"
Povedal a povolil mi povrazy.
Toto bola moja chvíľa!

Z rúk sa mi vydržala žiara čiernej mágie a môj otec skončil priklincovaný na stene.

Ja som sa vznášala na bielo-  čiernom obláčiku a pozerala otcovi priamo do očí.
,,Otecko, tak nejak sme sa vymenili, nemyslíš?" Povedala som škodoradostne.

,, Teraz sa pýtam ja. Vidíš, čo si urobil s matkou?"
Škodoradostne sa usmial.

,,Nesmej sa! Myslíš, že neviem, ako ste kedysi boli šťastní?! Ako ste sa milovali a boli si slúbení?!"

V otcových očiach sa zračilo prekvapenie.

,, Odkiaľ to vieš?"

,, To ťa nemusí zaujímať. Teraz už všetko dokonale chápem.  Nechceš všetko, čo je zlé vôkol teba zničiť? Prečo si zlý, ak vieš, že tak si mamino srdce  nezískaš späť?! Načo sa spájaš s jej sestrou, keď s mamou vám bolo tak dobre?! " Povedala som a tentoraz som mávla rukou ja. Ukázala som otcovi všetky šťastné momenty v jeho živote s mamou. Ich svadbu, medové týždne, moje narodenie a spoločný života spoločný život kráľovského páru. Šťastné kráľovstvo ale aj mňa, šťastnú ako blcha.

Otcovi sa na moje prekvapenie z očí začali padať slzy. Jeho tvár zmäkla.

,,Ty mamu stále miluješ, však?"

Pokrútil hlavou na znak súhlasu.

,, Ešte nie je nič stratené. Bojuj otče, bojuj!"

V tom sa mi spoza chrbta ozval pohoršeno- sarkastický hlas.

,,Ale, ale. Rozmohol sa nám tu nejaký nešvar.  Hranie na city!