Autorka kapitoly Elfmaniak

,,ČO?!" Zakričala som z plných pľúc až s vylašené vtáky rozpŕchli k oblohe. Celé telo sa mi roztriaslo, dýchala som plytko. Ako ozvena mojho výkriku, sa mi v mysli rojilo nekonečne veľa nevyslovených otázok. Dialo sa toho toľko, že už som strácala prehľad. Naprv žijem vo svete ľudí, potom vo svete Vianoc, potom sa z ničoho nič objaví môj otec, čo vo mne prebudí temnú silu. Moja teta, čo sa ma snaží zmocniť, moja mama, čo sa tomu snaží zabrániť. Vravia, že ma vychovávali, že mi dali meno Lineida. Ale prečo si na nič z toho nespomínam?! A teraz ma moja jediná priateľka prosí aby som zabila jej druhú polovičku?

,, Ja nebudem nikoho zabíjať! Ak zabijem, pohltí ma temnota ako ich. To nedáva zmysel!" Vyslovila som nahlas časť svojich myšlienok.

Flo sa nadýchla. ,,Dáva. Počula si." Do jej hlasu sa zrazu vkradol šum.
,,Sľúb mi to, nemám už veľa času. Sľúb mi to Lineida."

,,Nie som Lineida! Som Flocia!!!" Vykríkla som najprv v hneve ale potom mi oči zaliali slzy. Schovala som tvár do dlaní a ramená sa mi roztiasli.

,,Ja...ja neviem kto som.... kto som?" Zoveretým hlasom sa zo mňa drala otázka.

Flo dlho mlčala. Hlas jej nie len šumel ale aj zoslabol, keď napokon povedala:

,,Neviem kto si. Na to musíš prísť sama. Jediné, čo viem je, kým sa staneš ak nezabiješ moje dvojča. To rozhodnutie je ale na tebe. Je to tvoja cesta." Bola to odpoveď, ktorá mi vlastne na nič neodpovedala, no akosi ma upokojila. Flo mi vrátil nádej, že ešte mám šancu ovládnuť svoj život. Utrela som si oči od sĺz a chcela som sa na ňu vďačne usmiať.

,,Och!" zľakla som sa pri pohľade na ňu. Celá zbledla a jej okraje akoby sa strácali, rozplývali. Vtedy som pochopila. Flo sa začala roztápať.

,,Och Flo!" chcela som ju chytiť za ruku ale tam, kde sa moje prsty mali dotknúť jej pokožky, prešli chladnou vláčnou hmlou, ktorá v mojej dlani zmizla ako oblak. Vytreštila som oči hrôzou.

,,Och Flo!"

,,To nič." Povedala ona pokojne. ,,Nemám veľa času."

,,Och Flo, ja ťa zachránim len povedz čo mám robiť." Hlas sa mi lámal.
,,Obalím ťa snehom?" Napadlo mi a začala som rukami hŕňať kôpku.
,,Alebo zoženiem ľad!" Rozhliadala som sa.
,,Použila by som mágiu ale bojím sa...Prosím čo mám robiť?" Bola som zúfala ako som vidiela, že z Flo stále viac a viac mizne. Rozpadala sa na trbliedajú sa paru. Na dokonalú krásu.
,,Čo mám robiť Flo? Ty predsa nemôžeš..." nedokončila som, len som krútila hlavou a po lícach mi znovu stekali slzy.
,,Flo ty nemôžeš..."

Ona ale ostávala pokojná.
,,To je v poriadku. Vo svete ľudí, žiadna z nás dlho nevydrží. Nie sme ako ty."

,,Ako ja?"

Flo bledla a bledla. ,,Neviem kto skutočne si Lineida ale si výnimočná. Už vtedy si bola, keď si bola ešte dieťa."

,,Flo ale prečo si na nič nepamätám? Nepamätám si na nič pred tým ako sme sa stretli. A pritom..."

,,Pritom?" Opýtala sa tentokrát Flo. Porkútila som opäť hlavou. Nevedela som sa sústrediť na nič iné iba na to z Flo zostal už len slabulinký tien a jej hlas bol tichý šepot.

,,Sľúb mi, že zabiješ moje dvojča."

Pri tých slovách ma striaslo a ja som sa snažila mysliesť na niečo krajšie ako je vražda. Na všetky spoločné chvíle s Flogel a Casabelom.

,,Sľúb mi to Flocia." Šepkala Flogel.

,,Ja- ja..." jachtala som a v tom som si z ničoho nič spomenula na útržok rozhovoru. V ten deň kedy som stratila vedomie a Flo s Casabelom sa nadomnou sklánali. Hlas mali plný strachu o mňa ale aj strachu zo mňa. Vraj viem kde je Classaptent Taciti, ale ja ledva viem ako to meno vysloviť. Prečo môj otec túži zistiť? A prečo je to také nebezpečné?

,,Sľúb mi to," znela Flo viac v mojich ušiach ako v skutočnosti a jej podoba už bola zložená len z odleskov slnka od drobných kryštálikov pary vo vzduchu.

,,Och Flo." Zavrela som oči. Chcela som ju objať rozlúčiť sa a tak by som jej odchod urýchlala. Flo už nebola snehová vločka, bola dokonalé stelesnenie krehkosti. Bála som sa k nej priblížiť. Bála som sa na ňu, čo len dýchnuť. Bála som sa predstaviť si život bez nej.
,,Prepáč mi, všetko..."

,,Sľúb mi to a ja ti ukážem, kto si." Vydýchla, v tom zavial drobný vánok a Flo bola preč. Ostal len otlačok jej tela v snehu. Ako stopa v pamäti.

,,Sľubujem Flo! Sľubujem! Sľubujem, len sa vráť! Flo! Prosím, vráť sa! Flo!" Plakala som a kričala. Bolesť mi zaliala telo. Akoby mi každý jeden sval prepichlo drobné sklíčko. Pohltil ma smútok zo straty. Naplnil ma hnev samej na seba. Zaplavila ma nenávisť voči Dolores. Schúlená do klbka, chcela som sa rozplynúť tak ako Flo.

Chcela som si ľahnúť do odtlačku Flo a splynuť s ňou ale keď som sa k nemu priblížila, zbadala som, že je uprostred neho malá okúhla kaluž. Zvláštna striebristá tekutina sa blyšťala v svetle. Nebola to voda, nebol to ľad. Dokonalý kruh. Niečím ma priťahoval. Neodolala som a dotkla som sa ho. Od končekov prstov, do korienkov vlasov mnou prešiel zvlášny pocit a na pár sekúnd sa všetko okolo rozplynulo. O chvíľku som ale stála na zasneženom brale.

Modrá obloha, studený ale príjemný vánok a slnečné lúče na líci. Cítila som zaschnutné slzy. Vôkol bola tichá krajina. Otočila som sa a uvidela vysoký zámok. Zo skla? Z ľadu? Celý sa trblietal. Vysoké, štíhle vežičky boli posiate drobnými okienkami. K bráne sa dalo dostať len po veľkých schodoch. Tie ale boli snáď z tisícky stupienkov.

,,To sem ma poslala Flo?" Čudovala som sa. Bolo mi jasné, že som opäť v krajine Vianoc ale o tomto mieste mi nikdy nerozprávala. Nevedela som kde presne som. Ale keďže nikde nič iné nebolo, ostávali mi len dve veci. Ostáť na mieste alebo vykročiť. A tak som šla.