Krik k nám doliehal z paláca. Na lúke sa vzápätí zjavili čierne postavy, ktoré sa k nám približovali aj po zemi, aj vo vzduchu. 

,,Bež!" zakričal na mňa odrazu Edran.

,,Ale čo ty?" spýtala som sa vydesene.

,,Ja ich zdržím," povedal. Pochybovačne som na neho pozrela. Sám proti toľkým? Obaja sme veľmi dobre vedeli, že ak tam zostane, pravdepodobne to neprežije.

,,Nemáme čas!" prosebne na mňa pozrel. ,,Bež! zakričal oveľa naliehavejšie a ja som sa rozbehla preč. Obzrela som sa a zbadala som výbuch zeleného svetla. Ešte som pridala. Edran tam zostal aby mi získal čas na útek. Musela som urobiť všetko preto, aby to nebolo zbytočné.

Nemala som žiaden plán. A až neskôr som si uvedomila, akú veľkú a hlúpu chybu som spravila. Vtedy som však už bola beznádejne stratená v Lese duší, do ktorého som tak nerozvážne vbehla. Už som sa však nemohla vrátiť späť. Pravdepodobne tam boli tie čierne stvorenia a i keby tam neboli, cestu späť som nepoznala. 

Adrenalín, ktorý ma poháňal vpred kým som bežala, sa vytratil. Do srdca sa mi začal vkrádať strach. Bola som celkom sama vo svete, ktorý som nepoznala a ešte k tomu na mieste budiacim strach ešte aj u bytostí, čo tu žili.

Poobzerala som sa okolo seba a okamžite som sa snažila nemyslieť na nič negatívne, no už bolo neskoro. Tiene všade okolo mňa vyzerali hrozivo. Navyše sa mi v hlave vynárali Touraline slová. Celkom jasne som si dokázala spomenúť na to, ako mi hovorila aby som sem nikdy nešla sama. A čo som urobila? Presný opak.

V lese síce panovalo šero, ale našťastie bol stále deň. Polnoc bola ďaleko. A Toural hovorila, že tie stvorenia sa objavujú až po nej.

To však neznamená, že tu nie sú. Pozorujú každého, kto sem vkročí a nikdy nevieš koľko z nich okolo teba je. Dokonca ich ani necítiš. Akonáhle som si spomenula na túto časť Touralinho výkladu, bála som sa ešte viac. Neustále som sa obzerala na všetky strany. Neviem, či som si to len nahovárala, alebo som na sebe naozaj cítila pohľady stoviek skrytých očí. 

Onedlho som mala pocit, že sa z toho zbláznim. Pokúšala som sa uvažovať jasne, ale akoby mi v tom niečo bránilo. Niekedy som až cítila nejaké ľadové prsty, ktoré sa mi plazili po rukách, no keď som sa tam pozrela, nič som nezbadala. Nad hlavou mi niečo preletelo. Zvrieskla som. Po chvíli som si uvedomila, že to bol obyčajný vták. 

Odrazu sa mi tak uľavilo, že som dokonca dokázala jasne uvažovať. Po chvíli som sa skoro rozosmiala. To, čo ma pred tým zväzovalo a zahmlievalo mi myseľ, nebolo nič iné ako môj strach. Všetko ostatné si len prikrášlila moja fantázia. V skutočnosti sa ma nedotýkali žiadne ľadové prsty. 

Začala som premýšľať nad tým, ako sa odtiaľto vymotať. Teraz som začala ľutovať, že som sa vtedy Toural nespýtala, ako sa tu dá orientovať. Keď sme tu však boli prvýkrát, myslela som len na to, ako odísť od tohto lesa čo najďalej. Ani mi len nenapadlo, že sa tu raz ocitnem a stratím sa. 

Nakoniec som sa rozhodla ísť skrátka rovno za nosom. Ten les musí mať niekde koniec, no nie? A všade bude lepšie než tu. Veľmi skoro som však zistila, že som neskutočne podcenila veľkosť lesa. Kráčala som dlhé hodiny - a pohybovala som sa celkom rýchlo, pretože ma poháňal strach z bytostí, čo sa po polnoci zjavia - no i tak bolo jasné, že mám pred sebou stále dlhé kilometre. 

Bola som už zúfalá, bolo mi jasné, že z tohto lesa sa nedostanem, keď som si náhle uvedomila, že to práve teraz nebude môj najväčší problém. V lese už dlhšiu dobu bola oveľa väčšia tma ako predtým. A keď som okolo začula tichý šepot, bolo mi to jasné - nastala polnoc.

