,,Celkom pôsobivé."

Strhla som sa od ľaku, keď sa spoza mňa ozval cudzí hlas. Okamžite som sa zvrtla. Medzi stromami neďaleko mňa stála stará žena. Nevedela som, čo je zač. Nemala krídla - vlastne vyzerala ako úplne normálna starena. Mala na sebe staré hnedé šaty siahajúce až po zem a plášť rovnakej farby. Staro nevyzerala iba ona, ale aj jej oblečenie. Bola zhrbená a spod kapucne jej vykúkali chumáče bielych vlasov. Nič na nej nevyzeralo nebezpečne - vyzerala úplne neškodne.

,,Ale vrátia sa. Poď," zvrtla sa na päte a kráčala preč. ,,Ak im teda nechceš čeliť znovu," otočila sa, keď si všimla, že ju nenasledujem.

Pomaly som sa pohla a vykročila za ňou. Prečo som vlastne nasledovala cudziu starenu? Ani neviem - vyzerala menej nebezpečne ako tie tvory, ktoré ma ešte donedávna obklopovali. Samozrejme, zdanie často klame, ale sľúbila som si, že budem opatrná. Navyše, keby som tam zostala stáť, nikdy sa nedozviem, či mi naozaj chcela ublížiť, alebo nie.

Po niekoľkých minútach sme dorazili k starej drevenej chatrči. Niečo také som v tomto lese nečakala. Les duší rozhodne nebol miestom, kde by som si želala bývať po zbytok života. Dom síce nevyzeral veľmi vábne - naopak, budil dojem, že sa o chvíľu zrúti - no i tak som starenu nasledovala dovnútra. 

Vo vnútri chatrče bola v rohu stará posteľ a uprostred starý drevený stôl. Na stenách bolo množstvo poličiek s rôznymi nádobami rozličnými veľkostí. Nad kozubom sa hojdal obitý železný kotlík a bublala v ňom tekutina nebesky modrej farby.

,,Potrebovala by som sa vrátiť k palácu," prehovorila som do tiesnivého ticha, keď som si poprezerala celú miestnosť.

,,A rozmýšľala si, čo urobíš, keď tam dorazíš? Myslím, že v putách, alebo mŕtva, by si im tam veľmi nepomohla," na konci sa starena zachechtala. Mne osobne sa na tej situácii nič vtipné nevidelo.

,,Nemôžete mi pomôcť? Chcela by som všetkých vyslobodiť a..." prerušil ma smiech stareny. Nechápavo som sa zamračila. Situácia je vážna a ona sa smeje?

,,Skutočne si myslíš, že je to až také jednoduché?" Spýtala sa, keď sa konečne prestala smiať. ,,Och nie, Sfeerania väzňov len tak nenechajú ujsť. Zvlášť, keď sú to víly. Kráľovnú popravia a z jej ľudu si spravia otrokov. Navyše urobia všetko preto, aby rod kráľovnej vyhladili. Touto záchrannou výpravou by si si rovno mohla podrezať krk, princezná."

,,Ako viete, kto som? Kto sú Sfeerania? Prečo niekto nenávidí víly?" bola som totálne zmätená. Nič mi nedávalo význam.

,,Takže sa nikto neobťažoval niečo ti povedať. Ani sa nečudujem. Víly vždy chceli ostať v očiach ostatných dokonalé. Lenže táto vojna sa začala dávno predtým, než si o tomto svete vôbec niečo zistila."

,,Neodpovedali ste mi ani na jednu z mojich otázok," zamračila som sa. ,,A ak mienite aj naďalej rozprávať tak, že ničomu nerozumiem, len tu strácam čas," zvrtla som sa na päte pripravená odísť.

,,Počkaj," ozvala sa za mnou starena. ,,Celé je to komplikované, ale pravdu by si mala vedieť. Posaď sa."

Už som sa chcela opýtať na čo sa mám posadiť, keď zo zeme odrazu vystúpili dve drevené stoličky. Sadla som si. Chcela som konečne vedieť pravdu o tom, čo sa tu vlastne deje. Tá nevedomosť ma začala unavovať.

,,Všetko sa to začalo pred sto rokmi. Sfeerania sa kedysi sami nazývali vílami. Vyzerali trochu inak ako normálne víly - krídla mali z čiernych pier, obliekali sa do rovnakej farby a tváre mali biele ako smrť..."

,,Počkať," prerušila som náhle starenu. Spomenula som si na svoju víziu počas požiaru. ,,Mala som vidinu z minulosti, keď vypukol požiar. Videla som ich ako tancujú na plese."

,,Takže môj darček si dostala," spokojne sa usmiala starena.

,,Čože? Váš darček? To vy..." znovu som bola zmätená. 

,,Niekto sa pravdu musel dozvedieť. Žiadna vojna sa nezačne len tak. A túto musíme zastaviť. Ak to chceme urobiť, musíme napraviť chyby z minulosti. A teraz ma už neprerušuj. Ako som vravela, Sfeerania žili spolu s vílami a všetci si boli rovní. No víly sa časom začali považovať za nadriadenú rasu - dokonalejších a lepších. A to len preto, že vyzerali rozdielne. Sfeerania si uvedomili, že ak to takto pôjde ďalej, stanú sa z nich otroci. Keď však chceli odísť, víly sa ich snažili zastaviť - začali sa ich báť a chceli ich mať pod kontrolou. Sfeerania nakoniec ušli, ale mnoho z nich umrelo," starene sa na tvári objavil bolestný výraz. Na moment zavládlo ticho, ale potom znovu začala rozprávať.

,,Víly nezabúdajú. Najprv sa Sfeerania stiahli zo sveta, ale celý čas plánovali ako zničiť tých, ktorých z celého srdca nenávideli. Pred päťdesiatimi rokmi sa vrátili s novým menom a celou armádou. Celé dni sa prelievala krv a nemalo to konca kraja. Napokon Sfeerania utrpeli porážku, ale teraz sú späť a už nedovolia aby ich niekto porazil."

<^>

Hi! Nová kapitola sa podarila celkom skoro. Čo si o tom všetkom myslíte?

Sophie