Autorka kapitoly Sophie_Mall_147

,,Ty si nedáš pokoj, však?" spýtala sa ma s neveriacim a výsmešným úškrnom Dolores.
,,To isté sa môžem spýtať ja teba," odsekla som stojac pevne a hľadiac svojej tete rovno do očí.

,,Svet Vianoc už nezachrániš. Je neskoro," znovu výsmešne povedala.
,,Nikdy nie je neskoro," hrdo som zdvihla hlavu.
,,Jasné, kým za to bojuje posledný blázon. Všetci to poznáme. Lenže o chvíľu už ani ten posledný blázon nebude," pri poslednej vete začala dvíhať ruky, ktoré jej znovu ovíjala čierna hmota.
,,V tom sa teda mýliš. Ty mi už nemôžeš ublížiť," usmiala som sa a pobavene som sledovala tetin zmätený a prekvapený výraz.

Dolores spustila ruky a prekvapene na mňa hľadela.
,,Ako to myslíš?" spýtala sa ma s prižmúrenými očami.
,,Vládneš temnej a čiernej mágii. Ja jej vládnem tiež a dokonca vládnem aj bielej. Podľa môjho názoru nemôžeš zničiť niekoho niečím, čo ovláda," vysvetlila som jej.
,,Ale to... To... To predsa..." Dolores nebola schopná dokončiť vetu.

,,Môžeme znovu žiť ako šťastná rodina," pokúsila som sa ju získať na svoje stranu keď som zbadala, že je už nalomená.
,,Nie! Všetko padne! Nezabrániš tomu! Mágia ťa zničí pretože si príliš slabá na to, aby si ju ovládla!" vykrikovala v hneve a ja som si uvedomila, že ju nepresvedčím. Temnota zamorujúca jej srdce ma predbehla.

,,Mágia zmizne. Navždy a ty to vieš," povedala som tvrdo. Vedela som čo musím urobiť. V mysli sa mi ozval jasný hlas napovedajúci mi ďalšie kroky. Netušila som odkiaľ sa vzal, ale verila som mu.
,,Lenže ty nevieš ako to urobiť, a preto sa ti to nepodarí!" zvrieskla Dolores.
,,Už viem. Všetci zabudnú a bude to tak lepšie! Všetci sme si prešli trápením a už ho bolo dosť!" zvýšila som hlas a zároveň zdvihla ruky.

Zatvorila som oči a sústredila sa do svojho vnútra. Vedela som čo musím urobiť a vedela som prečo to musím urobiť práve ja. Bola som mocná, vládla som obom mágiam, a preto som ich zo sveta dokázala vypudiť.

Nahromadila som v sebe všetku mágiu, ktorú som v sebe mala. Predstavila som si, ako mi rukami prúdi von z tela a hromadí sa do vzduchu. Otvorila som oči a zazrela som pulzujúcu guľu svetla; bieleho aj čierneho. A táto mágia nepatrila len mne. Ako prúdy riek sa do gule zlial aj zvyšok mágie nachádzajúcej sa vo svete. Zaťala som ruku v päsť a svetom prešiel jasný blesk. Všetci ľudia aj s mojou tetou Dolores spadli na zem, všetci okrem mňa a tých bytostí vo svete Vianoc. My sme si pamätali všetko a tak to malo byť.

Blesk zmizol a mágia s ním. Znovu som bola obyčajná snehová vločka a to ma napĺňalo neskutočnou radosťou.

,,Čo sa to deje?" ohromene vstávala Dolores zo zeme. Podišla som k nej s úsmevom na tvári. Temnota z jej srdca spolu z mágiou zmizla a zabudnutie vymazalo zlé túžby a všetko čo ju ničilo.

,,Už je všetko v poriadku," pomohla som jej pevne udržať sa na nohách.
,,Skutočne?" trochu nedôverčivo sa spýtala.
,,Samozrejme," prikývla som a úsmev sa mi iba rozšíril. ,,A navyše, zajtra sú Vianoce."