Autorka Kapitoly : nu_tell_ka

Zobudila som sa za chladného rána. Už to budú tri týždne čo žijem vo svete Vianoc. Vonku krásne snežilo a ja som len sledovala tú krásu za oknom. 
„Flocia,“ oslovila ma snehová vločka Flogel. Ani neviem kedy vošla do izby. Musela vojsť keď som bola zahladená do snežnej krajiny.

Flogel mi za tie tri týždne celkom predstavila svet Vianoc. Zistila som, že tento čudesný svet sa volá Classaptent Taciti, podľa prvej kráľovnej Classaptentte Veľkej. Naučila som sa tu žiť. Je to tu lepšie ako v ľudskom svete.

Z myšlienok ma opäť vytrhla Flogel: „Flocia, na čo zase myslíš?“
„Na ľudský svet.“
„Hádam sa tam nechceš vrátiť.“ Riekla Flogel s veľmi materinským tónom v hlase. Ona je ako moja mama. Odkedy žijem v Classaptent Taciti žijem u Flogel v paláci, ona ma zas všetko učí a prechováva ku mne až priveľkú starostlivosť. Príde mi to čudné. Flog (tak som ju nazvala) síce vraví, že je to len pre to, že som, ako tomu ona hovorí 'nový občan', no ja tuším že je za tým niečo iné. Niečo tajomné.Niečo, čo by som mala vedieť, no Flogel sa mi to snaží zatajiť.

„Nie nechcem," pokračovala som v našej dávno zabudnutej konverzácii, alebo ako tomu ľudia hovoria.
„Tak prečo nad tým premýšľaš?" A zase. Tá starostlivosť.
„Neviem, nechcem sa tam vrátiť, ale nechcem aby zvieratá bezdôvodne trpeli."
Flog si vzdychla: „To ani ja," tvárila sa, akoby svoju vetu už dokončila, no videla som, že nie.
„Ale?"
„Ale my s tým nič neurobíme." Táto veta má zasiahla.

„Urobíme, môžme!" nepatrne som zvýšila na ňu hlas. No ja som si to neuvedomovala.
Zrazu som podvedome začala šklbať rukou. Začínala mi byť neskutočná zima. Prečo mi je zima? Nikdy mi nebýva zima!„Flocia?" spýtala sa moja kamarátka.
„Flogel!" hystericky som vykríkla.
Moje telo sa začalo vznášať, šklbalo mi svalmi, a z očí mi začali tiecť slzy. Neboli to slzy, bola to krv!

---

V ten deň som sa prebudila na svojej posteli. Na nočnom stolíku bol ešte horúci čaj v sivej šálke. Nevládala som sa postaviť na nohy, no z vedľajšej izby som počula hlasy. Neboli mi cudzie. Počula som melodický hlas vločky Flogel a ten škrekľavý patril jej priateľovi Casabelovi.

„Musíme jej to povedať!" vykríkol Casabel. Poprvý krát, za celú dobu čo ho poznám, hovoril vážne.
„Nie, nemôžme," hovorila Flogel.
Hádali sa. Kvôli mne? Čo sa vlastne stalo? Pamätám si, ako som sa rozprávala s Flogel o nevinných zvieratách a tam moje spomienky ostávajú.

,,Flogel, počúvaj ma moja drahá, ak sa to nedozvie môže narobiť veľké škody" zvyšoval hlas Casabel.„Ale čo ak nie je taká dobrá, za akú ju všetci pokladáme? Čo ak keď sa to dozvie svoj pôvod tak využije temnú moc svojho otca a začne ju používať? Vie kde je Classaptent Taciti, môže mu to vyzradiť! Spôsobí tým vážne škody, môže to znamenať stovky životov! Spamätaj sa!"

Nemala som dosť síl načúvať ďalej. Po chvíli som zaspala. No i tak som bola v šoku. Môj otec? Kto je môj otec?