Obliala ma nevýslovná hrôza. Obklopila ma celá skupina striebristých postáv. Menili farby z mliečnej bielej na šedú, krútili sa a mihali okolo mňa, pričom som stále počula ten šepot - chvíľu bol hlasnejší, až som takmer rozoznala slová a potom zase taký tichý, že som ho ledva začula.

Musela som ujsť. Bolo jedno kam - stratená som už bola. Ale musela som sa odtiaľto dostať. Toural spomínala, že bytosti obývajúce tento les už dávno živé nie sú. Logicky by som cez ne skrátka mohla prejsť, pretože duchovia sú nehmotní. Tá predstava síce príjemná nebola, ale nemala som na výber.

Zozbierala som tie chabé zvyšky odvahy, čo mi ešte zostali a vrhla som sa vpred. Čakala som ľadové objatie, studenú sprchu - čokoľvek na tento spôsob, ale nie ľadový úder, ktorý ma poslal späť doprostred kruhu. 

Duchovia sú nehmotní. Presne tak to vravela každá knižka, ktorú som kedy čítala, každý film, ktorý som kedy videla. Týmto duchom to však niekto očividne zabudol povedať. Ich telá boli pravdepodobne pevnejšie ako to moje i keď to vyzeralo byť úplne naopak.

To, že tí duchovia sú hmotní znamenalo, že nemám nijakú nádej dostať sa preč. Všetko, čoho som sa v tejto bezútešnej situácii mohla chytiť, ma opustilo. Moja odvaha sa vyparila ako para nad hrncom, odhodlanie zmizlo niekde pod zemou a odmietalo sa ukázať. Vytrvalosť zo mňa postupne vyprchala ako bublinky z minerálky, keď ju zabudnete v pohári na stole. A nádej, ktorá vždy umiera posledná, si povedala, že radšej odletí preč a nechá ma tu zomrieť samu.

To posledné, čo sa rozhodlo uprostred beznádeje, strachu a zúfalstva zomrieť so mnou, bolo jediné želanie, ktoré sa pomaly rozpadalo na prach. Nebolo možné, aby sa to premenilo na skutočnosť. Ale želala som si odletieť preč ako ten vták, ktorého som sa pred množstvom dlhých hodín zľakla.

Fénix povstal z popola. Z bezvýznamného popola, niečoho, čo je absolútne nepoužiteľné. Práve z toho, čo symbolizuje koniec, sa stal začiatok pre niečo nové a lepšie než to bolo predtým. Moja situácia bola absolútny koniec všetkého, čo sa predtým v mojom živote udialo. A práve z nej sa stal začiatok niečoho nového.

Nebola som ako ostatné víly. Neovládala som malé, či väčšie kúzla lusknutím prstov. No moja mágia sa objavila práve vtedy, keď som ju potrebovala - keď som mala pocit, že je všetko stratené. Môj svet sa po smrti otca začal rúcať, všetky istoty mizli. Ona mi prišla na pomoc, keď som to chcela vzdať a všetko vyzeralo temne - ako koniec všetkého dobrého. A zjavila sa aj teraz - na úplnom konci, keď všetky ostatné istoty zlyhali.

Chrbát mi zalialo biele svetlo. Duchovia sa stiahli a s veľkým krikom a vreskom mizli. Nádej opäť priletela, vytrvalosť ma zaliala ako vodopád. Odhodlanie sa vytiahlo spod zeme a odmietalo sa ma pustiť. Odvaha ma obopla ako to najpevnejšie brnenie a strach, zúfalstvo a beznádej sa náhle vytratili.

Keď svetlo pohaslo, všimla som si, že moje želanie povstalo z popola, rovnako ako fénix. Už to viac nebolo želanie. Stalo sa skutočnosťou. Z chrbta mi vyrastali striebristé krídla pripomínajúce pavučinu. Boli veľké ako ja a som pochybovala, že som mohla dostať krajšie.

Stále som nevedela ako sa odtiaľto dostať. Ale všetko, čo som potrebovala na to, aby som sa odtiaľto dostala, sa mi vrátilo.

<^>

Helloo! Neviem, či ste čakali, že táto kapitola vyjde takto skoro - vzhľadom na moju nedávnu veľkú prestávku, som ani ja netušila, či sa mi to podarí - ale kapitola tu je a myslím, že je celkom vydarená.

Čakali ste, že Lauren dostane krídla? Alebo, že sa ocitne v Lese duší? Čo myslíte, ako to bude pokračovať ďalej? 

Sophie