Vonku snežilo, na okenný parapet pomaly dopadali snehové vločky. Deti vonku skákali a kričali od šťastia - bol to prvý sneh v tomto roku.

Ja som nemal čas na prejavy radosti, ponáhľal som sa do práce - Múzea Florence Nightingale v centre Londýna, čo bolo celkom ďaleko od môjho domu. Nechcel som meškať.

Rýchlo som teda schmatol kľúče od bytu aj auta, s plánom že si kúpim autu v mojom obľúbenom obchodíku cestou.

Hneď ako som vyšiel z domu, uvidel som červené škvrny na snehu. Pomaly som kráčal popri nich - zaviedli ma k môjmu autu.

To je nejaký vtip? Možno sem len niekto nastriekal kečup, aby ma vystrašil. No nebol kečup svetlejší ako krv? Pretože tieto škvrny boli dosť tmavé.

Započul som kroky a v panike som sa otočil - bol to môj sused Harry Walker, ktorý sa každé ráno prechádzal ulicou, na ktorej sme bývali. Robil teda česť svojmu menu, no nešlo mi do hlavy, prečo by sa prechádzal v tenkej bunde a rifľoch, keď mrzlo a snežilo. Vlastne, ak mám pravdu povedať, teraz by sa mi do hlavy nezmestilo nič. Nedokázal som myslieť na nič - okrem tých čudných červených škvŕn.

„Dobré ráno, susedko!" zakričal na mňa Harry. Otvoril ústa, že dodá nejakú podpichovačnú poznámku (robil to stále), no všimol si červené škvrny. Pristúpil bližšie: „Panebože, Oscar... čo to má byť?"

„To sa pýtam aj ja," zašepkám.

„Mali by sme to nahlásiť... vyzerá to ako vražda."

„Súhlasím."

 ~•~

O polhodinu sedíme na policajnej stanici a vysvetľujeme, čo sa stalo.

„Vyšiel som vonku z domu a uvidel som červené škvrny, ktoré viedli k môjmu autu. Najskôr som si myslel, že je to žart, no nevyzeralo to ako kečup. Potom prišiel Harry a zhodli sme sa, že to vyzerá ako krv. Mohlo by ísť o vraždu, ale nechápem čo to má so mnou."

„Pán Barrett," pozrie sa mi policajtka do očí, „všetko. Samozrejme, môže ísť o náhodu, no nie je to pravdepodobné. Mohol to byť niekto, kto vás nenávidí celý život a chcel sa vám za niečo pomstiť. Niekto, kto vás ticho nenávidel a teraz sa mu naskytla vhodná príležitosť niečo podlé vám urobiť. Alebo ste niekomu niečo urobili a skrátka si chcel vibiť zlosť? Ja neviem, možností je neskutočne veľa. Napadá vám niekto taký?"

„No...," začnem neisto, „bol by to veľmi dlhý zoznam, ak mám byť úprimný..."

„Dobre," prikývne policajka, „tak ho skúste spísať. Veľmi by nám pomohol s vyšetrovaním."

„Pokúsim sa," poviem a predstavím si, ako asi bude vyzerať moja ruka keď sa o to pokúsim. Hlavne ak budem musieť zahrnúť aj všetkých, ktorí mi v škôlke rúcali pieskové hrady. Verím, že takú hlúposť nebudem musieť robiť, no váš nepriateľ môže byť predsa hocikto - aj keď to nepredpokladáte.