Ulicami mesta sa plíži tajomný tieň, ktorý zavítal do kaplnky. Veľa ľudí sa prišlo pozrieť za tým, ktorý sa nazýva novým mesiášom. Samozrejme aj mňa uchvátili reči o novom božstve, ktore prináša hojnosť, ale môj skeptický mozog nechce pripustiť existenciu niečoho, čo je nad náš svet. S trochou zvedavosti som sa nakoniec konečne dokopal nahliadnuť do novovybudovanej svätyne tohto mesiáša. Po stenách viseli rôzne znaky ostatných náboženstiev. Usadil som sa blízko k dverám a čakal som kedy sa začne tá fantazmagória, ktorou oblbuje nejaký šarlatán. Po minúte ticha zavial chladný vánok a pred zrakmi všetkých z chodby plnej tmy vyšiel On. Bol zahalený svetlom, cez ktoré nešlo vidieť nič, sme len všetci cítili prítomnosť niečoho, čo nebolo z nášho sveta. Zabúchli sa dvere a ja som pomaly začal načúvať slovám tohoto muža, ktorý sa bál ukázať svoju tvár. Po hodine slov toho mužs všetci odišli nadšení. Len ja som ostal sedieť a nechápavým výrazom som rozmýšľal nad významom jeho slov. Pomaly som vstal s úmyslom prejsť sa do lesa. Keď som vyšiel zpoza brán tejto svätyne k môjmu prekvapeniu som si nespomenul ani na jedno jeho slovo, ktoré on tak malebne rozprával. Jedine žeby zhoda náhod. Na ďalší deň som išiel znova. Jeho slová, medovo krásne, sa ozývali celou svätyňou. Niektorých tie slová až tak dojali, že sa neudržali a radosťou plakali. Dnes, posílený novonabitými informáciami som sa na konci omše postavil a pomaly som začal premýšľať nad tým čo vravel. Keď som prešiel bránou zamrazilo ma. Jediná vec, ktorú som si pmätal bolo len ticho a zjavenie muža, ktorý žiaril a pocit ktásy a nadšenia, ktorý ma napĺňal. Bolo to už moc divné aj na toto mesto, kde sa strácajú ľudia zo záhadných okolností. Nejeden z miestnych sa chová nadmieru divne. Uvažoval som nad tým, kto to je? Kto je tá postava, ktorá hypnotizuje ľudí? Ako to, že stratím spomienky na jeho slová? Otázky ktoré mi nedali spať. Nakoniec, o tretej ráno som zavrel oči a zaspal zaslúženým spánkom. Aj na tretí deň som sa nakoniec odhodlal vstúpiť na miesto, do ktorého vstupuje tieň. Sadol som si a už som sa necítil ako by som tomu nechápal. Keď som uzrel to svetlo, zalial ma pocit blaženosti a lásky. Jeho slová nakoniec aj mňa dojali k slzám. Nikdy som neveril, že aj ja niekedy podľahnem slovám šarlatána, ktorý len manipuluje ľudí. To svetlo ma lákalo neopísateľným spôsobom a viac ma nútilo pochopiť podstatu nepoznaného, zahaleného muža svetla. Zázraky, dejúce sa priamo pred očami. Nikdy to nebolo tak blízko. Je úžastné že akonáhle som vyšiel, zabudol som na všetko. Len pocit, ktorý ma nútil pocítiť tie pocity, ktoré prichádzali zo slov toho muža. Muža zahaleného svetlom. Prichádzal som každý deň, sedaval som čoraz bližšie. Cítil som sa taký naplnený. Všetko, na čom som pracoval. Všetky peniaze som daroval. CHVÁLA JEMU. Ako rástla potreba cítiť pocity blaženosti a radosti, tak rástla aj potreba odhaliť, kto úžastný sa schováva za svetlom. BUDE TO DOKONALOSŤ. Ale nič ma nemohlo pripraviť na to, čo som uzrel tej noci, keď som vbehol do svetla, ktoré ho obklopovalo. Oslepilo ma to, čo som uzrel. Niečo tam stálo, niečo, čo nemá vidieť živá bytosť. V mysli sa mi otvorila dimenzia nových informácií a ja som to pochopil. Uvidel som nekonečnosť prázdnoty, z ktorej sme vznikli. Vedľajší efekt samostatnej existencie toho, ktorý sedí nad ostatnými. Videl som tie svety nad našimi. Videl som pantheon bohov, ktorý dozerá na zákony a základy civilizácie a on, ten muž zahalený svetlom. Tá dokonalosť. Nebolo nič viac len vec. Jeden zo základov. Bol tak nádherný, len kúsok jeho nechtu by spôsobil vojnu. Nikdy som necítil taký nával spokojnosti a radosti. Ale následne ma zachvátil aj strach, že tam nič nieje. Po smrti prichádza vyparenie. Ilúzia, ktorú vytvára a drží pri živote aby sa ľudia cítili lepšie. Aby sa nebáli a nezničili rád, ktorý ho baví sledovať. Tie naše biedne životy, ako obetujeme všetko cenné, len aby sme mohli byť zachránení pred zmiznutím našej vlastnej existencie. Beznádej zachvátila moje telo. Základ ilúzie, pretože sme boli stvorení len náhodou. Nik nás nechcel a teraz prežívame naše biedne životy s myšlienkou že tam čaká čosi lepšie. Ale čaká nás len ticho a prázdnota chladného zabudnutia. Bezvýznamnosť jednotlivcov, ktorá sa nedá odvrátiť. On to vie, vidí to, ale sme len malé bábiky, s ktorými sa hra. Sme bábkové divadlo, ktoré ho baví sledovať baví ho sledovať bezvýznamnosť snahy, ktorú vynakládame len preto, aby sme mali nádej, že tam na nás čaká čosi viac ako len ticho a mlčanie hviezd. Sme zbytoční. Každý z nás. A tento základ života, táto ilúzia, že nás čaká čosi viac nieje nič viac ako to, aby apsoň troška vyplnil nekonečnosť svojho bytia. A tak ja, ktorý nemám meno, lebo je to zbytočné skončil som svoj život. Bez zmyslu. A tieto slová som uchoval pre vás. Ilúzia toho, že tam je čosi viac aby sme vydržali čo najdlhšie. Aby sme sa cítitli lepšie. Lož, ktorú vytvoril pre jeho zvrátený účel na pobavenie. Sme len prach, ktorý zmizne keď sa rozhodne postaviť a otočiť sa. Ak toto čítaš, ver že tento základ života, ktorý vyslovil z úst:,, keby zistili, že existencia nieje nič viac len stav, ktorý zmizne a je tak krehký tak by to neuniesla židna živá bytosť. Preto JA. JA najvyšší, čo sedí nad ostatnými ustanovujě druhý základ života. Ilúziu, aby si tam dole pripadali dôležito a aby ich túžba posúvať sa vpred neskončila hneď na začiatku. Koleso života a smrti sa musí točiť vďaka ich snahe". A tak 14.06.1842 píšem výpoveď o zbytočnosti ľudí. Pretože sme len hračky, ktoré môže kedykoľvek odhodiť. Tento kus papiera schovám hlboko v zemi aby sa nestalo sa nestalo nikomu to čo mne a aby mali aj ostatní šancu žiť v ilúzií toho, že tam niecčo čaká. A hľadači pravdy tu to máte. MÁTE ČO STE CHCELI!